DoporučujemeZaložit web nebo e-shop
 

striedavá starostlivosť

Konferencia v Národnej rade SR

 

Konferencia v parlamente 4.12.2019 http://www.striedavka.sk/index.php/konferencia-v-parlamente-4-12-2019

XXV. konferencia: Dieťa v ohrození MÝTY A LIMITY OCHRANY PRÁV DETÍ ROZVÁDZAJÚCICH SA A ROZVEDENÝCH RODIČOV

https://www.komposyt.sk/o-projekte/aktuality/tlacove-konferencie/preview-file/zbornik-konferencie-dieta-v-ohrozeni-2017-1800.pdf

 

Kolízie profesionálov pri riešení domáceho násilia.

Ing. Andrej Strečanský

 

Nepochybne, v spoločnosti sa stretávame s násilím a utrpením. Je potrebné proti nemu bojovať. Je potrebné chrániť obete a pomáhať im. V mnohých prípadoch si ľudia nedokážu pomôcť sami. Sú odkázaní na odborníkov, ktorí môžu svojim klientom vážne zasiahnuť do života a preto podliehajú, alebo by mali podliehať kontrole. Patrí sem aj práca psychológov a psychoterapeutov, pretože ak nie je vykonávaná správne, nielenže nepomáha, ale môže vážnym spôsobom uškodiť.

 

Štát vybudoval a financuje veľkú časť systému pomoci obetiam domáceho násilia. Avšak tento systém čelí vážnym morálnym aj odborným problémom. Niektoré jeho časti sú  nekontrolovateľné a nepostihnuteľné. V praxi sledujeme nielen závažné zlyhania, ale zdá sa, že aj systematické zneužívanie systému na úkor nevinných „klientov“, bohužiaľ aj detí. Pre poškodeného občana však prakticky neexistuje spôsob, ako sa brániť, ani ako sa dožiadať nápravy. Aj keď máme zdokumentované konkrétne a opakované zlyhania profesionálov, v skutočnosti nikto za ne nenesie zodpovednosť a štát ich zlyhania nerieši už niekoľko rokov.

 

V našej krajine sa profesionáli hrajú každý na svojom „pieskovisku“ a nevidia, alebo nechcú vidieť dôsledky svojej práce na kolegove pieskovisko. Na Slovenku chýba autorita, ktorá by koordinovala dotknutých profesionálov a dizajnovala celý systém pomoci do jedného dobre fungujúceho celku. Policajti ignorujú psychológov, psychológovia zasa policajtov. Označenie „psychológ“ sa stalo zaklínadlom a o chvíľu budú „psychológmi“ snáď už aj absolventi 2-dňových rýchlokurzov. Mnohí „psychológovia“ pritom zjavne preceňujú svoje vedomosti aj skúsenosti, cítia sa superexpertmi a v tomto duchu aj konajú a vyjadrujú sa. A tak nečudo, že sudcovia a  dokonca ministerstvá majú zmätok v kompetenciách „psychológov“, ktorých kompetencie by sa lepšie rozlišovali pod označeniami napr. pedagóg, terapeut, kurátor, klinický psychológ, či súdny znalec.

 

Príkladom kolízie záujmov s hroznými dôsledkami je v práci polície a krízovej intervencie, resp. terapie. Ak sa jedná o podozrenie z domáceho násilia, policajt síce musí dať podávateľovi oznámenia zoznam mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú touto problematikou. Ale ďalej už vo vyšetrovaní so psychologickou alebo terapeutickou pomocou potenciálnej obeti neráta. „Psychológovia“ zasa ignorujú zásady objektívneho forenzného vyšetrovania a svojimi úkonmi vystavujú svedkov sugestívnym technikám dokonca aj v priebehu forenzného vyšetrovania, čím najmä v prípade detských svedkov maria policajné vyšetrovanie a často navždy znemožnia objasniť podozrenie (na beztrestnosť profesionála slúži zaklínacie označenie „psychológ“).

 

Je zarážajúce, že štát negarantuje napr. základné zásady práce s detskými svedkami, hoci falošných obvinení z domáceho násilia je možno až polovica, v prípade s rozvodmi sa vraví aj o 70%. Nechcem sa hádať o presných číslach, ktoré kolíšu podľa rôznych štúdií približne medzi 40 až 60%, len ukazujem, že falošné obvinenia zďaleka nie sú okrajovou problematikou (otázkou je aj kto má záujem klamať verejnosť i profesionálov propagandou, ktorá vyvoláva paranoju a podpisuje na výraznej jednostrannosti pri objasňovaní domáceho násilia).

 

V 80-tych rokoch minulého storočia sa obnovil intenzívny výskum procesov v pamäti detí. Z neho vyplynuli nevyhnutné pravidlá pre prácu s detskými svedkami. V základných rysoch sa výsledky aj pravidlá rôznych výskumov čím ďalej tým viac zjednocujú. Nežijeme už teda v dobe povier a vieme, že deti môžu byť hodnovernými svedkami – ale len za istých okolností. V niektorých krajinách sú tieto pravidlá záväzné a odzrkadlené aj v zákonoch. Usmerňujú a koordinujú prácu všetkých dotknutých profesionálov. U nás nie je v praxi garantované dodržiavania týchto pravidiel, profesionáli môžu zakladať svoju prácu na dávno vyvrátených predsudkoch. A štát najmä pri deťoch toleruje porušovanie ešte aj tých pravidiel, ktoré platia pre všetkých svedkov (napr. vystavovanie detí sugesciám a manipuláciám – pod pláštikom psychoterapie).

 

Jedným zo špecifík dieťaťa je jeho vysoká sugestibilita, zvýšená schopnosť zmeny záznamov v pamäti a dokonca implantovanie falošných zážitkov. Preto je potrebné, aby od prvého momentu podozrenia o páchaní trestnej činnosti s dieťaťom pracovali odborne a morálne spôsobilí odborníci. Kritické je prvé vyšetrenie či výpoveď dieťaťa. Ak bolo dieťa vystavené sugesciám alebo nekorektnému  výsluchu, pri druhom - treťom výsluchu spravidla už nie je možné odlíšiť pravdivé zážitky od falošných. Ak dieťa pred policajným vyšetrením prešlo niekoľkými terapiami, ako svedok je už spravidla nehodnoverné a nepoužiteľné.

 

Polícia v princípe potrebuje zakonzervovať dôkazy, aj dieťa, aby mohla objektívne vyšetriť podozrenia. To jej trvá spravidla 6 mesiacov a súdne spory niekoľko rokov. Lenže dieťa je živý tvor a treba mu bezodkladne zabezpečiť pomoc v podobe krízovej intervencie a terapie. Najúčinnejšia terapia však obsahuje sugestívne prvky, ktoré výrazne ovplyvňujú pamäť a diskvalifikujú dieťaťa ako svedka trestného činu. Dieťa nemôžeme nechať tak dlho trpieť, ako by si vyžadovalo dôkladné vyšetrovanie.

 

Tu narážame na praktický aj morálny rozpor (potreba objektívneho trestného konania vs. potreba pomoci potenciálnej obeti), ktorý si naši profesionáli riešia na vlastnú päsť, nerešpektujúc potreby ostatných kolegov. Najmä terapeuti a psychológovia z mimovládiek sa nominujú do pozície súdnych znalcov, vyšetrovateľov i sudcov. Dokonca aj podozrenia zo sexuálneho zneužívania sa pokúšajú objasniť sami, bez polície - pretože vraj majú napr. zlé skúsenosti s korupciou na polícii. Napriek tomu, že skoro nič nevedia o postupoch objektívneho forenzného vyšetrovania (výsledok ich objasňovania je teda značne skreslený a neobjektívny, nehovoriac o chýbajúcich možnostiach a dôkazoch pri vyšetrovaní, ktoré môže získať len polícia).

 

Polícia zasa vedie vyšetrovanie spôsobom ignorujúcim potrebu skĺbenia vyšetrovania s potrebami psychologickej pomoci obetiam. Policajti nepoznajú rozdiely v kompetenciách súdnych znalcov v oblasti psychológie a rôznych psychológov bez oprávnenia podieľať sa na forenznom vyšetrovaní. Sudcovia a prokuratúra síce majú znalecký posudok, ale aj tak dávajú neprimerane veľkú váhu tvrdeniam psychológov z mimovládiek, čím ich stavajú na roveň súdnym znalcom. Je skutočne trápne, keď prokurátor argumentuje v odvolaní voči oslobodzujúcemu rozsudku tým, že súd sa viac oprel o znalecký posudok ako o psychologičku z mimovládky.

 

Podobných vážnych rozporov v práci profesionálov je viac a ich rozoberanie by prekročilo rozsah príspevku v zborníku konferencie. Chcem na ne len upozorniť a ako verejnosť žiadať kompetentných o nápravu, pretože sú príčinou hrozných neprávostí a utrpenia.

 

Pri diskusiách sa stretávam s nedôverou – ani profesionáli neveria, že je to „až také zlé“ a je toho „až tak veľa“. Preto ako príklad uvediem jeden obvyklý spôsob riešenia podozrenia z domáceho násilia. Príklad je o falošnom obvinení, pri ktorom štát v mnohých prípadoch spôsobí ešte aj deťom také utrpenie, akoby boli skutočnými obeťami (sekundárna viktimizácia).

 

Matka 5-ročného dieťaťa obviní otca z domáceho násilia a tvrdí, že preto sa chce aj rozviesť. Nikto z profesionálov nemôže v tejto chvíli vedieť, čo sa v rodine naozaj deje ani či je obvinenie pravdivé.

 

Pri podávaní trestného oznámenia policajt musí dať matke zoznam odporúčaných mimovládnych organizácií, ktoré jej môžu poskytnúť pomoc. Pretože policajné vyšetrovanie trvá dlho, spravidla 6 mesiacov, matka aj dieťa počas neho absolvujú niekoľko sedení s terapeutmi a psychológmi v mimovládnych organizáciách.

 

Mimovládne organizácie nemajú k dispozícii závery vyšetrovania, ale začnú s krízovou intervenciou a terapiou dieťaťa aj matky, akoby boli skutočnými obeťami. Nekontaktujú otca ani ďalších svedkov, pracujú len s matkou a dieťaťom. Spravidla ignorujú otca a každého, kto je na jeho strane, aj keď sami kontaktujú mimovládku.

 

Takáto situácia je nepochybne náročná pre všetkých členov rodiny bez ohľadu na to, či sa v rodine páchalo domáce násilie alebo nie. Matka aj dieťa teda spravidla vykazujú nejaké príznaky dopadov stresu. Mimovládky vykonajú deťom diagnostiku a informujú políciu, súdy aj sociálnu kuratelu o týchto príznakoch, spravidla prinajmenšom s poznámkou, že sú totožné so symptómami pri domácom násilí. Ak si dieťa vyberie z kopy hračiek pištoľku, pre mimovládku je to jasný dôkaz domáceho násilia a v tomto duchu píšu ďalšie odborné vyjadrenia pre súdy a kuratelu. Neraz mimovládka tvrdí, že dokázala páchanie domáceho násilia (hoci dokazovanie je len v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

 

Nech už bol vzťah dieťaťa s otcom akýkoľvek, čím ďalej tým viac bude poznačený negatívnym postojom matky voči otcovi a podobným ladením atmosféry v mimovládnej organizácii. Z titulu obvinenia z domáceho násilia bude otec čiastočne alebo úplne izolovaný od dieťaťa, čo výrazne napomáha odcudzeniu a narúšaniu ich vzťahu. Ak bol vzťah dobrý, dieťa sa musí vyrovnávať ešte aj s traumou spôsobenou odlúčením – jeden z obvyklých spôsobov vyrovnávania je racionalizácia vo forme hnevu na otca (racionalizácia – teda aj vymyslený dôvod, pomáha chrániť psychiku pred odlúčením od blízkej osoby). Na dieťati spozorujú v mimovládnej organizácii ďalšie príznaky stresu a traumatizácie...

 

Po nejakom čase vyšetrovateľ prizve súdneho znalca, psychológa, ktorý skonštatuje narušený vzťah s otcom. Znalec sa spravidla nevyjadruje k dynamike vývoja vzťahu v minulosti. V posudku sa neobjaví, že vzťah bol dobrý a je narušený len udalosťami, ktoré kvôli rozvodu iniciovala matka.

 

Prokurátor ani vyšetrovateľ si nedovolí oslobodiť otca, pretože dieťa vykazuje symptómy týrania. Súd bude na pochybnostiach a obvinený otec má veľkú šancu, že bude odsúdený. Otec sa odvolá voči vyjadreniam mimovládnej organizácie aj voči záverom znalca, ale spravidla tým skoro nič nezíska, lebo k odbornej úrovni posudku sa u nás nikto nevyjadrí (na Slovensku nie je jediný znalecký ústav v odvetví Klinická psychológia detí!) a žiadna metodika u nás nie je záväzná. Otec skoro nič nedosiahne ani keď je psychológ známym šarlatánom. Otec teda bude pravdepodobne odsúdený za niečo, čo nespáchal.

 

Profesionáli budú aj naďalej pracovať s dieťaťom ako s obeťou domáceho násilia, spravidla ho dovedú k tomu, aby „sa otvorilo“ a hovorilo o tých „zlých veciach“, ktoré sa stali. Skôr či neskôr dieťa nebude vedieť rozlišovať medzi vlastnými zážitkami a tými implantovanými (zarážajúce je, že ani mnohí profesionáli nepoznajú odbornú literatúru a neveria, že je to možné). Prejavy sekundárnej viktimizácie bude dieťa prežívať podobne ako skutočné obete. Reálny príklad zmätku v spomienkach detí je vo filme z USA Spýtaj sa mojich detí (Just Ask My Children, 2001).

 

Ak je veľa falošných obvinení z domáceho násilia (stovky ročne?) a štát negarantuje používanie objektívnych postupov pri ich objasňovaní, potom je otázkou, či má morálne/etické právo riešiť domáce násilie – keďže sám zbytočne spôsobuje možno toľko utrpenia, koľko rieši.

 

Nie som kompetentný riešiť problémy, na ktoré som tu poukázal. Je to práca pre príslušných profesionálov. V mnohom môžu pomôcť alebo inšpirovať systémy riešenia domáceho násilia v zahraničí, osobne sa čudujem, prečo sa implementácia nášho systému nevyhla závažným chybám, ktoré sa už dávno pred tým objavili a riešili v zahraničí. Z viacerých krajín by som ako príklad profesionálnejšieho prístupu uviedol Anglicko, spôsob definovania normy v dokumente Memorandum of Good Practice a naň nadväzujúcu legislatívu.

 

Mgr. Erik Bogdan - Násilné oddelenie dieťaťa od druhého rodiča z pohľadu obyčajného človeka, otca a občana

 1.   Všeobecný prístup

 O.Pietruchová: „... najnezmyselnejšie rozhodnutia, ako je odňatie dvojročného dieťaťa matke, s ktorou doteraz strávilo každú chvíľu svojho života.“ ... „Právo poznať svojich rodičov a mať s nimi kontakt neznamená automaticky aj povinnosť musieť tak robiť.“

A takéto vety v posledných rokoch počúvame hádam až pričasto; najmä v súvislosti s vyhroteným ( či skôr umelo vyhrocovaným ) genderovým rozporom. Ak takéto vety nie sú nezmyslom, potom už naozaj neviem, čo ním je. Nevidím totiž dostatočný zmysel, ani užitočnosť ani želateľnosť a už vôbec nie prirodzenosťv tom, aby dieťa strávilo dva roky každú chvíľu svojho života s jediným človekom, hoci aj jeho matkou. Je vari toto rodičovstvom? Prijmeme slobodnú matku za model zdravej „rodiny“? Poslúži nám tzv. primárna väzba ako šarlatánsky argument na izoláciu dieťaťa od otca a širšej rodiny? Prijmeme takéto prekrúcanie vývinovej psychológie, vyberanie tých častí poznatkov, ktoré sa niekomu hodia a ignorovanie ostatných, ktoré sa nehodia? Budeme sa tváriť, že popri mnohých dobrých matkách neexistujú matky rozvracajúce vzťahy a zotročujúce si psychiku i city bezbranného malého človeka? Zakryjeme si oči pred následkami – vyrastajúcou generáciou občanov s problémami vo vzťahoch, s problémami pri riešení problémov, zvládaní vlastnej prirodzenej agresivity, so sklonmi k nevyrovnanosti, depresiám, citovej labilite atď.? Nie je takéto konanie v rozpore s poznatkami vedy, morálky i zdravého rozumu? Nie je to násilným presadzovanie pokrivenej doktríny o rodine, nedemokraticky nanútená prevýchova spoločnosti, znásilnenie a terorizmus občanov?

Som presvedčený, že takéto jednoznačné a výlučné, vonkajšie a umelé orientovanie iba na jedného človeka, je jedno či v partnerstve alebo po jeho rozpade, je pre dieťa nebezpečné, ba škodlivé. Je to popieranie úlohy rodiny vo výchove dieťaťa, popieranie vývinových potrieb, ktorých nevyhnutnou časťou je socializácia jedinca ( tzn. schopnosť začleniť sa do spoločenstva ľudí, vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy s inými ľuďmi, podieľať na živote spoločenstva a špecifická oblasť sú vzťahy s opačným pohlavím ). Proti tomuto v jeho podstate nacistickému, narcistickému, egoistickému prístupu všemocnej „Matky“ staviam rozumný prístup duality, empatie, úcty a tolerancie k iným, k ich názorom, citom, právam – prístup nezaslepený egoizmom. Toto je humánny, humanistický prístup, ktorý je v ostrom protiklade k totalitarizmu do extrémov vybičovaného ( a mediálnou kampaňou eskalovaného ) hysterického kultu materstva a prístup, ktorý by mali matky nielen pociťovať, ale podľa neho sa i správať a viesť k nemu, vlastným príkladom, spoločné deti. Model výchovy „slobodná matka“ vedie k vymieraniu Európy, neochote a neschopnosti ďalšej generácie prijať zodpovednosť za seba a svoju rodinu, žiť v stabilných rodinných vzťahoch, prijať deti; a spätne, pociťovať voči rodičom úctu, vďaku, puto, ktoré ich zaviažu sa o rodičov v ich starobe postarať tak, ako sa oni starali o svoje deti. Čudujete sa rakúskym alebo nemeckým dospelým, ktorí vlastných rodičov prenechajú opatrovateľkám z Východu, hoci by sa o rodičov mali a mohli postarať sami? Aj ich totiž vychovali iba matky!

Na rodičovstve, ako na akomkoľvek vzťahu, je totiž hádam najdôležitejšia práve dualita, rozdielnosť, stret myšlienok, vôlí, želaní, predstáv, názorov, prístupov, svetonázorov; jednoducho možnosť výberu. To, že na základe výchovy a vlastného rastu potom dokážeme byť a fungovať ako ľudská bytosť následne pôsobí, že dokážeme byť a fungovať ako ( budúci )partner, rodič, priateľ, spolupracovník atď.. Dieťa má oveľa väčší prospech, po všetkých stránkach, z dvoch vlastných rodičov ako len z jedného; navyše, ktorý na starostlivosť oň nie je dostatočne schopný – nemôže, pretože je ... sám. Je sám na to, čo neraz s ťažkosťami zvládajú dvaja – hmotné zabezpečenie rodiny, vzájomná emocionálna podpora manželov, výchova detí, podnety pre inteligenčný, sociálny i citový rozvoj detí, napĺňanie všetkých potrieb detí, najmú tých citových. Bez vlastného otca je dieťaťu k dispozícii len jeden rodič, ktorý nemá protipól, nemá zrkadlo, nemá oponenta, nemá ... svedomie? Nuž, povedzme, hoci aj svedomie. Kto chce mať zo svojho dieťaťa citového mrzáka? Kto nechce, aby jeho dieťa bolo šťastné aj v dospelosti, aby vedelo žiť v zdravých vzťahoch so svojimi blízkymi, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby človeka mohol napĺňať jeho život? Z oficiálnych štatistík vidíme, že drvivá väčšina rozvodov nemá závažné dôvody, ako sú závislosti, nevera a pod.. Dôvodmi sú vraj „rozdielnosť pováh“ a „nezistené dôvody“. Tieto rozvody sú teda najmä aktom egoizmu a nezodpovednosti manželov ( toho, kto žiada o rozvod z týchto dôvodov ), alebo v súčasnosti už aj dôsledkom chýbajúceho rodiča, najmä otca, vo výchove rozvádzajúcich sa rodičov. Akým človekom je niekto, kto bez skutočne závažných, objektívnych, riadnym spôsobom preukázaných dôvodov oddelí dieťa od jeho druhého rodiča? Je napr. „lepší“ sex s novým partnerom dôležitejší ako utrpenie dieťaťa, ktoré nevyhnutne a na celý život poznačí rozchod rodičov? Odpovedzte si sami – ja však odpovedám za seba: je to veru mrcha rodič. Podľa mňa takýto človek zlyhal ako partner, rodič, priateľ, aj ako človek v nanajvýš dôležitej úlohe svojho života.

Únosca dieťaťa, lebo ako inak nazvať človeka, ktorý bez objektívneho dôvoduukradne dieťa druhému rodičovi ( len na Slovensku niekoľko stoviek, ba tisícov prípadov ročne ), je pre mňa niekto, kto nemá dostatok ľudskosti, veľkosti, možno aj schopností na to, aby riešil problémy, ktorým sa nikto vo svojom živote nevyhne. Uteká pred problémami; kladie seba a svoje záujmy ešte aj nad záujmy vlastného dieťaťa. Pre mňa je únosca dieťaťa násilník v pravom zmysle slova, tyran v pravom zmysle slova, terorista v pravom zmysle slova. Kto má záujem na tom, aby takíto ľudia vychovávali ďalšiu generáciu ľudí a občanov na svoj obraz?

Ako inak než „násilník“ nazvať človeka, ktorý zneužije bezbrannosť dieťaťa – vlastného dieťaťa! – a dieťa zaťahuje do sporov dospelých len preto, aby si presadil svoju vôľu pred druhým rodičom, či pred oboma – dieťaťom aj druhým rodičom? Ako inak než „tyran“ nazvať niekoho, kto priamo alebo nepriamo týra druhého rodiča dieťaťa únosom dieťaťa a vysmieva sa z utrpenia a márnej snahy druhého rodiča stretnúť sa so svojim milovaným dieťaťom? Ako inak než zločinec nazvať niekoho, kto nerešpektuje ani rozhodnutie súdu? Ako inak nazvať štát, než zločinecký, keď toleruje takéto neprávosti v desiatkach tisícov prípadov?

Koľko skutočnej empatie je v niekom, kto vyzýva otca, vzdialeného stovky kilometrov, aby precestoval celý víkend, býval v hoteloch, s dieťaťom chodil po meste ako bezdomovec, len aby s ním bol pár hodín – a kto takému otcovi oznámi v predvečer, pár hodín či minút pred stretnutím, že dieťa má iný program, je choré, nechce atď.? Koľko ľudskosti - alebo citu alebo rozumu alebo veľkosti - je v niekom, kto núti svoju obeť – vlastné dieťa, aby sa podvolilo násiliu, ktoré voči nemu vykonal, aby toto násilie dieťa - obeť prijalo, zmierilo sa s ním; aby akceptovalo, že násilník – v podobe vlastnej matky - má nejaké väčšie práva ako ono, dieťa - obeť? Ako máme nazvať niekoho, kto na jednej strane číta deťom rozprávky o víťazstve dobra nad zlom, kto ho učí etickému správaniu – a sám v skutočnosti robí pravý opak? Ako inak než „terorista“ nazvať človeka, ktorý doslova vlastní dieťa, používa ho ako štít, ako zbraň, ako prostriedok vydierania; ktorý drží v rukách zbraň, mieri ňou na druhého rodiča, ba na štát a na občianske združenia a ešte posmešne vyzýva k dialógu?

Nik ma nepresvedčí, že pre dieťa nie je jedinou spravodlivosťou byť vyňaté z konfliktu rodičov; mať právo na oboch milovaných a milujúcich rodičov rovnako, v rovnakej miere, kvalite a kvantite; právo nebyť unesené ani jedným z nich, právo na ochranu pred takýmto násilím a porušením jeho základných ľudských práv; ale že má naopak právo byť - ak už nie spolu s oboma - tak aspoň s každým z nich rovnako. A ak sa niekomu zdá normálne alebo dobré alebo žiaduce, že dieťa nepozná vlastného otca, dokonca nerozpráva jeho jazykom, že mu je celé roky bránené vidieť ho, byť s ním v rovnocennom kontakte, užiť si rovnako jeho náruč ako náruč matky, hrať sa s ním rovnako a predsa inak ako s ňou – potom tento človek nehľadá ani pravdu ani spravodlivosť. Hľadá ... pravý opak; a podľa mňa ani nie je plnohodnotnou ľudskou bytosťou.

Ako teda nazvať takéto správanie, ak nie výsmechom a pošliapaním demokracie, výsmechom a pošliapaním zákona, výsmechom a pošliapaním základných ľudských práv, výsmechom a pošliapaním základných práv dieťaťa a najmä morálnych a ľudských povinností rodiča a človeka ako takého?

Hoci je pravda, že tých ľudí sme si za partnerov vybrali sami a že pri každom rozpade vzťahu je určitý podiel viny aj u toho druhého, zastávam pevný názor a presvedčenie, že v konečnom dôsledku je za tento rozpad vinný prevažne iba jeden z partnerov, či už svojou aktivitou alebo pasivitou.

Rovnako si myslím, že ako rozumné bytosti, ktoré majú v živote alebo na svete predsa len nejaké poslanie alebo zmysel, sme v každej chvíli zodpovední za naše rozhodnutia a zato, čo robíme ostatným ľuďom, a najmä svojim blízkym, ktorých sme si zvolili, a/alebo s ktorými sme zviazaní pokrvnými zväzkami. Ak teda niekto s plným vedomím urobí svojmu partnerovi, s ktorým má spoločné dieťa, niečo také ( únos dieťaťa, bránenie v rovnoprávnom styku atď. ), je vylúčené, aby za to neniesol alebo nemal niesť zodpovednosť, prinajmenšom určite zodpovednosť morálnu a duchovnú, duševnú. Celé je to o to horšie, naberajúc až obludné rozmery a charakteristiku „zverstvo“, keď je nevinnou obeťou dieťa, zneužité ako vec, degradované na majetok jediného človeka – ako keby niekto mal právo niekoho vlastniť tak, ako to chápu a praktizujú niektoré „matky“. Človek môže inému človeku „patriť“ iba vtedy, keď sa tak sám a slobodne rozhodne; a i takéto „vlastnenie“ má svoje hranice.

Morálny imperatív, najvyšší etický zákon, ktorý pociťujeme nezávisle od akýchkoľvek zákonov spoločnosti, zákon, ktorý by nám hovoril, ako sa máme a nemáme správať, i keby neexistoval žiadny iný zákon, teda tento vnútorný zákon u rodiča jednoducho musí prevážiť nad jeho egom ( stále nehovorím o patológii v partnerstve, resp. v osobe rodiča – rodičov ). Ak tomu tak nie je, musí nastúpiť písomný zákon – aby ochránil dieťa pred vlastným rodičom a zároveň rodiča pred ním samým; aby ochránil deti tohto dieťaťa pred podobným osudom; aby hrozbou tlaku spoločnosti, či dokonca trestu a tlakom možnosti podobného rozhodnutia odradil iných občanov od svojvôle. Toto je úloha písomného zákona; zákona, ktorý vytvára hranice nášho konania; vytvára silu, vloženú do rúk ostatným ( väčšine ) práve preto, aby nám, jednotlivcom, zabránili v konaní svojvôle. Mnohí z nás totiž kvôli vlastnej subjektivite nedokážu rozoznať, kedy už konajú svojvoľne, kedy už prekračujú hranice slobody iného, práva iného – vedome alebo nevedome prehlušujú jasný hlas dokonalého a neomylného morálneho imperatívu, vloženého pevne a hlboko do našich sŕdc a duší: poslednou obranou preto ostáva iba písaný, ľudský, viac či menej nedokonalý zákon.


2. Stav: pro-fem občianske združenia, „kauzy“, genderová propaganda, zákony 

V otázke rozhodnutia o porozvodovej starostlivosti sme konfrontovaní so situáciou, kedy je akoby nutné sa rozhodnúť medzi dvoma možnosťami; akoby sme boli nútení zvoliť si stranu, rozhodnúť sa medzi bielym a čiernym, medzi áno a nie. Pritom je každému morálnemu človeku jasné, že existuje len jedno jediné správne rozhodnutie – zostať na tenkej hranici svetla a tmy, medzi áno a nie, medzi matkou a otcom ... na strane dieťaťa. Dieťa prirodzene chce oboch rodičov. Ubližuje mu každý, kto ho stavia pred otázku „buď mama, alebo otec“. Pre dieťa je to neriešiteľná situácia a nezodpovedateľná otázka. Možno by chvíľu bolo radšej s mamou, ale inokedy s otcom. Nech už dieťa odpovie čokoľvek, v skutočnosti tuší, že svojou odpoveďou sa pripraví o pozornosť a lásku rodiča. Nevie si vybrať, ktorého z rodičov je ochotné vypustiť zo svojho sveta. Odpovedá len preto, že mu ktosi dal na krk nôž. Len zo strachu, aby neprišlo o oboch rodičov.

Lenže pre ľudí, ktorým egoizmus znemožňuje rozlišovanie medzi dobrom a zlom, je rozhodovanie ťažké: na rozvodoch sa predsa finančne, mediálne, lobisticky, snáď i politicky priživuje toľko rôznych subjektov, všetko s väčšou či menšou reálnou mocou, že mnohí sa cítia malí, bezmocní a ... podvolia sa. Avšak, aby sme nemuseli hádať, uvádzam, že sú to najmä tzv. pro-fem organizácie, útulky a domovy pre osamelé matky, sociálne pracovníčky a celá jedna odnož byrokratického aparátu štátu, advokátky ( a advokáti ), novinári, súdni úradníci, znalkyne a znalci, sudkyne a sudcovia; často konajúci neracionálne, paušálne, diskriminačne, bezohľadne.

Ako rúško im slúžia často ( čím častejšie, tým lepšie – však, Herr Goebbels ) omieľané genderové alebo aspoň genderovo sa tváriace otázky: rovnoprávnosť žien, obrana materstva, právo na „osobnú slobodu“, domáce násilie apod.. Je ťažké povedať, do akej miery tu zasahuje feminizmus ako ideológia – či skôr, aká je miera jeho ideologickej čistoty: podľa mňa však takéto akcie nemajú s dobrom a úctou k ženám nič spoločné, ba škodia aj samotným ženám. Ak je totiž cieľom feminizmu rovnosť žien a mužov alebo povedzme sloboda žien, rovnajúca sa slobode mužov, potom pre takúto „slobodu“ je jednorodičovstvo jednoznačne obmedzením. Je nelogické myslieť si, že jedna žena zvládne „záťaž“ rodičovstva ľahšie a lepšie, ako keď si v tom pomáhajú dvaja ľudia. Čo v skutočnosti feminizmus v dnešnej dobe sleduje jednostranným zdôrazňovaním „ženských“ práv a slobôd – keď to nie je prospešné už ani ženám?

Požaduje vari nejaká žena-matka rovnaké právo na dieťa i pre muža-otca dieťaťa? Požaduje vari nejaká žena-matka rovnaký diel starostlivosti muža-otca o dieťa po rozpade partnerstva, aký má ona? Požaduje nejaká žena-matka súd, aby určil časovo rovnoprávnu striedavú starostlivosť a v takom prípade žiadne výživné na dieťa? Požaduje nejaká žena-matka od súdu, aby jej udelil pokuty exekúciou z jej príjmu za bránenie v styku, rovnako, ako požaduje, aby bola vykonaná exekúcia na výživné z platu muža-otca, ak sa nedajbože omešká s platbou o dva dni? Požaduje vari nejaká žena-matka, aby sa v otázkach zverenia, resp. starostlivosti o dieťa s ňou jednalo rovnako, ako sa jedná s mužom? Česť výnimkám, ale dovolím si tvrdiť, že 95% žien-matiek žiada nezákonný, nerovnoprávny, sexisticky zvýhodňujúci, diskriminačný prístup ( zverenie dieťaťa do svojej výlučnej starostlivosti ) a ... dostávajú ho; napriek tomu neprestávajú volať po ešte väčšej „rovnoprávnosti“. Chcel by som veriť, že nehovorím o väčšine žien; niekoľko tisíc detí, ročne zverených výlučne matkám, ktoré si viac alebo menej dieťa privlastňujú, ma však presviedča o opaku.

Až programovo a vedome sa pritom zainteresovanými štátnymi úradníkmi opomínajú jasné skutočnosti a fakty: vzťah samotného dieťaťa k vlastnému otcovi ( ktorý je často rovnako dobrým rodičom ako matka ); miera starostlivosti alebo schopnosti starostlivosti o dieťa u otca; vedecky dokázaná a ľudsky prirodzená dôležitosť otca vo výchove a starostlivosti; potreba stability pre dieťa; potreba dieťaťa mať oboch rodičov rovnako. Hoci je teda materstvo chránené a bránené skoro až zúrivo, s využitím ( či skôr zneužitím ) horeuvedených organizácií, ani detstvo ani otcovstvo takto chránené a bránené nie sú – naopak, sú nimi potláčané. Možno hovoriť o právach dieťaťa, človeka a občana bez plných zákonných práv dieťaťa? Možno hovoriť o právach človeka a občana – muža, otca? Možno hovoriť o rovnoprávnosti a zákonnosti?

Je dokázaným faktom, že práve matky sú únoskyňami v obrovskej väčšine prípadov medzinárodných aj tých slovenských únosov detí ( viď napr. štatistika Centra pre medzinárodno-právnu ochranu detí v Bratislave, resp. štatistiku NCA o páchaní násilia voči deťom ). A tým je potvrdené to, čo už všetci tušíme a vieme – takéto „matky“ konajú nelegálne, prekračujú a porušujú platné zákony a zákonné nariadenia, často s použitím psychologického a emocionálneho násilia voči otcom detí a voči deťom samotným. Z hľadiska práva porušuje takáto „matka“ práva prinajmenšom ďalších dvoch občanov, ktorí sú rovnoprávni vo svojich právach s jej právami; pravda, ak ich práva neboli zákonnou cestou nejako obmedzené alebo pozastavené/zrušené – čo vo väčšine prípadov nenastalo. Ďalej, a čo je alarmujúce, tým vyjadruje takáto „matka“ svoj negatívny postoj k zákonu, zákonnosti, autorite štátu a práva, svoj negatívny postoj k základným princípom občianskej spoločnosti a na druhej strane nedostatok zodpovednosti voči spoločnému dieťaťu, jeho druhému rodičovi, akúsi „morálnu nedostatočnosť“.

Dieťa v prvom rade je a musí byť dôvodom pre absolútne sústredené a racionálne správanie, kde rodič jednoducho nemá právo prioritne požadovať plnenie vlastných, osobných práv, vrátane práva na „slobodu“ – nakoľko je dospelý a je rodičom. V rodičovstve majú obaja morálnu povinnosť ovládať svoje činy a redukovať vlastnú slobodu v prospech práv a slobôd dieťaťa. Rodič, ktorý uprednostní a uprednostňuje vlastné záujmy a vlastné rozhodnutia pred záujmami dieťaťa, sa ako rodič ( a človek ) diskvalifikuje. Ak teda napríklad žena prakticky rozvráti manželstvo, rodinu, svet dieťaťa mimomanželským vzťahom, odsťahuje sa i s dieťaťom a dokonca bráni mu v kontakte s vlastným otcom, jednoznačne porušuje práva dieťaťa, a to iba a jedine s poukazom na právo na vlastnú slobodu. Sloboda dieťaťa ( ale použime tak často omieľaný výraz „záujem dieťaťa“ ) je pre takú „matku“ druhoradá.

Napriek všetkému si totiž myslím, že máme iba jeden život a sme povinní správať sa zodpovedne, najmä v situácii, keď naše rozhodnutia môžu ovplyvniť životy iných ľudí, tobôž vlastných detí. Kto koná a rozhoduje sa nezodpovedne, bez ohľadu na city, slobodu a práva iných, svojich blízkych, musí byť pripravený znášať následky a dôsledky – všetko má totiž svoje následky a dôsledky na životy iných ... a iba sebec a tvor bez empatie sa nad týmito následkami nezamýšľa, resp. ich považuje za niečo okrajové. Rodič takýmto človekom, takýmto tvorom nesmie byť a nemá právo byť – má absolútnu morálnu povinnosť byť opakom, teda brať maximálny ohľad na práva a život dieťaťa na prvom mieste a až na druhom mieste na vlastné práva a vlastný život. V tomto zmysle, ak neexistuje dokázaná patológia otca k dieťaťu, oddelenie dieťaťa od druhého rodiča ( otca ), t.j. domáci alebo medzinárodný únos, nemá absolútne žiadne opodstatnenie a za každých okolností je nezákonným, nemorálnym a odsúdeniahodným činom.

Ďalším problémom je domáce násilie. Netvrdím, že v mnohých prípadoch nejde o skutočné situácie; v mnohých prípadoch však ide o krivé, účelové obvinenie. Za súčasného stavu zákonov je možné obviniť z takého konania kohokoľvek; a hoci sa neskôr riadnym vyšetrovaním preukáže opak, osočovateľka vo väčšine prípadov nie je nijako postihnutá; obvinením z trestného činu či zmenou zverenia už vôbec nie. Do prípadu sa totiž vloží niektorá z premnohých pro-fem organizácií a pracovníčok útulkov, domovov pre matky, ktorá „skôr či neskôr preukáže“ ( tu ide o presný citát istého článku istého dobrého OZ ), že každá zo žien, ktoré tak ohnivo zastupujú, bola obeťou týrania. Zabezpečia dôkazy. Najmú súdom nenariadených, nimi platených psychológov a tí už vypracujú tie správne a najmä „objektívne“ posudky. „Týrané“ ženy budú niekoľkokrát dookola opakovať, ako boli týrané. Spomenú si na všetko, na všetky podrobnosti. Polícia ani riadne oficiálne vyšetrovanie hádam ani nebudú potrebné, či dôležité. Dôležitejšie bude vidieť tváre týchto týraných žien na obrazovkách Veľkého brata, ovenčených gloriolou mučeníčok, s goebelsovskou kampaňou za nimi a ešte pred nimi. Na margo týchto „skutočných“ dôkazov, ktoré sa tak zázračne objavia po rokoch odlúčenia od domnelého násilníka mi neostáva nič iné, len pokľaknúť a volať na slávu Oceánie takýchto združení. Jednoducho, keď vinníka niet, alebo sa riadnym spôsobom nedá dokázať, vyrobíme ho – no nie? Po istom čase, po niekoľkých opakovaniach, niekoľkých spomínaniach, niekoľkých posudkoch sa každý čin bývalého partnera stane násilným; každé milovanie znásilnením; každé slovo útokom; každá hádka alebo prejav iného názoru trvalou nezhodou; každý deň len utrpením a týraním – nebude možné nájsť skutočnosť a pravdu, pretože všetko bude ... jednofarebné, všetko bude do seba zapadať, všetko povedie k jedinému možnému výsledku, a to, že únos a útek boli odôvodnené.

Tým vôbec nebránim skutočných násilníkov – som však proti takémuto kriminalizovaniu otcov, proti neobjektívnemu retrospektívnemu hľadaniu dôkazov a preukazovaniu. Každý skutočný prečin a porušenie zákona musí byť preukázaný riadnym a zákonom predpísaným spôsobom, prostredníctvom na to určených orgánov a organizácií a vôbec nie prostredníctvom neautorizovaných občianskych združení.

Určite mi každý dá zapravdu, že sa lepšie obhajuje obeť týrania, úbohá obeť muža, ako žena, ktorá rozvráti manželstvo, sama týra otca dieťaťa psychicky a emocionálne, unesie dieťa a bráni mu v kontakte s vlastným milovaným otcom.

Je však zrejmé, že u žien ( ako u mužov ) sú problémy, ktoré sa nevyhnú žiadnemu vzťahu. Je tiež zrejmé a dokázané, že sú to práve ženy, ktoré namiesto skutočného riešenia problémov vo vzťahu radšej ( dokonca s istou obľubou ) volia podanie návrhu na rozvod. Spolu s takýmto návrhom ide ruka v ruke uplatnenie násilia – oddelenie a privlastnenie si dieťaťa ako majetku. Akoby u mnohých žien absentovala schopnosť racionálne uvažovať v zmysle racionálneho oddelenia rodičovstva a partnerstva; schopnosť riešiť problémy a situácie pokojnou, zákonnou cestou, nech mi túto vetu feministky odpustia. A tak sú dovtedy spoločné deti unášané z domu k rodičom, priateľkám, do útulkov, k novým priateľom, do podnájmov, do jednoizbových bytov, pod most, hocikde.Až príliš často je to mnoho kilometrov ďaleko, bez možnosti, alebo so stále obmedzenejšou možnosťou kontaktu dieťaťa s jeho vlastným otcom. Až príliš často je to bez toho, aby bola dokázaná nejaká patológia vo vzťahu otca a dieťaťa – čo je jediným racionálnym a zákonne odôvodniteľným dôvodom oddelenia dieťaťa od otca. Až príliš často je to svojvoľné, výsostne jednostranné, iracionálne, pomstychtivé rozhodnutie ženy nad osudom bezbranného, úbohého dieťaťa.

Predpokladá sa, že tí dvaja sa brali dobrovoľne; predpokladá sa, že obaja boli ( sú ) duševne zdraví a normálni – aspoň v tom ohľade, že boli schopní pochopiť význam aktu uzatvorenia manželstva a následne rodičovstva. Fakt, že sa rodičia rozišli, je faktom; i keď dôvody nepoznáme – poznajú ich oni. Počas ich vzťahu sa však obaja stali rodičmi a chcem podčiarknuť slovo obaja. Je zrejmé, že obaja milujú spoločné dieťa – nemilovať vlastné dieťa by totiž nebolo normálne. Vznik nejakých rozporov je tiež normálny jav, ktorému sa nevyhne žiaden vzťah dvoch ľudí – normálny alebo nenormálny je iba spôsob, akým sa tieto rozpory rozhodne jeden alebo druhý ( alebo obaja ) riešiť. Pri rozporoch partnerov však z dvoch stratégií ( útek, boj ) existuje iba jediná správna stratégia: neutekať, ale popasovať sa s problémom. Utiecť je najľahšie a možno práve preto sa k tejto stratégii uchyľuje viac žien ako mužov ( za toto ma feministky určite ukrižujú! ). Nehovoril som samozrejme o problémoch, kde hrá úlohu násilie – hovoril som o „názorových rozdieloch“. Problém útekom zostane nevyriešený. Problém sa dokonca zväčší, ak „utečie“ aj dieťa – ktoré, dúfam uznajú všetci – nemá s problémom rodičov nič spoločné. Normálne, zdravé dieťa nechce nič iné iba mať oboch rodičov – vlastného ocka a vlastnú mamu. Takto je však jedného z nich zbavené. Proti svojej vôli, proti svojím citom, proti svojej minulosti, proti svojej budúcnosti. Avšak – a to je pre matky pravdepodobne to najpodstatnejšie – pre matky.

Ďalej až príliš často vidíme, ako sa štátny systém, za pomoci viac či menej deravých zákonov „snaží“ vymôcť rešpektovanie vlastných zákonov vlastným superobčanom-matkou ... a ako zlyháva na plnej čiare. Vymožiteľnosť akýchkoľvek súdnych rozhodnutí v občianskom práve je prakticky nulová. Počet vydaných predbežných opatrení je katastrofálne nízky ( ach, dobrý Bože, kedy aj k nám príde tá úžasná americká vymoženosť – vydávanie predbežných opatrení ako na bežiacom páse! ), ich rešpektovanie a vymožiteľnosť často tiež nulová. Počet vydaných alebo opakovaných pokút ( ktorých výška je smiešne nízka a nemotivujúca ) za nerešpektovanie súdnej výzvy je katastrofálne nízky. Rozsudky, ktorým sa mení zverenie dieťaťa kvôli zmene pomerov, resp. porušovaniu predošlých súdnych rozhodnutí prakticky nie sú vôbec. Trestný zákon nepozná pojem rodičovského únosu. Hranice neslávne slávnej európskej únie sú otvorené a polícia je bezmocná – kde niet zákona, niet jeho porušenia. Ak ide o únos mimo EÚ, rodič môže na svoje dieťa prakticky zabudnúť. Vnútroštátne zákony sú nedostatočné alebo neexistujú vôbec; ak existujú, absolútne nereflektujú spoločenskú požiadavku a aktuálny stav spoločnosti. Sloboda jednotlivca je bránená ad absurdum, často, pričasto bez ohľadu na slobody tých najmenších: sloboda jedných potláča slobodu druhých. Lehoty pre trvanie konaní neexistujú. Obštrukcie pojednávaní a súdnych konaní sú netrestané a skoro neobmedzené. Sociálni kurátori sú až pričasto preťažené, sexistické panie v konflikte záujmov ( orgán sociálnej kurately versus kolízny opatrovník ), bez objektívnych kritérií pre ich prácu a pre posudzovanie rodičov, bez vôle modernizovať svoju prácu a ... vlastne v skutočnosti bez vôle skutočne niekomu pomáhať. Česť výnimkám. A advokáti? Tí si voľkajú v žite pekných príjmov za večné spory pri rozvodoch. Mediácia je v plienkach a nepovinná. Predmanželské zmluvy nie sú po právnej stránke tak celkom „kóšer“.

Toto všetko sa deje, či skôr nedeje v situácii, kedy sa samotný Európsky súd pre ľudské práva opakovane vyslovuje za rešpektovanie práva rodiča na rodinný život i po rozpade partnerstva s rodičom spoločného dieťaťa/detí, za zachovanie rovnocenného a rovnoprávneho styku detí s oboma rodičmi, proti neprimerane dlhým súdnym procesom ohľadom zverenia detí; proti nesúhlasu matky ako jedinému „argumentu“ nemožnosti rozhodnúť o zverení dieťaťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov apod.. Tieto rozhodnutia sa síce týkajú susednej Českej republiky, avšak pre veľkú zhodunašich právnych systémov sú častocitované i slovenskom právnom prostredí. K tomu je nutné brať do úvahy i obrovské zmeny v spoločnosti ( napr. v porovnaní so 60-tymi rokmi minulého storočia, kedy bol zavedený nový Občiansky súdny poriadok a Zákon o rodine, odvtedy často a nedokonale novelizovaný ); stav, kedy sa pozícia otca i matky v rodine menia, či vymieňajú ( v prospech aktívnych otcov ), kedy závratným tempom rastie angažovanosť otcov v rodinách, kedy rodiny často „rozbíjajú“ práve ženy – matky ... . Otázka rovnoprávnosti rodičov i po rozchode a rozpade partnerstva je jedným z dôležitých predmetov celospoločenskej, sociologickej, psychologickej, etickej i právnej diskusie ( alebo by ňou určite mala byť ), tak, ako nimi sú otázky umelého oplodnenia, náhradných matiek, hniezd záchrany, interrupcií apod.. Všetky tieto otázky zasahujú do súkromia občanov, ktorých správanie – podporované rozširovaním demokratických práv, začína kolidovať s právami ostatných dotknutých občanov. Samotné ústavné a ľudsko-právne súdy sú čoraz častejšie konfrontované s nutnosťou stanovovať hranice správaniu sa občanov i v súkromnej oblasti, tak, ako by tomu malo byť stále, ak sú akokoľvek dotknuté práva iných zainteresovaných; jednoznačne by tak mali robiť a robia v prípade detí.

Bohužiaľ, hoci sudcovia majú možnosť urobiť – v rámci súčasných zákonov – správne a spravodlivé rozhodnutie v prospech dieťaťa a zachovania jeho vzťahu k obom rodičom, nerobia tak. Opierajú sa o ustanovenia zákona, ktorý im dávajú značnú voľnosť v posudzovaní a výklade situácie; ktorý im poskytuje alibistickú ochranu za neurčitým, ambivalentným pojmom „záujem dieťaťa“; opierajú sa o tzv. „zaužívanú súdnu prax“, ktorá je len rúškom pre skostnatenosť, socialistické totalitné praktiky, paušálnosť rozsudkov, či – prečo to nepovedať nahlas – lenivosť pánov sudcov skutočne sa zaoberať prípadom. Nezáleží na tom, že ide o osudy mnohých ľudí, osudy detí, ktoré také rozhodnutie poznačí na celý život – je to len ďalší prípad, práca, ktorej sa je treba zbaviť a prejsť k ďalšiemu prípadu, ktorých je veľa ( skoro 45% rozvodov ročne ).

Naopak, často sa stáva, že tieto „matky“, únoskyne, sa sťažujú na platné zákony ( tých niekoľko ), ktorých úlohou a cieľom je zabrániť im ( iba teoreticky ) v nelegálnom premiestnení detí do iného štátu alebo aspoň ich primäť vrátiť dieťa do krajiny pôvodu a obvyklého pobytu. Napádajú zákony, postupy a ideu, že situáciu dieťaťa je nevyhnutné vyriešiť zákonnou cestou, tak, aby bolo zverené jednému alebo druhému rodičovi alebo do striedavej starostlivosti oboch rodičov a boli zákonnou cestou rozhodnuté a určené podmienky výživy, starostlivosti, ( rovnoprávneho a rovnocenného, zmysluplného ) kontaktu a styku dieťaťa s oboma rodičmi. Nie, situácia neobmedzenej vlády a vlastníctva dieťaťa im plne vyhovuje a nemienia sa tejto moci dobrovoľne vzdať. Ani v prospech dieťaťa nie.

Je samozrejmé a dá sa očakávať, že ten, kto dieťa unesie, sa takému zákonnému postupu snaží vyhnúť, ba naopak, únosom dieťaťa často manipuluje nielen s úbohým dieťaťom-obeťou, bezbrannou obeťou vlastného rodiča, ale manipuluje najmä s časom, citmi dieťaťa, jeho psychológiou, vzťahmi atď., s cieľom pretrhať jeho vzťahy k otcovi a stať sa výlučným vlastníkom dieťaťa. To nepriamo potvrdzujú aj výroky týchto matiek-únoskýň, ktoré sa začínajú slovami „moje dieťa“, „môj syn“, „moja dcéra“, sprevádzaných obligátnym: „ja som sa rozhodla“, „bolo to tak pre nás lepšie“ a podobne. Rovnako to jasne vidíme na výrokoch týchto „matiek“, ktoré samé potvrdzujú, že dané spory o návrat dieťaťa sa ťahajú celé roky, počas ktorých je kontakt otca s dieťaťom prakticky nulový alebo veľmi obmedzený.

Dobre, budem konkrétny – a veď prihrejem si vlastnú polievočku, nie?!

Som otcom dvoch krásnych dcér, Sašky (8) a Mišky (6). Bol som im dobrým otcom a ex-manželke dobrým manželom; asi až pridobrým. Manželka si našla cudzinca, podala návrh na rozvod a kým som ja bol v práci, uniesla deti ( vtedy mali 5 a 3 roky ) v rámci Slovenska. K nemu, samozrejme. Nevedel som, kde sú deti a vídal som ich iba sporadicky, keď o tom rozhodla ona a s podmienkou, že ich vrátim. Dokonca ani jeden jediný telefonát s deťmi denne mi nebol častokrát dopriaty. Súdom nariadený psychologický posudok pririekol deti mne; v rozsudku sa to však nijako neodrazilo a deti zverili matke. Odvolal som sa – a úspešne: konanie o zverenie detí prebieha doteraz ( už tretí rok ! ), pretože deti neboli právoplatne zverené nikomu z nás. Medzitým však už bývalá manželka uniesla deti do zahraničia. Znova na neznáme miesto, niekde vo Francúzsku. Nemám žiaden kontakt s deťmi. Interpol ich vypátral až po roku pátrania. Po roku! Dôvod: vo Francúzsku nie je povinnosť prihlásiť sa na pobyt. Pohyb osôb v rámci EÚ je voľný, nikto nespáchal trestný čin, takže ... . Už druhý rok trvá konanie o návrat detí na Slovensko – vedie sa pod hlavičkou už spomínaného Centra. V prvom kole dokonca tamojší súd návrat zamietol, nakoľko vychádzal iba z údajov, ktoré poskytla bývalá manželka a nie z údajov, ktoré poskytlo Centrum. Zaujímavé, nie? Keď som všetky mysliteľné štátne orgány žiadal o finančnú pomoc, aby som sa mohol zúčastniť pojednávania o návrat detí, prišli mi zamietavé odpovede – jedinou pomocou je zabezpečenie právneho zastúpenia vo Francúzsku prostredníctvom Centra právnej pomoci. Nuž, bohuvďaka aspoň za to. Za čo v žiadnom prípade ďakovať nemôžem, nechcem a nebudem, je úplná neschopnosť štátu zabezpečiť, aby k takýmto prípadom nedošlo – aby nebolo možné vycestovať s dieťaťom bez písomného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu! V zákone to totiž je presne takto uvedené.

Svoje zlaté dcérky som nevidel už dva roky; a hoci sme mali vynikajúci vzťah ( dokonca si myslím, že ma mali svojím spôsobom radšej ako mamu ... alebo skôr inak ), mám skoro isté obavy, ako sa zmenili, ako by sa správali, ako reagovali atď. - po takom dlhom čase násilného odlúčenia ... . Ale dúfam a verím, že nezabudli, že v srdiečkach im ostali, niekde v tajnej zásuvke, skrytej pred mamou (!), aspoň niektoré z tých krásnych spomienok, obrazov, keď boli veselé, šťastné a skutočné, so mnou. Nuž, asi je pravdou, že nemať je lepšie, ako mať a stratiť ... .

A kto z takej situácie profituje? Únosca. Jedine jeho ego, jeho predstava o živote. Dieťa je nepodstatné – dôležité predsa je iba to, čo chce ... jediný rodič, ktorého má ( pretože od druhého bolo násilím oddelené ). Profitujú rozvodoví právnici a právničky. Profitujú sociálne pracovníčky, ktoré majú prácu a po ceste na pojednávanie, o ktorom nič nevedia a na ktorom budú napriek všetkému objektívnemu tvrdiť stále to isté, si nakúpia.

Preto skôr, než vyroníte slzu za chudery ženy, zamyslite sa nad tým, kde je pravda; kde je objektívna pravda skutočného človeka. Zamyslite sa nad osudmi všetkých úbohých detí, ktoré musia vyrastať bez otcov (matiek), ktorí túžia starať sa o ne – ale nemôžu; ktorí dlhé roky bojujú o prirodzené právo starať sa o vlastné spoločné deti; ktoré boli okradnuté a hrubo olúpené o milujúceho rodiča len preto, že ten druhý ( ktorý sa stal Prvým a Jediným ) niečo nedokázal, niečoho nebol schopný. Niečoho ako je tolerancia, ako úcta k právam toho druhého, k právam druhého rodiča, k rovnakým a rovnocenným právam druhého rodiča. Niečoho ako schopnosť bez citových nánosov rozumne, empaticky, ľudsky rozhodnúť v prospech dieťaťa – a nie v prospech seba. Na to všetko je totiž treba veľký kus ľudskosti, veľký kus „veľkosti ducha a srdca“. Sú ženy, ktoré unášajú deti vlastným milujúcim otcom takými veľkými matkami a ľuďmi, akými tvrdia, že sú? Alebo to len predstierajú?

 

3.     Riešenia

Znova opakujem: je úlohou ( ba vôbec zmyslom, raison d’être  ) štátu a zákona upraviť správanie sa občana, ktorý porušuje platné zákony a práva iných občanov. Táto úloha zákona je o to dôležitejšia, ak občan samotný si neráči uvedomiť, že zákon porušuje a výsostne dôležitá, ak ho v tomto mylnom a scestnom presvedčení dokonca podporujú ostatní, napríklad nejaké občianske združenie apod.. Je hanbou, keď súdni ľudia prepadnú hystérii a neobjektívnosti a svoje postavenie používajú na nesprávnom a nenáležitom mieste, keď sa zasadzujú sa za nesprávnu osobu – a nesprávnou osobou je v tomto prípade každý okrem dieťaťa.

Neprináleží nám rozhodovať o tom, či nejaké dieťa patrí matke alebo otcovi. Dovolím si tvrdiť, že dieťa nepatrí nikomu, je to svojbytná samostatná slobodná a krehká, nanajvýš vzácna bytosť.

Únos dieťaťa ( jeho nelegálne premiestnenie ) je zločin, je porušením zákona, podľa mňa je to zločin proti ľudskosti rovnajúci sa nacistickému programu Lebensborn. Únos dieťaťa je v neodôvodnených prípadoch za každých okolností odsúdeniahodným činom a je nevyhnutné postaviť únoscu, hoci rodiča, do pozície zločinca. Povinnosťou – morálnou povinnosťou ( a nepoznám vyšší princíp ) – každého z nás je takýto únos odsúdiť a trvať na okamžitom vrátení dieťaťa do krajiny pôvodu a obvyklého pobytu. Ak ide o únos v rámci štátu, je nevyhnutné trvať na nastolení podmienok ako pred únosom, resp. pred rozpadom rodiny, s jedinou výnimkou, a to so zachovaním a sledovaným dodržiavaním zásady rovnosti pri starostlivosti oboch rodičov o dieťa. Následnou povinnosťou štátu je urýchlene, avšak po starostlivom, riadnom preskúmaní všetkých dôkazov a dokázaných skutočností, rozhodnúť o okolnostiach dieťaťa tak, aby sa dieťa nemuselo nachádzať v neusporiadaných pomeroch ( nenachádzať sa v nich dlho ). Toto je jediný cieľ skutočne správneho a spravodlivého zákona.

Znova podotýkam, že jednoduchým a elegantným riešením pre únosy, je napríklad uzákonenie prioritnej striedavej starostlivosti o dieťa okamžite po rozchode rodičov, ktorým sa zamedzí používaniu dieťaťa ako veci a ako zbrane v konflikte rodičov. Jednoduchým a elegantným riešením sú ťažké sankcie za únosy detí, ich vymožiteľnosť a ich používanie súdmi na Slovensku i v zahraničí. Jednoduchým a nutným riešením sú povinné pasy všetkých detí, s vyznačením súhlasu druhého rodiča a/alebo súdu s vycestovaním dieťaťa. Ďalším doplnkovým riešením sú tvrdé, nekompromisné a okamžité sankcie od tých finančných, až po odňatie dieťaťa zo starostlivosti únoscu.

Vezmem si príklad od Američanov, ktorých inak „nemusím“, ale jedno im uznávam – nevyjednávajú s teroristami – oni svojich teroristov hľadajú a naháňajú, hoci aj roky a nakoniec ich dostanú. Nenechajú si skákať po hlave a nedovolia nikomu, aby im držal nabitú zbraň na čele, ponúkajúc vyjednávanie. Sme v rovnakej situácii: jeden jediný človek s nabitou zbraňou ( ktorú ukradol ) tu stojí proti inému občanovi, ktorý je spolumajiteľom zbrane, proti jeho rodine, proti zákonu, ktorý je predsa len niečím, čo by sa malo dodržiavať ( alebo sa mýlim? ), proti celému štátu. Avšak paradoxne, všetci títo ľudia sú v prípade superobčana - matky iba bábkami, ktorými ona hýbe a manipuluje podľa svojej ľubovôle a ktorí nekonajú tak, ako by mali a mohli.

Čo by bránilo otcovi dieťaťa prísť si poň, vytrhnúť ju viac-menej násilím matke a odviesť ju domov? Čo by mu bránilo v uskutočnení toho istého násilia, aké spáchala na dieťati jeho „matka“? Navyše, keď má na to plné zákonné právo, potvrdené rozsudkami dvoch súdov? Kto vie, koľko sĺz muselo preliať unesené dieťa za otcom, koľko sĺz muselo ukryť pred matkou, koľko bolesti zažilo, zažíva a ešte bude zažívať tým, že je násilne odlúčené od vlastného otca? Kto vie, ako dlho také dieťa muselo, chcelo, vedelo odolávať tomu neskutočne neľudskému a krutému tlaku, tomu stockholmskému syndrómu, kým podľahlo – ak vôbec podľahlo, ak neutrpelo vnútornú  citovú schizmu? Kto vie povedať, ako trpia takéto deti? O čo by bol otec horší od matky, keby urobil to isté ako ona? O nič! To, že tak neurobil, svedčí o tom, že je lepším rodičom a človekom ako matka. Morálne lepším a ... porazeným.

Čo bráni štátu vysporiadať sa s občanom, ktorý nedodržiava zákony ani rozhodnutia súdov? Čo bráni štátu, tej obrovskej mašinérii úradníkov, policajtov atď. v tom, aby toho, kto porušil zákon, dostali späť do hraníc zákona a podriadili ho zákonu? Kto je jediný človek, aby sa vzpieral zákonu? A – ak sa mu vzpiera a dokonca úspešne – akú hodnotu má zákon? Akú hodnotu má štát? Akú cenu má zákonnosť, viera v akú-takú spravodlivosť, vymožiteľnosť práva, demokraciu, slobody? Načo sú nám tieto hlúposti, keď nefungujú?!

Avšak ... takéto riešenia asi rozchodová/rozvodová klika určite nepodporí – výrazne by totiž klesol počet matiek, ktoré tak horlivo zastupujú; výrazne by klesla publicita, ktorej sa tak tešia. Možno by musel klesnúť počet štátnych úradníkov, sociálnych pracovníčok, sudcov atď., ktorí priam žijú z takýchto sporov, ako tomu bolo napr. v prípade istej Jany ( „Informovala som sa na odbore sociálnych vecí a rodiny v ČR i u nás v SR, čo mám robiť a po­stupovala som presne podľa toho, čo mi povedali. Ani som netušila, že mi poradili nesprávne, a že sa rútim do nepredstaviteľných problémov.“ ). Možno by výrazne poklesli príjmy advokátov ( ktorí zarábajú na niekoľkoročných sporoch rodičov o deti ), psychológov ( najmä tých najatých ), občianskych združení ( kampane prinášajú publicitu, peniaze, záujem, renomé ) ... všetko parazitov, priživujúcich sa na nešťastí detí a na tom, že jeden z rodičov nedokáže rešpektovať zákon a ten druhý sa nemôže domôcť jeho dôsledného, účinného a rýchleho vykonania.

 

Ako konkrétne opatrenia vidím, okrem systémových – zákonodarných – aj tieto kroky:

 

Polícia, Interpol, doprava

-          nutnosť ukončiť pátranie v rámci EÚ do max. 6 mesiacov ( buď sú v únii alebo nie sú )

-          kontroly pri letenkách s deťmi: písomný súhlas druhého rodiča alebo súdu ( riadne vyznačený v pase dieťaťa ), inak letenku nevydať; pri porušení pokuta leteckej spoločnosti vo výške napr. 1 000 000 Eur

-          nutný pas detí ( vydanie pasu iba so súhlasom oboch rodičov ); nemožnosť opustiť územie štátu s dieťaťom, v ktorého pase nie je úradne overený súhlas druhého rodiča alebo rozhodnutie súdu

-          podpis vyhlásenia rodiča, ktorý cestuje s dieťaťom do zahraničia, že nejde o únos, ani rodičovský únos, že súhlasí s pokutou napr. 100 000 Eur v prípade uvedenia nepravdivých skutočností

-          nutné uvedenie adresy pobytu v zahraničí, kontaktu atď., vrátane záruky zastupiteľstva daného štátu, ak tento štát nie je členom EÚ

-          železničné a cestné hraničné kontroly : kontrolujúci policajt/sprievodca majú pri sebe formulár vyhlásenia, podobne ako pri leteckej preprave; v prípade, že šlo o únos, prvý v poradí, kto dal podpísať vyhlásenie, dostane odmenu napr. 2,5% zo sumy pokuty ( t.j. 2,5% zo 100 000 Eur = 2 500 Eur ) od štátu, ktorý pokutu bude vymáhať od únoscu dieťaťa. Policajti a sprievodcovia tak budú zainteresovaní na vykonávaní kontroly a identifikácii únosov detí.

-          nutnosť úspešne ukončiť pátranie po dieťati v rámci EÚ do max. 6 mesiacov

-          možnosť kontroly pobytu rodiča, ktorý má dieťa zverené do starostlivosti a u ktorého je reálna hrozba, že nelegálne premiestni dieťa do zahraničia ( elektronické sledovacie zariadenie, hlásenie pobytu + sankcie finančné i trestno-právne )

 

Predmanželské zmluvy

-          povinné predmanželské zmluvy v časti starostlivosť o deti v prípade rozchodu, opustenia spoločnej domácnosti = automatické zavedenie striedavej formy starostlivosti, ak tomu nebránia objektívne dôvody ( = patologické javy u jedného/oboch rodičov )

-          ostatné záležitosti ( majetok, iné ) fakultatívne – dobrovoľné, ale odporúča sa zakotviť ich do takejto zmluvy

 

MPSVaR + úrady

-          jasne definovať pojem „záujem dieťaťa“, „dobro dieťaťa“ apod.

-          definovať a vydať smernice pre pracovníčky UPSVaR, kolíznych opatrovníkov atď. práva rodičov pred, počas i po rozvode, vrátane stavu neprávoplatného zverenia, právoplatného zverenia, striedavej starostlivosti atď. = všetky možné situácie, ktoré môžu nastať ( definícia pojmov „zákonný zástupca“, „výchova“, „osobná starostlivosť“ + vymedziť oblasti, o ktorých rozhoduje iba jeden rodič; o ktorých rozhodujú obaja rodičia a o ktorých nesmie rozhodovať iba 1 rodič ... )

 

Sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne, lekári - pediatri

-          prepojenie na sieť týchto poisťovní v EÚ

-          povinnosť oznámiť adresu zamestnávateľa únoscu ( = vodítko k miestu pobytu )

Materské, základné a stredné školy

-          povinnosť komunikovať s oboma rodičmi ( najmä, ak je zrejmé, že nežijú spolu ), oboznámenie so skutočnosťou rovnakých rodičovských práv oboch rodičov

-          povinnosť oznamovať druhému rodičovi dôležité okolnosti o dieťati aj bez vyzvania, zákaz vydávania akýchkoľvek dôležitých rozhodnutí bez účasti a súhlasu oboch rodičov

-          absolútny zákaz vydávaní akýchkoľvek rozhodnutí o dieťati bez účasti a súhlasu druhého rodiča ( napr. rozhodnutie o zmene školy, o štúdiu v zahraničí apod. )

-          pokuty a osobné postihy + postihy pre školu v prípade porušenia týchto povinností

-          povinné nahlasovanie nových žiakov na sociálnu poisťovňu a zdravotné poisťovne

Je toho ešte toľko, čo by bolo možné, nutné, dobré povedať!Povedal a napísal som mnoho; na niektoré veci som možno zabudol, opomenul, vynechal. Bol by som však rád, keby ste si uvedomili, že tento problém sa týka niekoľkých desiatok tisíc, ba státisícov ľudí ročne. Ak totiž hovoríme o asi 12 500 deťoch ročne, musíme myslieť aj na ( so zverením nespokojných ) otcov ( alebo matky ), starých rodičov, blízku rodinu, priateľov. Tento problém zasahuje skoro každú rodinu v tomto štáte a preto má dokonca i politický potenciál, ak by sa nejaká strana rozhodla využiť ho na zvýšenie svojich preferencií. Hádam by to stálo dokonca aj za nejaké menšie referendum – kto môže povedať, že sa ho rozpad partnerstva a následná otázka zverenia detí nikdy nijako priamo, či aspoň nepriamo nedotklo? Áno, celospoločenská diskusia je nevyhnutná; je nevyhnutná a urgentná; najdôležitejšie je však urobiť zmeny v doterajšom nevyhovujúcom a nefunkčnom, škodlivom a neľudskom systéme a v spôsobe myslenia nás všetkých. Čím skôr, tým lepšie – tým lepšie pre tých 12 500 detí ročne, ktoré by sme mali mať neustále na mysli; okrem tých svojich, ktorým sa môže stať to isté ako im.

Mgr. Erik Bogdan

Vinné 16, 072 31 Vinné 

http://www.vop.gov.sk/files/File/Zborniky/pravadietata2004.pdf

 
PhDr. Eduard Bakalář súdny znalec: eduard.bakalar@ff.cuni.cz originál: http://www.iustin.cz/files/hkbakalar.pdf STRIEDAVÁ VÝCHOVA PRISPIEVA K REDUKCII NÁSILIA NA DEŤOCH
ÚVODOM
V štúdii sa pokúsime ukázať, že pri striedavej výchove dochádza k nižšiemu výskytu situácií v ktorých by dieťa bolo vystavené nežiaducemu tlaku, ktorý ide proti jeho genetickej výbave.
Vychádzame z poznatkov evolučnej psychiatrie. Je to len čiastkový pohľad, ale veľmi významný. Iný, doplňujúci pohľad by nám umožnili štatistiky hláseného násilia na deťoch získané od polície, z detských krízových centier alebo od pediatrov.
A / NEJSKOR DVE DOLEŽITÉ DEFINÍCIE, VYMEDZENIA Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa
Definícia
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (sy. CAN) je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach zdravotného stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine. Je to výsledok prevažne úmyselného ubližovania dieťaťu,  najčastejšie spôsobeného alebo pôsobiaceho najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne rodičmi. Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa sa považuje akékoľvek nenáhodné, preventabilné, vedomé (prípadne aj nevedomé) konanie rodiča, vychovávateľa alebo inej osoby voči dieťaťu, ktoré poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť. Najčastejším javom, ale zároveň najhoršie preukázateľným, je psychické týranie dieťaťa. Najčastejšie sú páchateľmi osoby z najbližšieho okolia dieťaťa.1 Nedovolená manipulácia s deťmi a syndróm CAN
Manipulácia s dieťaťom je situácia, kedy je pre výsledok vlastného prospechu ovplyvnená pravdivá skutočnosť. Manipulátorom môže byť spoločnosť, rodič, širšia rodina, organizácia, inštitúcie, vrstovnícky kolektív a pod. napr. je ním:- popudzovanie proti druhému rodičovi alebo prarodičom,
- zakazovanie kontaktu s niektorým z rodičov alebo z prarodičov,
- navádzanie k chybnému správaniu k druhému človeku,
- využívanie niektorých informácií na diskreditáciu človeka pred dieťaťom a pod.2
B / POROVNANIE DVOCH TYPOV VÝCHOVY
V texte porovnáme podmienky a príležitosti na manipuláciu dieťaťa u dvoch typov porozvodového usporiadania:
u rodičov s výhradnou starostlivosťou a u rodičov so striedavou starostlivosťou. Naše porovnanie sa neopiera o výskumné šetrenia a sprievodné štatistiky, je vedené len tzv. zdravým rozumom (common sense) a intuíciou, to všetko je podopreté 42 ročnou súdne znaleckou praxou u opatrovníckych súdov v Prahe a 17 ročnou poradenskou praxou (Poradňa pre rozvodové problémy s deťmi). V porovnaní zachytávame skôr priemer, celkový trend a počítame s tým, že existuje niekoľko výnimiek. I. Fakt súdneho rozhodnutia
Výhradná starostlivosť                                        Striedavá starostlivosť
Rodič s dieťaťom vo výhradnej starostlivosti zvyčajne nepočíta s účasťou druhého rodiča na výchove dieťaťa. Mnohý rodič je v hĺbke duše presvedčený, že bez toho druhého rodiča by rodinná situácia bola pokojnejšia. Rodičia so striedavou starostlivosťou si ju buď sami zvolili, alebo na ňu pristúpili, keď akceptovali odporúčanie znalca alebo rozhodnutie súdu. Predpokladom na to je určité zmierenie sa s druhým rodičom.
Z porovnania vychádza väčšia pravdepodobnosť, že rodič s výhradnou starostlivosťou bude v rokovaní s druhým rodičom skôr "tvrdší", čo zvyšuje pravdepodobnosť, že bude dieťa buď popudzovať proti druhému rodičovi, alebo dieťaťu zakazovať styk s ním, najčastejšie oboje. II. Väčšia kontrola zo strany prostredia
Rodičovi s výhradnou starostlivosťou nie je do rodinného prostredia príliš "vidieť". Máme na mysli pracovníkov OSPOD, poradenských psychológov a pod. Rodič so striedavou starostlivosťou vie, že jeho správanie (k dieťaťu, k druhému rodičovi) je viac "na očiach" okolia, najmä pracovníkov OSPOD, učiteľov, psychológov, susedov a pod.
OSPOD... Odbor sociálno-právnej ochrany dieťaťa. Z porovnania vyplýva väčšia pravdepodobnosť, že rodič s výhradnou starostlivosťou sa bude menej ovládať a popustí viac uzdu negativistickým prejavom voči druhému rodičovi. Môže to byť na začiatku len na úrovni predstáv, neskôr aj na úrovni verbálnej či konkrétneho konania. Naopak, rodič so striedavou starostlivosťou sa bude ovládať lepšie. III. Silnejšie postavenie rodičov s výhradnou starostlivosťou
Rodič s výhradnou starostlivosťou má v spoločnosti a na súde pravidelne pevnejšie postavenie. Je to dané tradíciou prakticky od nepamäti. Neboli to vždy matky, ktoré výhradnú starostlivosť získali, v čase antického Ríma a v mnohých krajinách aj oveľa neskôr to boli otcovia, ktorí získali výhradnú starostlivosť o deti. Situácia sa začala meniť v prospech matiek až začiatkom minulého storočia. Avšak či to bol otec, alebo matka, vždy to bola výhradná starostlivosť. Striedavá starostlivosť bola u nás (ČR) zavedená nedávno (v r. 1998 (počet súdnych rozhodnutí v tomto smere je stále malý (v roku 2008 XXX prípadov), čo je z celkového počtu rozhodnutí o ďalšej výchove len nízke percento. Štatút tohto druhu starostlivosti je teda v určitom zmysle vrtký. K tejto situácii nemálo prispievajú nepriaznivé kampane na webových stránkach feministických organizácií i väčšiny médií.
Predstava (pre oboch rodičov), že by znovu prechádzali súdnym konaním, znaleckým vyšetrovaním s možnou dramatickou zmenou pomerov je zrejme brzdným mechanizmom proti prejavom výraznejšieho nepriateľstva voči druhému rodičovi.
C / KOMENTÁR K POROVNANIU
Uvedené nepriateľstvo (popudzovanie, zákaz kontaktu) sa netýka okrajových, nedôležitých osôb.
Určité nepriateľstvo k okrajovým osobám a ich diskriminácia je bežná u väčšiny rodičov a jej cieľom je prospech dieťaťa, rodiny: ( "To tvoje kamarátstvo s Tomášom sa nám nepáči, už raz prepadol a zo správania má tiež zlé známky ";" Choď nakupovať do horného obchodu, v tom spodnom človeka ľahko oklamú a majú tam často tovar po záruke. Naposledy sa mi to stalo včera." a pod.) Spomínané nepriateľstvo (popudzovanie, zákaz kontaktu atď), ktoré nás v kontexte tejto štúdie zaujíma, je namierené proti druhému rodičovi. Druhý rodič nie je okrajovou postavou. Štatút rodiča nadobudol genetickou príbuznosťou s dieťaťom (dieťa má od matky aj od otca po 50% genetickej výbavy), pobytom v domácnosti od najútlejšieho veku dieťaťa, takmer každodenným kontaktom s dieťaťom a najmä priebežným uspokojovaním dôležitých potrieb dieťaťa. Medzi ne patria: pomoc dieťaťu s hygienou a pohybom, poskytovanie potravy, spoľahlivé a láskavé zaobchádzanie, pomoc pri učení základným zručnostiam a celkom určite priebežné prejavy lásky, záujmu a povzbudzovania. Potreba takéhoto rodiča je v dieťati geneticky pevne zakotvená.
Aj keby nami uvádzané dôvody v jednotlivých porovnaniach (I. až III.) platili vždy len pre 15%
rodičov, potom v súhrne je to takmer 50%, teda rozhodne nezanedbateľný podiel, ak je naším cieľom znižovať prejavy násilia na deťoch. D / POZNATKY Z ODBORNEJ LITERATURY Vypočujme si popredných odborníkov v evolučnej psychiatrii, evolučnej psychológii, skúseného detského psychológa a svetovo uznávaného znalca ľudskej psychiky. I.
"S kvalifikovaným pohľadom do rodinných záležitostí našich veľmi dávnych predkov sa stretávame len veľmi zriedka, poznatky z evolučnej psychológie sú totiž nedávneho dátumu. I tento pohľad je však potrebný, pretože tam vtedy všetko začínalo ... Počas evolučnej histórie ľudstva ženy často dokázali získať oveľa viac zaopatrenia pre svoje deti pomocou jedného partnera ako pomocou niekoľkých dočasných sexuálnych partnerov. Muži zaopatrujú svoje manželky a deti v takom rozsahu, ktorý je u primátov bezprecedentný. Tak napr. u všetkých ostatných primátov samica musí spoliehať len na svoje vlastné úsilie ako získať potravu, pretože samci sa o potravu so svojimi partnerkami nikdy nedelia. Naproti tomu muži zabezpečujú potravu, nachádzajú prístrešie a obhajujú teritórium. Muži chránia deti. Učia ich športu, umeniu lovu aj boja, priateľstvu, vyjednávaniu a ako postupovať v hierarchii a stratégii spoločenského vplyvu. Odovzdávajú svoj štatút a pomáhajú potomkovi pri formovaní recipročných spojenectiev neskôr v živote. Je nepravdepodobné, že takýto prospech by si žena zabezpečila od dočasného sexuálneho partnera. Nie všetci potenciálni manželia môžu priniesť všetky spomenuté pozitíva, ale v priebehu tisícky generácií ženy získali veľmi významné výhody, keď preferovali mužov schopných takto prispievať. "(Buss, 1999) 3 II.
"Antropológia doložila, že rodinné usporiadanie je univerzálnou charakteristikou ľudstva. Je
pravdou, že rôzne kultúry uprednostňujú rôzne typy rodín, ale všetky spoločnosti podporujú
rodinné zväzky toho či onoho druhu, v ktorých aspoň jeden muž a aspoň jedna žena sa starajú o
dieťa. Zdá sa teda, že rodina je archetypálnou konfiguráciou; práve jej univerzálnosť a pretrvávanie indikujú, že biologické základy rodiny sú druhovo špecifickou charakteristikou len druhotne modifikovanou kultúrnymi alebo ekologickými faktormi. Zoskupenia podobné rodine existujú aj u iných primátov, ale u žiadneho z nich nie je rodinný život tak vysoko štruktúrovaný a inštitucionalizovaný ako u ľudí. Príčina toho musí byť v spojitosti s relatívnou bezmocnosťou a evidentnou nezrelosťou ľudských mláďat, čo predstavuje oveľa väčšie bremeno pre ľudskú matku, ako prežíva ktorákoľvek jej sestra z radov primátov. Niesť toto bremeno sama a bez podpory by bolo - v prostredí, kde prebiehala evolučná adaptácia - ťažké a často fatálne. Platilo to najmä pre ženu, ktorá - pri neexistencii kontraceptív - rodila dieťa každý druhý alebo tretí rok. Úspech a dobro jej potomkov vyžadoval, aby u nej bol
ochranca a pomáhajúci druh. Videné z tohto hľadiska, snáď jediné jasné riešenie je vytvorenie rodiny. Je pravdepodobné, že populácia, ktorá prevzala usporiadané vzorce rodinného života, získala selektívne výhody v porovnaní s populáciou, ktorá takéto vzorce neprijala. Neprekvapuje preto, že sme v procese evolúcie získali vlastnosti, ktorých funkciou je udržať
raz už vyformované heterosexuálne partnerstvo. Medzi tieto vlastnosti patrí: geneticky nadobudnuté tendencie k vytváraniu trvalých heterosexuálnych zväzkov, ďalej tzv. hypersexualita u ľudí a neskôr i tvorba zákonov o manželstve, ktoré mali funkciu udržať partnerov pohromade aj napriek rôznym treniciam a nedorozumeniam. Ďalej aj úsilie zredukovať sexuálnu žiarlivosť a súperenie medzi mužmi, čo im umožňuje zapojiť sa do činností poľovníckych a vojnových - v podstate kooperatívnych - bez straty príliš veľa času strážením svojich žien a strážením seba samých navzájom. Manželstvo podporuje súdržnosť spoločnosti a jej efektívnosť v súťaži; možno teda ľahko pochopiť, prečo sa takáto neoceniteľná inštitúcia v evolúcii vytvorila. Je teda vysoko pravdepodobné, že ak náš druh existoval, deti boli vychovávané v rodinách. A ak - ako tvrdí evolučná psychiatria - je ľudské mláďa fylogeneticky pripravené prijať typické okolnosti okolitého sveta a reagovať na ne, potom je rozumné predpokladať, že vrodené štruktúry budú do určitej miery očakávať prítomnosť a správanie rodičov oboch pohlaví. Z toho vyplýva, že deti, u ktorých toto očakávanie nie je uspokojené, budú v rizikovom postavení."
(Stevens, Price, 1997) 4 III. Ale nemusíme čerpať zo zahraničnej literatúry. Výrazné ocenenia rodiny nájdeme aj u nášho autora, prof. Zdeňka Matějčeka. "Som presvedčený, že rodina je ľudskému rodu daná - pokiaľ bude ľudstvo existovať ako biologický druh, potiaľ bude existovať rodina. To je zakódované v samých biologických základoch nášho človečenstva - aby ľudia prežili, museli si pomáhať, rozdeliť svoje úlohy do určitých funkcií, ktoré by umožňovali vynásobiť ich silu a ochranu potomkov. Rodiny sa pri tom osvedčili ako usporiadanie najpraktickejšie. Iste, môžu mať rôzne podoby. Nie som dogmatik a netrvám na tej jedinej, ktorú poznáme ako európsky model. Domnievam sa však, že takto usporiadaná nukleárna rodina je pre všetkých svojich členov najvýhodnejšia - vzájomne si ju najviac užijú. Dokazujú to aj skúsenosti z rodinného poradenstva - ľudia hľadajú v rodine sebanaplnenie a sebaprekročenie. Jedine ukotvený človek môže totiž podnikať dobrodružné výpravy do sveta
poznania a želaní. Ten, komu táto istota chýba, často nenájde ani sám seba."
(Matějček, 1994) 5 "Zdá sa mi, že náboženské potreby je potrebné nevyhnutne odvodiť z infantilnej bezmocnosti a
odtiaľ vznikajúcej túžby po otcovi, najmä keď tento cit neprežíva len v detstve, ale je trvalo
poháňaný strachom z nadvlády osudu. Nepoznám žiadnu obdobne silnú potrebu z detstva, akou je
potreba otcovskej ochrany... Vznik náboženského postoja môžeme spoľahlivo sledovať až k pocitu detskej bezmocnosti ..."(
Freud, 1927) 6 Názor, že popudzovanie detí, ich programovanie proti druhému rodičovi, zákaz styku s ním je
v podstate násilie na deťoch, sme získali po niekoľkých rokoch praktického pôsobenia v teréne.
Začínali sme v Detskej psychiatrickej liečebni. Počas neskoršej praxe sa nám tento názor len
potvrdzoval. Ak ešte zostali nejaké menšie pochybnosti, boli definitívne rozptýlené štúdiom evolučnej psychológie, psychiatrie a klasikov psychológie a psychoterapie. Čitateľom tu ponúkame štyri ukážky tejto literatúry. Poprední odborníci z rôznych odborov hovoria na rovnakú "nôtu" a v rovnakej tónine. Tiež autor
článku dospel k presvedčeniu, že snaha vytrhnúť, vyrvať dieťaťu hlboko uložené genetické informácie, vrodené štruktúry, prekódovávať biologické základy nášho človečenstva, čo všetko je pre dieťa kľúčovo dôležité, je ťažký stupeň násilia na deťoch.
E / ZHRNUTIE
Naše akademické miesta, rôzne odborné komisie na Ministerstve spravodlivosti, na Ministerstve
zdravotníctva, na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny a inde (napr. komisia v Poslaneckej snemovni) popísaný problém nechcú vidieť. Je to ukážkový príklad tzv. pštrosej politiky.
Niečo iné je, keď učiteľ dá neustále provokujúcemu výrastkovi zaslúžených pár poza uši.
To je kriku! Zriadená komisia podrobne vyšetruje, ako to vlastne bolo, je vypočúvaná rada
svedkov, učiteľovi je pozastavený pracovný pomer, môže sa dostať aj pred súd. Médiá sa učiteľovho previnenia uchopia a rozmazávajú ho, objavujú sa "odborné" články o násilí na deťoch a pod. Ale o najrozsiahlejšom poškodzovaní detí, ktoré sú témou tejto stati, sa takmer nehovorí. Veľká
škoda. Literatúra
1 Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Olomouc, SOLEN 2008 (s. 17). 2 Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Olomouc, SOLEN 2008 (s. 26). 3 Buss, D.: Evolutionary Psychology. The New Science of the Mind. Kapitola Women's Long Term Mating Strategies. Boston, Allyn & Bacon 1999 (s. 106). 4 Stevens, A., Price, J.: Evolutionary Psychiatry. Kapitola Human Nature and Its Evolution and Development. Londýn 1997 (s. 20-21). 5 Matějček, Z.: Dialógy o rodine. Kapitola Najviac vychovávame, keď nevychovávame. Praha, Národné centrum podpory zdravia 1994 (s. 12). 6 Freud, S.: O človeku a kultúre. Praha, Odeon 1990 (s. 323).
 

 

MEDZIGENERAČNÝ PRENOS POHLAVNO-ROLOVÝCH STEREOTYPOV V RODINE: DEFINÍCIA PROBLÉMU

Jekaterina BORISOVA

Ruská štátna humanitárna univerzita, Fakulta psychológie; Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava

Abstrakt

Autorka vychádza z chápania pojmu gender v širokom zmysle slova a rozumie pod ním rad psychických alebo behaviorálnych vlastností, asociujúcich s mužskosťou a ženskosťou a pravdepodobne odlišujúcich mužov od žien. Definuje základné kategórie: mužskosť, ženskosť, androgýnnosť, pohlavno-rolovú identifikáciu. Vzhľadom na to, že neexistuje jednotná teória o genderovej socializácii, autorka príspevku sa v teoretickej analýze opiera o tri základné alternatívne teórie: teóriu identifikácie, teóriu pohlavnej typizácie a teóriu samokategorizácie. Problém psychologických osobitostí prenášania pohlavno-rolových predstáv v rodine je veľmi dôležitý, lebo môžu vyvolávať nestabilitu a neúspešnosť rodiny, resp. rozvodovosť.

Kľúčové slová: gender, pohlavie, pohlavná identifikácia, teória identifikácie, teória pohlavnej typizácie, teória samokategorizácie.

Rodina je sociálny inštitút, so stanovenými sociálnymi normami, vzormi správania a pravidlami, riadiacimi vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi. V súčasnej domácej a zahraničnej psychológii sa venuje veľká pozornosť problémom rodiny, procesom jej rozvoja, príčinám jej krízy a rozpadu.

Pre súčasných výskumníkov je zjavné, že fungovanie rodiny a kvalita života v nej v značnej miere závisia od celkového systému, ktorý pozostáva zo vzájomných vzťahov jej členov, na fungovanie ktorých pôsobí množstvo faktorov a komponentov. K nim sa vzťahujú najmä: štruktúra a zloženie rodiny, jej vonkajšie a vnútorné hranice, rodinná hierarchia, stupeň zomknutosti, štádium životného cyklu rodiny, spôsoby komunikácie v nej a podobne. Spomedzi nich osobitné miesto zaujímajú genderové faktory.

Ako prvý rozdiel pojmov „pohlavie“ a „gender“ definoval Р. Stoller (Stoller, 1968). Neskôr túto myšlienku podporili feministickí antropológovia (Оrtner, 1974). Objavil sa veľký rozdiel v chápaní mužských a ženských rolí, pozícií, charakterových čŕt – v chápaní toho, čo je muž a žena v tej alebo onej spoločnosti. Jednou z prvých prác, kde rozdiel pojmov „pohlavie“ a „gender“ bol formulovaný jasne, bola práca G. Rubina (Rubin, 1974).

V < xml:namespace prefix = st1 ns = "urn:schemas-microsoft-com:office:smarttags" />< xml:namespace prefix = st1 />< xml:namespace prefix = st1 />< xml:namespace prefix = st1 />< xml:namespace prefix = st1 />< xml:namespace prefix = st1 />80. a 90. rokoch 20. storočia bolo vykonané veľké množstvo genderových výskumov. Jednako chápanie a využívanie samotného pojmu „gender“ je v nich veľmi rôzne. Teraz sa pod týmto pojmom v širokom zmysle slova najčastejšie rozumie rad psychických alebo behaviorálnych vlastností, asociujúcich s mužskosťou a ženskosťou a – pravdepodobne – odlišujúcich mužov od žien. Genderová rola – to sú normatívne nariadenia a očakávania, ktorých splnenie príslušná kultúra očakáva od „správneho“ mužského alebo ženského správania a ktoré slúžia ako kritérium hodnotenia mužskosti/ženskosti dieťaťa alebo dospelého.

Genderový prístup k štúdiu psychologického pohlavia spočíva v chápaní genderovej identity ako multipolárnej nosnej časti a v preskúmaní mužskosti/ženskosti genderových predstáv, stereotypov, dispozícií pohlavno-rolového správania.

„Pohlavie“ – súbor vzájomne kontrastných generatívnych a s nimi

spojených znakov. Tieto znaky sú u rôznych jednotlivcov rôzne a

označujú nielen ich reprodukčné vlastnosti, ale aj celé spektrum

pohlavného dimorfizmu, t.j. diskrepancia anatomických, fyziologických,

psychických a behaviorálnych čŕt jednotlivcov jedného a toho istého

druhu v závislosti od pohlavia. „Gender“ – súbor najdôležitejších

charakteristík osobnosti, využívaný pre rozlíšenie ženskosti/mužskosti

tejto osobnosti; komplex psychologických, socio-kultúrnych a

behaviorálnych charakteristík, zabezpečujúcich jednotlivcovi osobný,

sociálny a právny status muža a ženy.

Každý človek disponuje celým radom psychologických charakterových čŕt.

Niektoré črty sú akoby „bezpohlavné“, univerzálne a niektoré sa

tradične spájajú s typickou mužskou alebo ženskou psychológiou.

Niektoré z posledne menovaných majú svoje evolučne – genetické a

fyziologické dôvody, predpoklady. Napríklad stupeň prejavenia v

charaktere a v konaní jednotlivca takých „mužských“ čŕt, ako je

agresivita a dominancia, koreluje s úrovňou koncentrácie mužských

pohlavných hormónov v jeho organizme – androgénov. Iné črty sa formujú

v procese socializácie, výchovy a rozvoja osobnosti: je dokázané, že

existujú sociálne stereotypy mužskosti a ženskosti, hoci prevažne je

to tak, že nadobudnutie tých alebo oných,

typicky mužských alebo ženských psychologických čŕt prebieha v

dôsledku súčasného pôsobenia faktorov biologických a sociálnych zásad.

V tomto kontexte sa gender radikálne odlišuje od pojmu biologické

pohlavie (rod). Zastavíme sa pri základných kategóriách, spojených s

fenoménom „gender“ – mužskosť, ženskosť, androgýnnosť.

Mužskosť – je to súbor somatických, psychických a behaviorálnych

znakov, odlišujúcich muža od ženy (u zvierat samca od samice). K

typickým mužským črtám tradične patria také, ako sú nezávislosť,

rozhodnosť, dominantnosť, agresivita, náklonnosť k riskovaniu,

samostatnosť, dôvera v seba a podobne. V rámci špeciálnych výskumov sa

zistilo, že generalizovaná spontánna agresivita a tiež sexuálna

agresivita korelujú s úrovňou obsahu androgénov (mužské pohlavné

hormóny) v krvnom sére (Christiansen, 1987). V rade iných výskumov

bolo preukázané, že sa mužskí jedinci vyznačujú väčšou sebaúctou,

zvýšeným hodnotením svojich profesionálnych úspechov a vysokým

hodnotením svojho zovňajšku.

Ženskosť – súbor somatických, psychických a behaviorálnych vlastností,

odlišujúcich ženu od muža (u zvierat samicu od samca). K typickým

ženským črtám tradične patria také, ako sú ústupčivosť, jemnosť,

citovosť, plachosť, nežnosť, srdečnosť, schopnosť porozumenia, súcitu

a iné. Sociálne prejavy ženskosti sa málo týkajú sexuálnej identity

osobnosti a úspešnosti pracovnej kariéry ženy а zasahujú v podstate

emocionálne aspekty jej života.

Androgýnnosť. V súlade s existujúcimi predstavami, jednotlivec nemusí

byť nositeľom jasne vyjadrenej psychologickej mužskosti alebo

ženskosti. V osobnosti môžu byť zastúpené na princípe rovnosti ako

mužské, tak aj ženské črty. Pritom sa predpokladá, že u takého

jednotlivca – androgýna sa tieto črty harmonicky spoja a budú sa

vzájomne dopĺňať. Tento typ je charakterizovaný vyšším stupňom

adaptácie ako mužské a ženské typy. Pritom veľká jemnosť, stabilita

sociálnych kontaktov a absencia dominantných a agresívnych tendencií v

komunikácii sa nejako u takýchto jedincov nespája zo znížením

sebadôvery a naopak, prejavuje sa na pozadí zachovania vysokého stupňa

sebaúcty a vlastného sebauspokojenia. V celom rade výskumov bolo

preukázané, že androgýnny typ neustupuje mužskému ani z pohľadu

celkovej úrovne sebaúcty, ani čo sa týka výšky hodnotenia svojich

profesionálnych úspechov a svojho zovňajšku (fyzického Ja).

V.S. Аgejev píše, že typicky mužský obraz je zložený zo súboru čŕt,

spojených so sociálne neobmedzeným štýlom správania sa, kompetenciami

a racionálnymi schopnosťami, aktivitou a efektivitou (Agejev, 1987).

Typický ženský obraz naproti tomu zahŕňa sociálne

a komunikatívne schopnosti, teplo a emocionálnosť podpory. Pritom

mimoriadna akceptácia ako typicky mužských, tak aj typicky ženských

čŕt nadobúda už negatívne hodnotiace zafarbenie: typicky záporné

vlastnosti muža sú hrubosť, autoritárstvo, nadmerný racionalizmus a

podobne; typické záporné vlastnosti žien sú formalizmus, pasivita,

nadmerná emocionálnosť a podobne.

Ešte nedávno tradičný systém diferenciácie pohlavných rolí a s nimi

spojených stereotypov mužskosti/ženskosti sa odlišoval nasledovnými

charakteristickými črtami: posvätené náboženstvom a tradíciami prísne,

pretrvávajúce rozdiely a prakticky plná polarita medzi mužskými a

ženskými druhmi činnosti a osobnými schopnosťami muža a ženy; vzájomné

dopĺňanie a hierarchia mužských a ženských funkcií. Teraz nie je toto

rozdelenie natoľko významné: mnohé sociálne role a činnosti sa

prestali tak striktne, kategoricky a jednoznačne deliť na mužské a

ženské. Spoločné štúdium, spoločná práca a podobne, ovplyvnili vyššie

uvedené stereotypy; ženy môžu prejavovať črty mužskosti a naopak.

Napriek tomu nie je možné poprieť, že kulturologicky, vychádzajúc z

normatívno-hodnotových a symbolických parametrov, muž sa aj teraz

odlišuje od ženy ako určitá zmyslová konštanta. Mužský počiatok

zanecháva za sebou celé spektrum významov: stabilnosť, tvrdosť,

rozhodnosť, hrubosť, opovrhovanie pohodlím. Je jasné, že tieto

kultúrne zmysly sa vyratúvajú z mužovi pripisovaných erotických a

agresívnych charakteristík.

Žena ako mužský protipól je poskytovateľkou pohodlia, hlavným strojcom

hospodárskej prosperity; je jemná, ústupčivá, prístupná (Astafejev,

2002).

Za posledných niekoľko rokov v domácich genderových výskumoch významne

vzrástol záujem o problémy mužskosti. Ak dovtedy v množstve prác

ruských autorov, zaoberajúcich sa štúdiom ako bezprostredne vzájomných

vzťahov pohlaví, tak aj sociálneho kontextu daných spojení, sa

rozoberala, prevažne „ženská otázka“, potom v zahraničí v 20. a aj v

21. storočí sa dôraz presunul na výskumy mužskej psychológie (Úvod…,

2001). Je to symptomatické: ďalšia konceptualizácia ruských

genderových vzťahov by bola sťažená, ak by genderové výskumy

pokračovali ako asymetrické.

Ťažko prehodnotiť význam pohlavia a genderu pre chápanie

psychologických osobitostí a charakteristík životnej cesty a človeka

ako celku a človeka ako časti rodinného systému. Každý jednotlivec má

svoje určité pohlavno-rolové predstavy o fungovaní rodiny. Hovoríme o

stabilných osobitostiach vedomia a správania sa subjektu, ktoré

vyplývajú z jeho pohlavnej

príslušnosti. Pochopiteľne, že takéto predstavy zahŕňajú prakticky

všetky strany systému vzájomných vzťahov v rodine a silno vplývajú na

procesy, ktoré v danom systéme prebiehajú. Týkajú sa osobitostí

ekonomického vedenia domácnosti, materiálneho zabezpečenia rodiny,

výchovy detí, rozhodovania, reprezentácie rodiny v spoločnosti a mnoho

ďalších.

Pohlavno-rolové predstavy sa začínajú formovať ešte v detskom veku.

Stanovenie genderu, t.j. prijatie chlapcami mužskej role a dievčatami

ženskej role, sa uskutočňuje v procese pohlavnej identifikácie. Tento

proces je v rámci vedy charakterizovaný rôznymi spôsobmi. Niektorí

výskumníci stotožňujú pohlavnú identifikáciu s aktom imitácie, iní ju

naopak vysvetľujú ako jednu z najdôležitejších foriem psychickej

činnosti. Zovšeobecnene však pohlavno-rolová identifikácia môže byť

definovaná ako proces a výsledok nadobudnutia psychologických čŕt a

osobitostí správania dieťaťom, ktoré sú charakteristické pre ľudí

toho, či onoho pohlavia.

Pod termínom „pohlavná identifikácia“ možno rozumieť niektoré

charakterové črty a osobitosti:

1) stotožnenie svojho Ja s cudzím, ako vzor alebo „etalón“ prijatím

(rozumej elementárne prevzatie spôsobov správania a množstva

osobnostných čŕt od objektu napodobňovania);

2) naviazanosť k objektu, s ktorým sa jednotlivec identifikuje,

„vžívanie sa“ do obrazu a pripravenosť k emocionálnemu súcitu;

3) porovnateľná ľahkosť uskutočnenia identifikácie na úkor využitia

hotových behaviorálnych a emocionálnych stereotypov;

4) nevyhnutnosť uznania príslušnosti jedinca k danému pohlaviu inými

osobnosťami.

Genderová identita zahŕňa vnútorné procesy pohlavného rozvoja a

diferenciácie a psychosexuálny rozvoj (genderová socializácia).

Americký sexuológ John Money (Money, 1986) predložil všeobecnú schému

psychosexuálneho rozvoja človeka. Prvé ohnivko tohto procesu –

genetické pohlavie – vzniká v momente oplodnenia a určuje budúci

genetický program rozvoja zárodku po mužskej alebo ženskej ceste. Pri

pôrode dieťaťa sa určuje jeho biologické (stanovené pri pôrode)

pohlavie. V priebehu života človeka sa biologické faktory pohlavnej

diferenciácie dopĺňajú sociálnymi – dieťa začínajú účelne učiť jeho

pohlavnej roli v súlade s kultúrnymi tradíciami danej spoločnosti, ku

ktorým sa vzťahuje systém stereotypov mužskosti a ženskosti, teda

predstáv o tom, akí sú alebo akí majú byť muži a ženy. Na základe

tohto si dieťa vytvorí predstavy o svojej rodovej roli (genderovej

identifikácii).

Pohlavná identita – to je presne vyložený obraz seba, vyvolávajúci v

jedincovi pocit adekvátnosti, stabilného ovládania vlastného Ja

(nezávisle od zmien Ja a situácií) a schopnosť úspešne riešiť tie

úlohy, ktoré vznikajú pred ním v každej etape rozvoja. Za základné

kritériá sformovania identity sú považované vyjadrenia takých

osobnostných charakteristík, ako sú autonómnosť, spontánnosť,

kreativita, autenticita. Prvotná pohlavná identita sa formuje u

dieťaťa už vo veku jeden a pol roka, tvoriac centrálny prvok jeho

sebauvedomenia. Vo veku dvoch rokov si už dieťa uvedomuje svoju

pohlavnú príslušnosť, avšak ešte nie je schopné ju zdôvodniť. Po

ďalšom roku dieťa už celkom vedome rozlišuje pohlavie ľudí vo svojom

okolí, ale občas ho ešte asociuje s vonkajšími znakmi (odevom, účesom,

genitáliami a podobne) a pripúšťa možnosť zmeny pohlavia. Vo veku

šiestich rokov dieťa s konečnou platnosťou rozozná nezvratnosť

pohlavnej príslušnosti a posilňuje pohlavnú diferenciáciu svojho

správania.

Podľa údajov súčasnej psychológie rozvoja zovšeobecneným E. Maccobym

(Maccoby, 1998), komunikácia detí počas hry už obsahuje jasné

vyjadrenie genderových predností. U detí vo veku do dvoch rokov sú

rodové preferencie (výber partnera vlastného pohlavia) ešte málo

viditeľné, no existujú údaje, že už 14-mesačné deti sú viac

„kompatibilné“ so súrodencami svojho, a nie opačného pohlavia. Zjavné

sklony k hre s vrstovníkmi svojho pohlavia sa objavujú v treťom roku

života spočiatku u dievčat, a potom aj u chlapcov. Vo veku piatich

rokov sú tieto prednosti už jednoznačne stanovené. Deti uprednostňujú

hry s deťmi svojho pohlavia. Je to spojené s procesom formovania

pohlavno-rolovej identity a s osvojením príslušných sociálnych

predstáv. Rodové predstavy о vhodných činnostiach a záujmoch pre dané

pohlavie sa objavujú u detí už vo veku 2,5-3 roky. V procese

formovania pohlavno-rolových preferencií sa komunikácia detí počas

hry, rovnako ako aj ich emocionálna naviazanosť, stále viac

diferencuje podľa pohlavia (Kohn, 2001). Podľa údajov výskumov E. E.

Maccobyho a C. N. Jacklina u 4,5-ročných detí je pomer hier s

partnermi svojho pohlavia a partnermi opačného pohlavia asi 3:1, а u

6,5-ročných je to 11:1. V strednom detstve genderová segregácia silnie

a medzi 8. až 11. rokom chlapci a dievčatá takmer všetok čas trávia

oddelene (Maccoby, Jacklin, 1974). Dynamika formovania pohlavnej

identity u chlapcov a u dievčat je rozdielna. U dievčat ženské

formovanie pohlavnej identity prebieha na pozadí úzkeho prepojenia s

matkou, spájajúc city a naviazanosť k nej s procesom určenia identity.

Naproti tomu, chlapci odchádzajú od svojich matiek. Mužské určenie

pohlavnej identity má za

následok výraznejšie vyjadrenú individualizáciu, skoršie potvrdenie

hraníc svojho Ja v porovnaní so ženskou identitou (Dvorjančikov,

Tkačenko, 1998).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je potrebné urobiť záver, že spomedzi

rôznych ciest prenosu a utvrdenia pohlavno-rolových predstáv dôležitú

rolu zohráva odovzdanie genderových predstáv v rodine z pokolenia na

pokolenie, predovšetkým interakcie dieťa – rodič a partneri navzájom.

Bezprostredné dojmy z okolitého sveta, vnímané dieťaťom od svojho

narodenia, zrakovo-obrazové modely rodového správania, demonštrované

jeho rodičmi, verbálne a neverbálne prenášanie osobitostí

pohlavno-rolového správania, ktoré predstavuje evolúciu bežných

vzorcov interakcie v rade niekoľkých generácií konkrétnej rodiny – to

je presne to, čo si z dôvodu svojich vekových osobitostí dieťa

každodenne osvojuje v prvých rokoch života, a teda najlepšie.

Psychologické mechanizmy pohlavnej socializácie a formovania pohlavnej

identity sú málo skúmané. K dnešnému dňu je skutočnosť taká, že

jednotná teória o genderovej socializácii sformovaná nie je а existujú

tri základné alternatíve teórie: teória identifikácie, teória

pohlavnej typizácie a teória samokategorizácie.

Teória identifikácie vychádza z psychoanalýzy. Jej prívrženci

zdôrazňujú úlohu emócií a napodobňovania predpokladajúc, že dieťa

mimovoľne imituje správanie dospelých zástupcov svojho pohlavia,

predovšetkým rodičov, miesto ktorých chce zaujať. Hlavný nedostatok

danej teórie spočíva v neurčitosti jej základnej predstavy –

„identifikácii“, ktorá znamená aj asociovanie seba s inými, aj

napodobňovanie, aj stotožňovanie seba s inými. Ochranné stotožňovanie

chlapca s otcom zo strachu pred ním (Freudov Oidipov komplex) má málo

spoločného s napodobňovaním, založeným na láske. Napodobňovanie

vlastností otca ako osobnosti je často krát spojené s osvojením si

jeho sociálnej roli (otec ako despotická postava). Okrem toho, v

živote chlapca vzorom nebýva vždy otec, ale môže to byť aj iný muž

(reálny človek alebo vymyslený hrdina). Správanie detí nie je vždy

založené na napodobňovaní správania dospelých.

Teória pohlavnej typizácie, opierajúca sa o sociálno-kognitívnu

teóriu, zdôrazňuje rozhodujúci význam procesov výchovy a pozitívnej a

negatívnej podpory: rodičia a iní ľudia chvália chlapcov za mužské

správanie alebo ich odsúdia, ak sa správajú žensky a u dievčat je to

naopak. Ako píše W. Mischel, „pohlavná typizácia – je proces,

prostredníctvom ktorého si jedinec osvojuje pohlavne dimorfické vzory

správania; spočiatku sa učí rozlišovať vzory

správania diferencované podľa pohlavia, potom túto čiastkovú skúsenosť

rozširuje na nové situácie a nakoniec napĺňa príslušné pravidlá“

(Mischel, 1966).

Avšak teória pohlavnej typizácie je dosť mechanistická. Dieťa je v nej

skôr objektom ako subjektom socializácie. Z týchto pozícií je ťažko

vysvetľovať objavenie mnohých, na výchove nezávislých individuálnych

variácií a odklonov v pohlavných stereotypoch; okrem toho, mnohé

stereotypné mužské a ženské reakcie vznikajú spontánne, nezávisle od

výchovy a odmeňovania a dokonca aj napriek nim.

Teória samokategorizácie bola odvodnená od kognitívno-genetickej

teórie L. Kohlberga, ktorý mnoho rokov skúmal problém rozvoja človeka

(Kohlberg, Power, Higgins, 1992). Zdôrazňuje kognitívnu stránku daného

procesu a osobitný význam sebapovedomia: dieťa si spočiatku osvojuje

predstavy o pohlavnej identite – о tom, čo znamená byť mužom alebo

ženou, potom určí seba za chlapca alebo dievča a až potom sa snaží

prispôsobiť svoje správanie tomu, čo sa mu zdá byť vyhovujúcim takejto

definícii. Slabé ohnivko teórie samokategorizácie spočíva v

nasledovnom: je jasné, že pohlavno-rolová diferenciácia správania

začína u detí oveľa skôr, ako sa u nich vytvára pevné uvedomenie si

svojej pohlavnej identity.

Zdá sa, že vyššie uvedené teórie je potrebné považovať nielen za

alternatívne, ale aj za vzájomne sa dopĺňajúce. Opisujú proces z

rôznych uhlov pohľadu: teória pohlavnej typizácie – z pohľadu

vychovávateľov, teória samokategorizácie – z pohľadu dieťaťa. Okrem

toho, v centre pozornosti kognitívno-genetickej teórie (teórie

samokategorizácie) stoja procesy kategorizácie, teória pohlavnej

typizácie analyzuje procesy štúdia a cvičenia a teória identifikácie –

emocionálne prepojenia a vzťahy. Vzájomné vzťahy týchto procesov môžu

byť rozdielne v rôznych etapách rozvoja dieťaťa.

V poslednej dobe sa objavili aj iné prístupy k štúdiu psychológie

osvojenia si pohlavných rolí dieťaťom. Napríklad proces osvojovania

rolí je skúmaný ako analogický s procesom osvojovania si jazyka alebo

ktoréhokoľvek iného systému zásad, či pravidiel (pohlavná rola je

chápaná ako určité pravidlo správania).

Každá zo spomenutých teórií obsahuje len určitú časť pravdy. Toto

vytvára problémy v rámci psychologických výskumov a medzigeneračné

problémy prenosu pohlavno-rolových predstáv v rodine sú zatiaľ málo

preskúmané. Ak zosumarizujeme všetky nazhromaždené údaje do jedného

celku a vykonáme dodatočné výskumy a vytvoríme celkové modely, potom

vznikne možnosť vysvetlenia psychologických osobitostí odovzdávania

pohlavno-rolových predstáv.

Veď ako človek vyrastá, riadi sa v súlade s predstavami o

pohlavno-rolových predstavách, ktoré sú uložené v jeho vnútri a keď sa

stane rodičom, odovzdáva svoje návyky a pohľady na otázky pohlavia

nasledujúcim pokoleniam.

Dávno je známe, že rodičia sa správajú k deťom rôzneho pohlavia

spravidla tak, aby prispôsobili ich správanie očakávaniam, ktoré sú

zaužívané v danej spoločnosti. Napríklad chlapcov obyčajne pochvália

za rozhodnosť a súťaživosť a dievčatá za poslušnosť a starostlivosť;

správanie sa, nezodpovedajúce pohlavno-rolovým stereotypom v oboch

prípadoch nie je príliš vítané rodičmi. No existuje aj protikladný

aspekt tohto procesu. Kvôli vrodeným pohlavným rozdielnostiam, ktoré

sa prejavili už v ranom detstve, deti rôzneho pohlavia rozdielne

„stimulujú“ behaviorálne reakcie svojich rodičov a tým sa snažia

dosiahnuť určitý vzťah voči sebe. Inými slovami, dieťa tiež akoby

„formovalo“ predstavy rodičov a reálny rodičovský štýl výchovy vzniká

počas ich vzájomných vzťahov.

Existuje názor, že rodičovský vzťah k dieťaťu v známej podobe závisí

od toho, či sa pohlavie dieťaťa zhoduje s pohlavím rodiča. A skutočne,

v prípade zhody si rodič všíma väčšiu podobu medzi sebou a dieťaťom a

je citlivejší k jeho emocionálnym stavom. Každý rodič chce byť vzorom

pre dieťa svojho pohlavia. Je obzvlášť zainteresovaný v tom, aby dieťa

naučil tajomstvám a „mágii“ vlastného pohlavia. Preto otcovia často

venujú väčšiu pozornosť synom a matky dcéram. Každý rodič prejavuje v

styku s dieťaťom niektoré črty, ktoré si zvykol prejavovať vo vzťahu k

dospelým rovnakého pohlavia, ako má aj dieťa. Napríklad vzťahy s

dieťaťom opačného pohlavia môžu obsahovať prvok koketovania a flirtu a

s dieťaťom svojho pohlavia – prvky súťaživosti. Obvyklé stereotypy

dominancie-podriadenosti sa taktiež často prenášajú na deti. Žena,

privyknutá na pocit závislosti od muža a celkovo od dospelých mužov,

prejaví podobne svoju individuálnu zameranosť skôr vo vzťahu k synovi

ako k dcére.

V podmienkach adekvátne fungujúcej rodiny dieťa uspokojuje svoje

životné potreby: rozvíjajú sa uňho prirodzené schopnosti, potenciál,

formujú sa pozitívne emocionálne vzťahy voči okoliu, dôvera; je vysoko

adaptabilný, má komplementárne vzory otca a matky, ktoré mu v

budúcnosti pomôžu vybrať si partnera a reprodukovať adekvátne

rodičovské vzťahy vo svojej rodine. Celkom inak je to v nekompletných

rodinách. Deti, vyrastajúce v takomto prostredí, nemajú pre

plnohodnotnú identifikáciu vzájomných rodičovských vzťahov žiadny

vzor, následkom čoho sa u nich nerozvíjajú osobnostné vlastnosti,

ktoré sú potrebné pre rodinný život. Psychológia a pedagogika považujú

ukazovateľ identifikácie detí so svojimi rodičmi za

jedno zo základných kritérií efektívnosti rodinnej výchovy, pri ktorej

dieťa akoby vyjadruje prijatie mravných a ideologických noriem svojich

rodičov. Uskutočnenie tejto zložky výchovného procesu v neúplnej

rodine sa deformuje v spojitosti so skutočnosťou, že jeden rodič v

rodine chýba.

Problémy, vyvolávajúce nestabilitu a neúspešnosť rodiny, sú v súčasnej

dobe pre našu spoločnosť veľmi aktuálne a naliehavé ako nikdy doteraz.

Podľa údajov Demografickej ročenky, množstvo rozvodov neustále rastie,

následkom čoho sa každoročne v neúplných rodinách ocitne viac ako pol

milióna detí; viac ako tretina rozvodov podľa dĺžky trvania

rozvádzaných manželstiev sa uskutočňuje prakticky vo fáze adaptácie, v

ranom období rodinného života. Každoročne viac ako 18% detí (z

celkového počtu narodených detí) sa rodia žene, ktorá nie je v

registrovanom manželstve (Demografická ročenka…, 1996). V domácej

(rozumej tuzemskej) praxi sa psychoterapeutická práca s rodinami

opierala o racionálny prístup, ktorý však nie vždy umožnil odhaliť

príčinnú podmienenosť mnohých iracionálnych, neadekvátnych osobitostí

správania človeka, jeho vzájomné vzťahy s okolím vrátane s členmi

svojej rodiny. Tak okolnosti, ktoré poslúžili len ako zámienka alebo

podnet na rozvod, mohli byť považované za prvotnú príčinu, а skutočné

motívy rozpadu rodiny, vyvolané základnými neuvedomelými faktormi,

zostali bez povšimnutia.

Dnes je domáca psychológia otvorená pre konštruktívne vnímanie a

využitie teoretických a empirických údajov, zhromaždených rôznymi

vetvami svetovej psychológie – konkrétne psychoanalytickými,

individuálnou psychológiou, transakčnou analýzou, transgeneračnou

psychológiou a inými.

Toto dáva možnosť podieľať sa na zvyšovaní adaptívnych schopností manželov, reštrukturalizácii hierarchie funkčných fixácií a hodnotových orientácií, uvedomovaní si ťažko adaptovateľných a stresogénnych foriem správania psychologických ochrán, motívov výberu manželského partnera a stupňa zodpovednosti za prijímané rozhodnutie. Takéto chápanie je nevyhnutné preto, lebo rodina predstavuje sebareprodukujúci funkčný systém a môžeme potvrdiť, že raz osvojené pohlavno-rolové predstavy sa zreprodukujú v nasledujúcich generáciách. Porušenie štruktúry а následne aj celistvosti fungovania rodiny prináša obmedzenie a deformáciu rozvoja osobnosti detí a ich pohlavno-rolovej identifikácie. Prejavuje sa u nich znížená schopnosť k produktívnej sociálnej spolupráci vrátane rodinného obrazu života, následkom nivelácie evolučno diferencovaných vlastností muža a ženy, realizujúcich sa v celkovej rozmanitosti ich pohlavno-rolovej interakcie v rodine a odovzdávajúcich z generácie na generáciu prostredníctvom emocionálne účinného kontaktu rôznych pokolení rozšíreného rodinného systému.

Nehľadiac na to, že problém psychologických osobitostí prenášania pohlavno-rolových predstáv v rodine je veľmi dôležitý, daná otázka sa len začína študovať v rámci domácej psychológie: výskumov je pre porovnanie málo a nemajú systémový charakter, empirická základňa je nedostatočná. Avšak v posledných rokoch bola vydaná séria

informatívnych a teoreticko-empirických prác, venovaných pohlavnej socializácii a psychologickým rozdielom mužov a žien, vyšli prekladové a tuzemské monografie (Bendas, 2000; Bern, 2001; Iljin, 2002). Ďalšie štúdium danej otázky umožní prognózovať rozvoj vzťahov v manželských rodinách, rodičovských rodinách, v ktorých (a rodinách predchádzajúcich pokolení) sa vyskytli tie isté alebo iné narušenia vo svojej genderovej štruktúre a uskutočniť profylaktické opatrenia s cieľom odvrátenia obnovenia anomálnych osobitostí rodín v nasledovných pokoleniach.

Všestranné štúdium pohlavno-rolových predstáv a psychologických osobitostí, ich prenos v rodine z pokolenia na pokolenie umožní získať nové teoretické vedomosti a vypracovať odporúčania, ktoré môžu byť využité praktizujúcimi rodinnými psychológmi a psychoterapeutmi v ich práci s rodinami a s rodinnou problematikou.

Literatúra

АGEJEV, V. S. (1987). Psychologické a sociálne funkcie pohlavno-rolových stereotypov. Otázky psychológie, č 2, s. 154-158.

АSTAFEJEV, J. U. (2002). Ekonomika lásky: formovanie genderových stereotypov. Sociologické výskumy, č. 11.

BENDAS, Т. V. (2000). Genderové výskumy líderstva. Otázky psychológie, č. 1, s. 87-95.

BERN, Š. (2001). Genderová psychológia. М. : Olma-Press.

CHRISTIANSEN, К. – KNUSSMANN, R. (1987). Androgene, Aggressivität und Alltagsstrep beim Mann. Homo, č. 1-2, s. 1-15.

DEMENTIEVA, I. F. (2001). Negatívne faktory výchovy detí v neúplnej rodine. Sociologické výskumy, č. 11, s. 108-113.

DEMOGRAFICKÁ ročenka Ruska. Štatistický zborník. Мoskva : Goskomstat Ruska, 1996.

DVORJANČIKOV, N.,V. – TKAČENKO, А. А. (1998). Ruský psychiatrický žurnál, č. 3, s. 4-9. Materiál z „Tris`s Archives“.

ILJIN, Е. P. (2002). Diferenciálna psychofyziológia muža a ženy. SPb.: Piter-Press.

KOHLBERG, L. – POWER, F. – HIGGINS, E. (1992). Prístup Lawrence Kohlberga k mravnej výchove. Psychologický žurnál, č. 3, s. 173-175.

KOHN, I. (2001). Meniaci sa muži v meniacom sa svete (konspekt lekcií, prednesených autorom v Moskovskej štátnej univerzite M.V.Lomonosova). Alma mater, č. 11, s. 35-41.

MACCOBY, E. E. (1998). The two sexes. Growing up apart, coming together. Cambridge, Mass. : Belknap Press.

MACCOBY, E. E., – JACKLIN, C. N. (1974). The psychology of sex differences. Stanford.

MCKEE, I. P. – SHERRIFFS, A. C. (1957). The differential evaluation of males and females. J. of Personality, no. 25, pp. 356-371.

MISCHEL, W. (1966). A social-learning view of sex differences in behavior. In: Maccoby, E. E. (Ed.): Development of sex differences. Stanford, pp. 56–61.

MONEY, J. (1986). Lovemaps. NY.

ORTNER, S. (1974). Is female to male as nature is to culture? Women, Culture and Society. Stanford.

RUHIN, G. (1974). The traffic in women: Notes on the „political economy“ of sex. Women, Culture and Society. Stanford.

STOLLER, R. J. (1968). Sex and gender. New York : Science House.

ÚVOD do genderových výskumov. Žerebkina, I. (Ed.), č. 2, Charkov : CHCGI; SPb.: Аleteja, 2001.

 

POMOC DEŤOM = RIEŠENIE PORÚCH RODINY
Viera DIEŠKOVÁ
vdieskova@gmail.com
Abstrakt
Autorka v príspevku stručne predstavuje metódu systemických konštelácií a niektoré vedecké objavy, ktoré umožňujú jej fungovanie.
Poukazuje na situáciu detí pri rozvode a upozorňuje na možné príčiny problémového správania sa dieťaťa v súvise s poruchami rodín na základe metódy systemických konštelácií.
Kľúčové slová: deti, rodičia, správanie, poruchy, rozvod, emócie, sociálne zručnosti, generačné dedičstvo, rodinný systém, systemické konštelácie, zrkadlové neuróny, vzťahy
Úvodom
Keď sa organizujú konferencie Dieťa v ohrození, predpokladáme, že ich primárnym cieľom je pomoc deťom. Vnímame, viac či menej vedome, že dieťa je najslabším článkom v rodine. Vidíme ako to, čo sa nepodarilo zvládnuť v živote ich rodičom, sa odráža na deťoch. Vzniká dojem, že hlavne rodičia nesú vinu za to, akým sa dieťa stalo. Rodičia sa väčšinou takémuto postoju bránia a nemajú záujem na spolupráci s odborníkmi, ktorí sa snažia priviesť ich k zodpovednosti za výchovu a zabezpečenie detí. Preto je dobré pomáhať deťom, napr. rozvíjaním ich sociálnych zručností, alebo právne garantovať ich stretávanie sa s rodičmi po rozvode a ich materiálne zabezpečenie. Tu by sme mohli skončiť a konštatovať, že poradenstvo u nás v praxi funguje. Rozvíjať sociálne zručnosti detí sme na VÚDPaP-e začali už pred 20 rokmi (Diešková, 1991). Následne sme zistili, že limitom pri ich osvojovaní sú problémy detí v emocionálnej oblasti. Začali sa tvoriť a na školách uplatňovať programy pre rozvíjanie emocionálnej inteligencie u detí; ale je známe, že v zahraničí doplatili svojimi životmi na konflikty s vrstovníkmi aj absolventi takýchto kurzov. Hľadali sme ako ďalej. V tomto príspevku načrtneme, kam sme sa posunuli - aké možnosti pomoci vznikajú, ak nielen deti, ale aj rodičov vnímame v súvislosti s fungovaním celého rodinného systému, ktorý sa formoval počas života predchádzajúcich generácií ich predkov. Náhľad v tomto smere môže poskytnúť (okrem podnetov od Bradshawa, 1995) metóda systemických konštelácií.
Metóda rodinných alebo systemických konštelácií
Za autora metódy rodinných alebo systemických konštelácií sa považuje Bert Hellinger, ktorého početné publikácie boli v posledných rokoch vydané v českom jazyku (napr. Hellinger, 2007, 2008). Podrobnejšie o možnostiach využitia metódy v sociálnej pedagogike, resp. v školách sme písali na inom mieste (Diešková, 2006, 2009).
V práci s touto metódou sa k problému rodiny nepristupuje priamo, ale prostredníctvom zástupcov jej členov, cudzích ľudí zo skupiny.
Konštelácia - stavanie v danom priestore pomáha pochopiť to, čo vplýva na vznik problému a jeho udržovanie, resp. elimináciu. Odborník, ktorý facilituje konšteláciu, nepozná vopred riešenie problému, nevie, čo sa v procese stavania ukáže ako dôležité a nevnáša do diania svoje predstavy. Konštelácia prebieha na základe výpovedí zástupcov o svojich pocitoch. B. Hellinger nestavia konštelácie preto, aby uspokojil ľudskú zvedavosť, ale vtedy, keď ide o vážny záujem a podporu ľudí v ťažkých životných situáciách. Jedným z cieľov stavania je obnovenie toku lásky v systéme. Pritom je účasť osôb na konšteláciách dobrovoľná, efekt metódy závisí na energii, ochote skupiny pomôcť jednotlivcovi a dlhoročných skúsenostiach, erudovanosti facilitátora. Postavenie systému má spravidla účinok na skutočnú rodinu človeka a jeho vzťahy.
Jeden z najväčších objavov Berta Hellingera, na základe ktorého
fungujú konštelácie je to, že všetci máme emócie primárne (vlastné),
alebo prevzaté zo systému. S primárnymi sa vieme vysporiadať a
zvládnuť ich. Napríklad cítime smútok, keď nám niekto blízky zomrie,
plačeme a smútok odznie. Ale sú iné emócie, ktoré nevieme prečo máme,
prichádzajú akoby bezdôvodne a nevieme si s nimi rady. Trvajú dlhšie,
ako by sme chceli, nedajú sa potlačiť, nakoniec človek bežne siaha po
medikamentoch. Aj drogové závislosti môžu vznikať na základe potreby
zmeniť svoje emócie - známym "pomocníkom" v tomto smere je alkohol.
Iným zásadným objavom je, že všetci sme schopní cítiť to, čo druhí
ľudia a keď to chceme, dokážeme na základe pocitov v tele vypovedať o
tom, ako sa cíti iný človek, ktorého v konšteláciách zastupujme. Tento
jav sa dá vysvetliť na základe tzv. zrkadlových neurónov, ktoré
popísal psychoneuroimunológ Joachim Bauer (2005). Podrobne o tom, ako
fungujú zrkadlové neuróny v systemických konšteláciách, píše na
základe tímového výskumu mníchovský vysokoškolský profesor F. Ruppert
(2008), ktorý sa zaoberá liečením traumy. Zrkadlové neuróny sú
zodpovedné aj za tesné spojenie medzi príslušníkmi spoločenského rodu.
Fungovanie zrkadlových neurónov môžeme vedome podporovať, kontrolovať
alebo obmedzovať, samé prestávajú správne fungovať napr. pri strese.
Zástupcovia v konšteláciách sú spravidla otvorení pre to, akú
informáciu zo systému dostávajú a tlmočia ostatným členom.
Rozvod, deti a systemické konštelácie
Stručné zhrnutie faktorov, ktoré podľa našich skúseností zo
systemických konštelácií treba brať do úvahy pri smerovaní k rozvodom
a ich predchádzaniu, sme uviedli v stati na webovej stránke o
problematike rekonštruovanej rodiny (Diešková, 2009a). Deti v
rozvodovej situácii sú často na okraji záujmu rodičov, čo sa ukazuje
(podľa ich zástupcov) aj v konšteláciách; alebo môžu utvárať koalíciu
s jedným z partnerov a sú tzv. parentifikované. Znamená to, že ich
rodič používa v komunikácii ako svojho náhradného partnera, alebo
zaťahuje do hodnotenia situácie ako dospelého - v konšteláciách sa
takáto pozícia dieťaťa ukáže. Porušené je jedno zo základných
pravidiel fungovania rodiny, ktoré formuloval B. Hellinger v
publikácii so žiakmi G. Weberom a H. Beaumontom (2000), že rodič dáva
a dieťa berie. Ak dieťa musí v rodine zaujať pozíciu utešiteľa alebo
dôverníka jedného z rodičov, narušuje sa symetria vzťahov. Dieťa proti
takejto pozícii zvyčajne vedome neprotestuje, získava na sebavedomí,
ale môže to mať negatívny dopad na jeho budúce partnerské vzťahy. Keď
sa situácia medzi rodičmi stabilizuje, sú schopní prejaviť si napriek
rozvodu vzájomne úctu a vnímať, že sú naďalej spojení cez svoje dieťa,
toto si vie nájsť svoje miesto medzi súrodencami (koalícia súrodencov
počas rozvodu je v poriadku) a v rodine. V konšteláciách sa môže
potvrdiť aj nezáujem rodiča o dieťa, ktorý súvisí s jeho zapletením do
iných vzťahov, ale dieťa to nechápe a môže sa cítiť v realite vinné.
Konštelácie teda môžu vyjasniť rozvodovú situáciu a pomôcť partnerom
postarať sa o dieťa tak, ako to potrebuje.
Problémové správanie detí a konštelácie
Problémy so správaním detí v rodine môžu mať aj hlbšie príčiny, ktoré
si rodičia nemusia uvedomovať. Konštelácie ich dokážu odhaliť,
poukázať na poruchy rodinného systému.
Dieťa svojím správaním dáva najavo, že niečo v rodine nie je v
poriadku, napríklad prestáva sa učiť - v konštelácii sa ukáže, že
obaja rodičia sú angažovaní v mimomanželských vzťahoch, alebo inde sa
matka stará o svoju príbuznú a nemôže byť plne prítomná vo vlastnej
rodine. Iný príklad - v konšteláciách hľadá matka odpoveď na otázku,
prečo jedno jej dieťa býva často choré a druhé sa pokúsilo o
samovraždu. Ukáže sa, že matka bola niekoľko krát na umelom prerušení
tehotenstva. Keď sa v konštelácii príjmu do spomínanej rodiny
zástupcovia nechcených detí, zástupcovia živých detí prestávajú zo
systému unikať. Deti môžu nevedome sledovať osudy svojich príbuzných,
ktorí ako mladí zomreli, alebo odišli od rodiny, resp. rodina ich
zavrhla, dostali sa do zabudnutia. Tendencie dieťaťa k samovražde sa v
konštelácii (ktorú sme mali možnosť vidieť), týkali toho, ako jeho
predkovia žili počas vojny. Drogová závislosť dieťaťa sa prejavila vo
vzťahu s alkoholizmom otca. Alebo príčinu alkoholizmu v
rodine, ktorý sa prejavoval vo viacerých generáciách, bolo možné v
konštelácii pochopiť v súvislosti so zneužívaním babičky, keď bola
dieťaťom. Dalo by sa vymenovať mnoho prípadov potvrdzujúcich súvis
správania sa detí s poruchami v ich rodinách. S deťmi vysťahovalcov
pracuje pomocou metódy systemických konštelácií nemecká terapeutka M.
Franke-Gricksch (2006) a popisuje jej liečivé účinky. Práca s deťmi v
konšteláciách od terapeuta vyžaduje dlhodobý výcvik a terapeutické
vzdelanie v rôznych smeroch (väčšinou odborníci pracujú s dospelými a
zástupcami detí).
Záverom
Rodinné tajomstvá sa v skutočnosti často potrebujú zviditeľniť.
Opravovať minulosť sa však nedá a ak majú niektorí vedúci konštelácií
k tomu tendenciu, zrejme prekračujú svoju právomoc. Liečivo a
preventívne pôsobí samotné uznanie faktu, situácie, ktorá sa v
minulosti udiala, alebo prijatie zavrhnutého člena systému. Na súčasné
problémy v rodine môže podľa konštelácií vplývať aj neoprávnené
získanie bohatstva u predkov, krádeže, ich trestné činy, zatajené
zločiny, či politické vraždy. Kto absolvuje niekoľko konštelačných
seminárov, tomu netreba vysvetľovať, aby sa správal v živote mravne -
na osudoch rôznych rodín vidí, aké môžu byť dôsledky nemorálneho
správania pre potomkov. Dnes môžu rodičia v záujme ochrany svojich
detí pracovať pomocou metódy systemických konštelácií na riešení
porúch v rodinách. Nie je potrebné niekoho z predkov obviňovať, ani sa
skrývať. Je vecou osobnej odvahy a dôvery pozrieť sa na vlastný
rodinný systém taký, aký je a objaviť možnosti jeho usporiadania s
podporou odborníkov.
Literatúra
BAUER, J.(2005). Warum ich fühle, was du fühlst. Intuitive
Kommunikation und das Geheimnis der Spiegelneurone. Hamburg : Hoffmann
und Campe Verlag.
BRADSHAW, J.(1995). Rodinná tajemství, cesta k přijetí a znovunalezení
sebe sama. Praha : Pragma.
DIEŠKOVÁ, V. (1991). Rozvíjanie spôsobilosti riešenia problémových
situácií u detí predškolského veku s ohrozeným sociálnym vývinom.
Bratislava : Pedagogický ústav mesta Bratislavy, 34 s.
DIEŠKOVÁ, V. (2006). Význam systemických konštelácií pre sociálnu
pedagogiku. In: Sociální pedagogika v teorii a praxi. Sborník
příspěvků z odborného semináře. Brno : Institut mezioborových studií,
s.16-27.
DIEŠKOVÁ, V. (2009). Vzťahy školy, rodičov a žiakov v systemických
konšteláciách. In: Školský psychológ a kvalita školy. Zborník z
medzinárodnej vedeckej konferencie "Ďuričove dni", 2008. Nitra : PF
UKF, s. 59-62.
DIEŠKOVÁ, V. (2009a). Fungovanie rekonštruovanej rodiny podľa metódy
systemických konštelácií. www.rekrodina.sk/index.php?id=119
FRANKE-GRICKSCH, M. (2006). Patříš k nám, rodinné konstelace s dětmi.
Praha : Shambala.
HELLINGER, B. - WEBER, G. - BEAUMONT, H. (2000). Skrytá symetrie
lásky. Praha : Pragma.
HELLINGER, B. (2007). Rodinné konstelace - imperativy lásky. Praha : Triton.
HELLINGER, B. (2008). Štěstí, které zůstává - Kam vedou rodinné
konstelace. Praha : Equilibrium.
RUPPERT, F. (2008). Trauma a rodinné konstelace. Praha : Portál.

 

PRÁVNE PROSTRIEDKY OCHRANY PRÁVA NA STYK S DIEŤAŤOM
Bronislava PAVELKOVÁ
Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, Bratislava
advokat@pavelkova.sk
Abstrakt
Príspevok je zameraný na nové prostriedky vymožiteľnosti práva na stretávanie s dieťaťom tak, ako ich pozná viacero medzinárodných prameňov práva, predovšetkým Dohovor o styku s dieťaťom z Vilnjusu, ku ktorému však do súčasnej doby Slovenská republika nepristúpila. V tomto znení príspevok poskytuje pohľad de lege ferenda, čo za súčasného právneho stavu môže napomôcť odbornej - právnej, ale i psychologickej diskusii.
Kľúčové slová: právo na stretávanie, styk s dieťaťom, vymožiteľnosť práva na stretávanie, ochrana práv rodiča, práva dieťaťa a ich ochrana
Právo na styk s dieťaťom je na medzinárodnej úrovni chápané širšie, než v slovenskom právnom poriadku. Stykom sa v zákone o rodine1 rozumie len stretávanie sa s dieťaťom, čo však nekorešponduje s medzinárodnými prameňmi. Napríklad Dohovor o styku s deťmi prijatý vo Vilnjuse dňa 3.5.2002 rozumie pod stykom nielen spoločný pobyt dieťaťa s osobou, s ktorou obvykle nežije (stretávanie), ale aj akúkoľvek formu komunikácie medzi dieťaťom a takouto osobou a poskytovanie informácií o dieťati takejto osobe alebo informácií o takejto osobe
dieťaťu. Z týchto troch atribútov styku pozná slovenský právny poriadok len právo stretávania a do určitej miery aj právo rodiča na informácie o dieťati, ktoré mu je povinný poskytnúť druhý rodič v prípade, ak mu to súd uloží výrokom rozsudku. Vykonateľnosť súdnych rozhodnutí slovenských súdov o styku by teda mohla zahŕňať v
súčasnosti dva spôsoby: personálnu exekúciu, vedenú súdmi na zabezpečenie práva stretávania2 a exekúciu, realizovanú exekútormi na plnenie povinnosti poskytnúť informácie druhému rodičovi a to uskutočnením prác a výkonov podľa ust. § 192 exekučného
1 Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
2 § 272 - 273c Občianskeho súdneho poriadku.
poriadku.3
V mojom príspevku sa chcem zamerať len na súbor právnych prostriedkov, ktoré môžu napomôcť oprávnenej osobe (zväčša rodičovi dieťaťa) domôcť sa práva stretávania s dieťaťom, ktoré je zverené do osobnej starostlivosti druhého rodiča, resp. tretej osoby (starý rodič, iná osoba, pestún a pod.). Vynechám teda vynucovanie povinnosti poskytovať informácie, ktoré by realizoval ukladaním pokút do úhrnnej výšky 3 310 EURO súdny exekútor a pokiaľ budem hovoriť o výkone rozhodnutia, budem tým mať na mysli len vynucovanie odovzdania dieťaťa oprávnenej osobe na čas stretávania, určený v súdnom rozhodnutí. Nechcem však zostať len v rovine mapovania možností oprávneného rodiča, dokonca ani v rovine konštatovania pozitív, resp. negatív súčasného stavu, preto v
poslednej časti príspevku chcem upozorniť na niektoré právne prostriedky, ktoré sú slovenskému právnemu poriadku neznáme, avšak môžu ponúknuť riešenia de lege ferenda, pokiaľ má náš právny poriadok skutočnú ambíciu naplniť práva dieťaťa poznať svoj pôvod a práva na zachovanie jeho rodinných zväzkov, vrátane práva na pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi.4
Slovenský právny poriadok poskytuje v súčasnosti určitý systém právnych prostriedkov, ktoré môže oprávnený rodič použiť na ochranu svojho práva na stretávanie s dieťaťom. Záruky riadnej realizácie úpravy stretávania tak poskytuje jednak zákon o rodine ustanovením § 24 ods. 45, jednak o.s.p. v ustanoveniach o výkone rozhodnutia o
výchove maloletých detí (§ 272 - 273c) a jednak Trestný zákon6 v ust. § 349 pod rubrikou "Marenie výkonu úradného rozhodnutia".7 Určitú preventívnu funkciu plní aj eventualita vzniku povinnosti nahradiť škodu, ktorá oprávnenej osobe zmarením styku s dieťaťom vznikla.8
Podľa ustanovení o.s.p. sa súd v prvom rade pokúsi viesť povinného rodiča k dobrovoľnému podrobeniu sa súdnemu rozhodnutiu, resp. plneniu dohody. Ak táto činnosť súdu neviedla k náprave, ukladá súd
3 Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
4 Čl. 7, 8 a 9Dohovoru o právach dieťaťa č. 104/1991 Zb.
5 Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.
6 Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
7 Kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody, alebo kto marí výkon predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti o maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.
8 R 12/1990: Rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do výchovy, zodpovedá za škodu, ktorá vznikla druhému rodičovi v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom i vtedy, keď tohto rodiča včas neinformoval o objektívnej prekážke (napr. o chorobe dieťaťa), brániacej uskutočneniu styku s maloletým dieťaťom v stanovenú dobu.
povinnému opakovane pokuty, ktoré nesmú za jedno porušenie povinnosti prevýšiť 60 EURO a ktoré pripadajú štátu. Ich celkový počet ani úhrnná výška nie je zákonom limitovaná a nedajú sa odpustiť. Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti, zdravotníctva, vnútra, školstva a kultúry, ktorou sa upravuje postup pri výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí9 dáva možnosť predsedovi senátu pokuty neukladať, ak je z okolností prípadu zrejmé, že by ich uloženie bolo úplne bezúčelné. Sudca tiež môže nariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo dohody nemá byť a jeho odovzdanie tomu, komu je podľa rozhodnutia alebo dohody zverené alebo komu dohoda alebo rozhodnutie priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas. Je na zvážení sudcu, ktorý z uvedených postupov uprednostní. V zmysle zákona nie je viazaný tým, aby najskôr ukladal pokuty a až keď bude
toto opatrenie bezvýsledné, nariadil odňatie dieťaťa, hoci je tento postup v praxi zaužívaný.
Trestný zákon napomáha preventívnemu pôsobeniu na dobrovoľné plnenie rozhodnutí o styku tým, že v ustanovení § 349 zakotvuje trestnú zodpovednosť osoby, ktorá marí výkon súdneho rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých. Predpokladom naplnenia skutkovej podstaty je však predchádzajúce bezvýsledné použitie opatrení v občianskom súdnom konaní, smerujúcich k výkonu rozhodnutia. Pozitívom tohto ustanovenia je skutočnosť, že sa vzťahuje nielen na ochranu práv priznaných právoplatným rozhodnutím vo veci samej, ale aj predbežným opatrením, čo umožňuje rýchlejšiu a účinnejšiu ochranu celistvosti rodinných väzieb. Špecifikom týchto vzťahov je, že podliehajú zmenám, z ktorých mnohé môžu mať nenávratný charakter. Nesprávne výchovné pôsobenie manipulujúceho rodiča v trvaní pár mesiacov môže vyžadovať niekoľkoročnú nápravu vzťahov dieťaťa k druhému rodičovi. Preto by garancie štátu pri ochrane práva na stretávanie mali byť zvlášť rýchle a účinné.
Hmotnoprávnym prostriedkom ochrany práva na riadne stretávanie sa s dieťaťom je ustanovenie § 24 ods. 5 zákona o rodine, ktoré za splnenia presne určených kritérií (bezdôvodné a zámerné bránenie v stretávaní s
dieťaťom) dáva súdu možnosť aj bez návrhu rozhodnúť o zmene zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti. Zákon v takomto prípade prezumuje zmenu pomerov, podľa ktorých rozhodoval o zverení v minulosti a rozhoduje na základe nových skutočností, vyplývajúcich z osobnostných profilov rodičov. Použitie tohto ustanovenia je v praxi výnimočné,
pritom však niet dôvodu váhať s jeho použitím v prípade, ak sa preukáže, že rodič skutočne nie je schopný rešpektovať práva druhého rodiča na
9 Č. j. 734-65-L-MS z 7. júla 1965, oddiel A bod 2- stretávanie sa s dieťaťom v zákonnom rozsahu. Jedným z
najdôležitejších osobnostných kritérií pri rozhodovaní o otázke zverenia je charakter, morálka, štruktúra mravných noriem každého z rodičov (pre formovanie vlastného charakteru má mať dieťa dobrý vzor) a tiež rešpekt k právu dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom (pretrhnutie citového puta dieťaťa k niektorému rodičovi vedie k narušeniu
základnej životnej istoty dieťaťa, popudzovanie neskôr k celému spektru porúch a vypestovaný syndróm zavrhnutého rodiča k poškodeniu psychického vývoja dieťaťa). Preto by súd nemal v takomto prípade váhať so zmenou zverenia, pokiaľ má o ňu druhý rodič záujem a preukáže sa, že on je zárukou rešpektovania práva stretávania s druhým rodičom.
Pružnejšiemu procesu vymožiteľnosti súdnych rozhodnutí o stretávaní sa s maloletým dieťaťom by v praxi napomohlo, ak by sa personálna exekúcia jednoznačne chápala ako jeden z druhov konania vo veciach starostlivosti o maloletých10 a nie len striktne ako výkon rozhodnutia. V právnej teórii sa totiž už vyskytli názory, že nejde o typické exekučné konanie, hoci je zaradené systematicky do 6. časti Občianskeho súdneho poriadku.11 Konanie starostlivosti o maloletých je osobitným druhom nesporového konania, ovládaným mnohými špecifikami,
smerujúcimi k ochrane práv maloletého účastníka. Dohľad a možné zásahy súdu do výkonu týchto práv bezprostredne súvisia s ochranou záujmov maloletých v snahe zabezpečiť im trvalú, dôslednú a kvalifikovanú
starostlivosť, zameranú na všestranný rozvoj osobnosti dieťaťa.12
Takto by súd v prípade podania návrhu na výkon rozhodnutia disponoval omnoho širšími procesnými prostriedkami než v súčasnosti, keď postupuje výlučne v zmysle ustanovení o výkone rozhodnutia vo veciach výchovy maloletého dieťaťa. Rozdiel pre súd vyplýva napríklad v možnosti rozhodnúť o zmene zverenia aj bez návrhu, ak by mal za preukázaný záujem oprávneného rodiča alebo rozhodnúť o uložení výchovného opatrenia podľa ust. § 37 zákona o rodine, ktorým by napríklad mohol uložiť povinnému rodičovi, resp. dieťaťu povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu v špecializovanom zariadení.
Cieľom takéhoto výchovného opatrenia by mohlo byť jednak zistenie skutočného názoru dieťaťa na stretávanie s druhým rodičom, resp. sprostredkovanie informácii o druhom rodičovi dieťaťu a napokon tiež riadené vytváranie väzieb medzi dieťaťom a oprávneným rodičom v nezávislom profesionálnom prostredí. Podobne by súd v takomto prípade mohol v rámci výkonu rozhodnutia rozhodnúť o odňatí dieťaťa z prostredia, do ktorého bolo
10 § 176 Občianskeho súdneho poriadku.
11 MESÁROŠ, M.: Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zborník z medzinárodnej konferencie konanej dňa 10.11.2004 v Bratislave - Práva dieťaťa a ich ochrana. Kancelária verejného ochrancu práv, s. 108.
12 FICOVÁ, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. EUROUNION, Bratislava, 2008, s. 146.
rozhodnutím súdu zverené a o jeho zverení do starostlivosti špecializovaného ústavného zariadenia.13 Podobný postup bol už opakovane využitý v susednej Českej republike, napríklad v prípade 10 ročnej Terezky, ktorá bola na základe rozhodnutia súdu odňatá zo starostlivosti matky a umiestnená do liečebne Olivovy nadace v Říčanech pri Prahe. Cieľom tohto, na prvý pohľad drastického kroku, bolo umiestniť dieťa do neutrálneho, priateľského prostredia, kde sa mohlo upokojiť, kde malo zabezpečenú stálu odbornú starostlivosť a kde si mohlo slobodne vydýchnuť. Popri školskej výučbe mala Terezka možnosť zúčastniť sa inštruktívnych rozhovorov so školeným personálom pod dohľadom detských lekárov a psychológov. Popritom sa dieťa podrobovalo znaleckému skúmaniu a to jednak samotné a jednak v styku s každým z rodičov. Po mesiaci "nedobrovoľnej" Terezkinej hospitalizácie sa už dokázala bez plaču stretávať nielen s matkou, ale aj s otcom.
Podobný prípad sme ešte v Slovenskej republike nezaregistrovali. Sama však poznám minimálne jeden prípad, keď považujem toto riešenie za veľmi progresívne. Súdu som jeho využitie navrhla, avšak zatiaľ bez odpovede.
Možno teda skonštatovať, že v slovenskom právnom poriadku existuje sieť opatrení, ktoré by mali zabezpečiť realizáciu práva rodiča na styk s dieťaťom. Avšak prax je pri ich využívaní nepružná, čo sa v konečnom dôsledku negatívne premieta do vzťahu dieťa a rodič, ktorý nemá možnosť sa s ním stýkať. Stretávame sa s problémom, ktorý už má svoje presné psychologické označenie - syndróm zavrhnutého rodiča.14
Jedným zo základných charakteristických znakov tohto syndrómu je, že deti postihnuté syndrómom zavrhnutého rodiča často uvádzajú, že nechuť stýkať sa s druhým rodičom je ich vlastná. Vsugerované nepravdy potom
samostatne rozvíjajú. Programujúci rodič to rád zdôrazňuje pred tými, kto rozhodujú o styku s dieťaťom. Na druhej strane má aj dieťa právo na svoj názor, ktorý môže zahŕňať tiež nechuť stretávať sa s druhým rodičom z dôvodov, ktoré nespočívajú v osobe starajúceho sa rodiča, ale napríklad v osobe oprávneného rodiča. Preto je asi najťažšou a najdôležitejšou otázkou hľadanie dôvodu, prečo dieťa odmieta styk s jedným z rodičov. Ak ide totiž o oprávnené odmietanie, je pochybné, či možno dieťa nútiť k stretávaniu. V zmysle Ústavy sú všetci ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,
13 § 37 ods. 3 písm. b) zákona č. 36/2005 Z. z.
14 K tomu pozri bližšie napr. NOVÁK, T. - POKORNÁ, A.: Jak dalece lze vynutit přípravu dítěte ke styku s druhým rodičem. Právo a rodina, 2004, č. 5, s. 8.
príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.15 Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.16 Zákon dieťaťu explicitne neukladá povinnosť stýkať sa s rodičom. Ak nemožno k styku s dieťaťom nútiť rodiča, ktorý sa stretávať nechce, potom je (z titulu veku alebo postavenia v rodinnoprávnom vzťahu) diskriminujúce, ak štát donucovacou mocou zasahuje do práv dieťaťa, ktoré má svoj vlastný odôvodnený názor, na základe ktorého odmieta stretávanie. Samozrejme za predpokladu, že sú
splnené podmienky pre záver, že ide skutočne o vlastný názor dieťaťa, ktorý si vytvorilo samo na základe všetkých relevantných informácií, ktoré mu boli nezávisle sprostredkované. V prípade takéhoto stretu rodičovských práv a práv dieťaťa ponúka Ústavný súd nasledovný výklad:
"Kým v čl. 41 ods. 4 Ústavy sú rodičovské práva a práva detí upravené paralelne, v čl. 41 ods. 1 Ústavy je rodičovstvu poskytnutá zákonná ochrana pri súčasne garantovanej osobitnej (zrejme intenzívnejšej) ochrane detí a mladistvých. Pritom Ústava v čl. 41 ods. 6 "splnomocňuje" zákon na úpravu podrobností o právach obsiahnutých v
čl. 41 ods. 1 až 5 Ústavy. Zákon o rodine však už jednoznačne "preferuje" pri výkone rodičovských práv a povinností záujem maloletého dieťaťa (napr. čl. I § 24 ods. 3, § 38 ods. 2, § 44 ods. 2)."17 V zmysle tohto výkladu je potrebné rešpektovať názor dieťaťa v prípade, ak je adekvátny jeho rozumovej a vôľovej vyspelosti, zodpovedajúcej jeho veku. Podľa rovnakých kritérií sa totiž posudzuje aj spôsobilosť maloletého na právne úkony.
Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd je povinný rešpektovať názor maloletého dieťaťa, ak: dieťaťu boli poskytnuté všetky súvisiace informácie v súlade s jeho právom byť informované, dieťa má dostatočný vek a jemu zodpovedajúcu vôľovú a rozumovú vyspelosť, aby si na základe prijatých informácií dokázalo vytvoriť samostatne svoj názor, dieťa svoj názor dokáže slobodne a samostatne prejaviť a odôvodniť.
Zistiť skutočný názor dieťaťa a jeho dôvody súd najčastejšie zveruje práve znalcom z odboru detskej psychológie alebo psychiatrie. Znalec ani súd nesmie pri rozhodovaní o názore

15 Čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
16 Čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
17 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 26/05-37.
dieťaťa zabudnúť zohľadniť aj okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ napríklad rodič bezdôvodne zanedbal v priebehu dlhšieho obdobia svoj vzťah k dieťaťu, nestretával sa s ním, neprejavoval o neho záujem, nekontaktoval ho, svoje rodičovské práva nevykonával, ani inak nezabezpečoval výchovu dieťaťa, hoci mu v tom nebránila závažná prekážka, potom nemožno následne dieťaťu vyčítať jeho snahu eliminovať zo svojho života ďalšie frustrácie, spôsobované takýmto rodičom. Najmä v útlom veku je aj lehota niekoľkých mesiacov18 dostatočne dlhá na to, aby bol rodič pre dieťa osobou absolútne neznámou. Len biologický pôvod by sám osebe nemal zhojiť chybné správanie rodiča, ktorý výkon svojich práv zanedbával tak, že súd mohol rozhodnúť aj o jeho obmedzení alebo až pozbavení. Navyše, keď v zmysle ustanovenia § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine stačí kvalifikovaný nezáujem rodiča o dieťa v trvaní 6 mesiacov na to, aby súd na osvojenie nepotreboval súhlas rodiča dieťaťa, hoci je jeho zákonným zástupcom. Je vhodné zvážiť, či by určité časové obmedzenia nebolo potrebné ustanoviť aj pre prípad, že rodič svojim zavineným správaním naruší dôveru medzi ním a dieťaťom. Riešenie, ktoré uplatňuje súčasná prax - keď núti dieťa k styku s týmto rodičom bez ohľadu na odôvodnenosť jeho odporu - nie je v súlade s ochranou práv, ktoré mu zaručuje Ústava a medzinárodné dohovory.
Medzi ďalšie potencionálne záruky riadneho výkonu práva styku možno zahrnúť dohľad nad stykom alebo zloženie kaucie osobou, ktorá sa o dieťa osobne stará na zabezpečenie toho, aby sa oprávnenej osobe v styku nebránilo.
Dohľad nad stykom možno zaradiť do kompetencie orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,19 ktoré sú okrem iných kompetencií oprávnené najmä na: ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej fyzickej osobe alebo ponúknutie sprostredkovania pomoci pri riešení výchovných problémov alebo rodinných problémov, sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrenia na obmedzenie pôsobenia nepriaznivých vplyvov, organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc pri riešení problémov detí v rodine, v škole a na pomoc rodinám pri riešení výchovných problémov, sociálnych problémov a iných problémov v rodine a v medziľudských
18 Podľa § 102 ods. 1 písm a) zákona č. 36/2005 Z. z. stačí na to, aby na osvojenie dieťaťa nebol potrebný súhlas jeho rodiča, hoci je zákonným zástupcom, ak rodič takto zanedbáva výkon svojich rodičovských práv a povinností po dobu 6 mesiacov.
19 Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
vzťahoch.20
Avšak zákon priamo nerieši, akým spôsobom a v akých intenciách má orgán sociálnoprávnej ochrany detí pri styku rodiča s dieťaťom asistovať, i napriek tomu, že v celom rade prípadov je ich účasť na styku vhodná a účelná a preto sa používa ako jedna z metód sociálnej práce s rodinou. Treba však spravodlivo uviesť, že možnosti pracovníkov Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny sú obmedzené ich pracovnou dobou, množstvom pridelenej agendy, účasťou na súdnych pojednávaniach a plnením ďalších úloh, vyplývajúcich z ich pracovného zaradenia. Navyše zamestnanci tejto špecializovanej štátnej správy nemajú predpísané osobitné kvalifikačné predpoklady pre výkon tejto práce, preto aj súdy uprednostňujú pri aplikácii pomoci a poradenstva rodinám skôr odborné zariadenia - centrá psychologicko-právnych služieb, psychologické poradne, resp. iné akreditované pracoviská.
Jedným z výhodných nástrojov eliminácie marenia styku s dieťaťom rodičom, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, sa javí zloženie "kaucie" ako peňažnej záruky. Túto by bol povinný zložiť na účet súdu rodič, ktorému v konaní o zverenie do osobnej starostlivosti súd určil deti. Povinnosť zložiť kauciu by súd určoval rodičovi, u ktorého už počas konania vznikla odôvodnená obava, že bude zasahovať do práv dieťaťa a do práv druhého rodiča tým, že bude mariť stretávanie alebo styk, určený súdnym rozhodnutím. V prípade, ak by boli splnené podmienky pre nariadenie výkonu rozhodnutia o styku a tento by bol súdom nariadený, kaucia by prepadla v prospech štátu.
Dostatočná výška kaucie by mohla na brániaceho, programujúceho rodiča vplývať výchovne ako prevencia eliminácie celého spektra jeho vlastných možných motívov takéhoto nesprávneho správania.
Na druhej strane by zákon nemal povinnosť zložiť kauciu obmedzovať len na rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ale mal by súdu poskytnúť možnosť uložiť povinnosť jej zloženia aj rodičovi, ktorý je oprávnený sa s dieťaťom stýkať, avšak súdom určené pravidlá styku nedodržuje, dieťa odmieta riadne odovzdať, predlžuje stretávanie, zneužíva dieťa na manipulovanie s druhým rodičom (ešte chcem zostať, prídem ráno a pod.). Pokiaľ by došlo k takémuto opakovanému porušeniu povinností, kaucia by prepadla a stretávanie s maloletým by bolo možné realizovať opätovne len po zložení novej sumy.
Niektoré z navrhovaných legislatívnych riešení vyznievajú s ohľadom na súčasné znenie 20 § 11 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z. z. nášho právneho poriadku príliš radikálne. Súčasná situácia pri vykonateľnosti rozhodnutí o styku s deťmi je však katastrofálna, prieťahy v samotnom konaní a prieťahy pri výkone rozhodnutia spôsobujú, že vzťah medzi rodičom, ktorý má záujem sa so svojím dieťaťom stretávať a týmto dieťaťom úplne zanikne, resp. oslabí sa
tak, že obaja stratia záujem tento vzťah vôbec ešte riešiť. Zároveň však stratia ďalšiu dôležitú vec - presvedčenie, že štát, ktorého sú občanmi, je pripravený a schopný poskytnúť akúkoľvek ochranu ich zákonným právam. Ich zatrpknutosť a nedôvera k ľuďom a inštitúciám priamo vplýva na zhoršenie úrovne medziľudských vzťahov, produktivity práce, niekedy aj spoločenského postavenia a zdravotného stavu. Títo ľudia ďalej pôsobia na ďalších ľudí, prípadne na deti a sprostredkovane na atmosféru spoločnosti.21 Nejde teda o problém jednej rodiny - je to problém spoločnosti ako takej.
Literatúra
FICOVÁ, S. a kol. (2008). Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava : EUROUNION.
MESÁROŠ, M. (2004). Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zborník z medzinárodnej konferencie konanej dňa 10.11.2004 v Bratislave: Práva dieťaťa a ich ochrana. Bratislava : Kancelária verejného ochrancu práv.
NOVÁK, T. - BAKALÁŘ, E. (2003). Styk dítěte s druhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo a rodina, č. 12.
NOVÁK, T. - POKORNÁ, A. (2004). Jak dalece lze vynutit přípravu dítěte ke styku s druhým rodičem. Právo a rodina, č. 5.
21 NOVÁK, T. - BAKALÁŘ, E.: Styk dítěte s druhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo a rodina, 2003, č. 12, s. 8.