striedavá starostlivosť

PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA

FAKULTA PRÁVA

PRÁVNE POSTAVENIE RODIČA VO VÝCHOVE MALOLETÉHO DIEŤAŤA

HABILITAČNÁ  PRÁCA

BRATISLAVA 2012 JUDr. Bronislava Pavelková, PhD.2

 

ABSTRAKT

Predložená habilitačná práca spracúva osobitnú časť rodičovských práv apovinností –výchovu maloletého dieťaťa sosobitným dôrazom na úlohu apostavenie rodiča pri tejto výchove. Hoci ide približne len o8 ustanovení zákona orodine, je to téma veľmi široká, ktorá má naviac (ako väčšina práv rodinných) interdisciplinárny charakter. Nie je témou výlučne právnou, zasahuje tiež do psychológie detí, psychológie dospelých, psychológie sociálnych skupín, najmä rodiny. Výsledky vedeckého skúmania môžu ovplyvniť nielen konkrétne rozhodovacie procesy vkonaniach starostlivosti omaloletých, ale tiež právne vedomie spoločnosti ako celku. Sohľadom na všeobecnú aplikovateľnosť rodinných práv sa tento následok ani nedá eliminovať. Pre autora tak prináša so sebou osobitnú zodpovednosť za budúce osudy detí, rodičov avlastne formovanie sociálnej reality Slovenska. Oto viac, že výsledky tejto práce môžu slúžiť formulovaniu novej právnej úpravy, ktorá bude obsiahnutá v2. časti Občianskeho zákonníka, pripravovaného na rok 2014. Všetkým týmto cieľom je podriadená aj systematika práce, ktorá využíva analytickú metódu, keď postupne od pojmu „výchova“ skúma jej ciele, obsah ajednotlivé zložky (právo mať dieťa useba, výchovne naň pôsobiť, vykonávať nad ním dohľad, rozhodovať ojeho záležitostiach, usmerňovať jeho správanie akonanie). Osobitná časť je venovaná prostriedkom ochrany riadnej výchovy maloletého (9), ktorých význam sa zvyšuje najmä vsúvislosti spovinnosťou štátu pôsobiť voblasti rodinných vzťahov pozitívne avytvárať a realizovať mechanizmy pre ich obnovu ariadne fungovanie. 3

 

Obsah

0. ÚVOD ....................................................................................................................................... 5

1. VÝCHOVA A OSOBNÁ STAROSTLIVOSŤ ...................................................................... 11

2. CIELE VÝCHOVY A VÝCHOVNÉHO PÔSOBENIA ........................................................ 14

3. PRÁVNE POSTAVENIE RODIČOV PRI VÝCHOVE MALOLETÉHO DIEŤAŤA .......... 18

4. PRÁVO MAŤ DIEŤA U SEBA A PRÁVO URČIŤ MIESTO POBYTU DIEŤAŤA ......... 24

A. URČENIE MIESTA POBYTU DIEŤAŤA DOHODOU RODIČOV ............................ 27

B. URČENIE MIESTA POBYTU DIEŤAŤA SÚDNYM ROZHODNUTÍM ................... 30

5. ROZHODOVANIE O ZVERENÍ DIEŤAŤA DO OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI ............. 35

A. KRITÉRIA PRE VÝBER DRUHU OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI ........................... 45

B. KRITÉRIA PRE VÝBER VHODNEJ OSOBY PRI ZVERENÍ DIEŤAŤA DO OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI ................................................................................................. 47

B.1 KRITÉRIA PRE VÝBER JEDNÉHO Z RODIČOV PRI VÝLUČNEJ OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI .................................................................................................................. 49

B.2 PORADIE DÔLEŽITOSTI POUŽITÝCH KRITÉRIÍ ................................................. 53

B.3 DÔKAZNÉ PROSTRIEDKY ....................................................................................... 54

6. ROZHODOVANIE O ÚPRAVE STYKU S DIEŤAŤOM ................................................ 64

A. OBSAH PRÁVA STYKU .............................................................................................. 67

B. VÝKON PRÁVA STYKU ............................................................................................. 71

7. ROZHODOVANIE O ÚPRAVE STRETÁVANIA SA S DIEŤAŤOM ........................... 78

A. KRITÉRIA PRE ÚPRAVU STRETÁVANIA ............................................................... 79

B. DÔKAZNÉ PROSTRIEDKY ......................................................................................... 83

8. STAROSTLIVOSŤ O VÝCHOVU MALOLETÉHO, JEHO ZDRAVIE, VÝŽIVU A VŠESTRANNÝ VÝVOJ ................................................................................................................ 84

A. PRIAME VÝCHOVNÉ PÔSOBENIE NA DIEŤA ........................................................ 85

B. VYKONÁVANIE DOHĽADU NAD DIEŤAŤOM ....................................................... 89

C. ROZHODOVANIE O ZÁLEŽITOSTIACH, TÝKAJÚCICH SA MALOLETÉHO ..... 91

D. USMERŇOVANIE SPRÁVANIA A KONANIA DIEŤAŤA ..................................... 94

9. OCHRANA RIADNEJ VÝCHOVY MALOLETÉHO ..................................................... 97

A. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI OBČIANSKEHO SÚDNEHO PORIADKU ................................................................................................................................ 98

A.1 PREDBEŽNÉ OPATRENIE ...................................................................................... 100

A.2 VÝKON ROZHODNUTIA O VÝCHOVE MALOLETÝCH ........................................ 104 4

 

B. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI ZÁKONA O SOCIÁLNOPRÁVNEJ OCHRANE DETÍ A SOCIÁLNEJ KURATELE .............................. 113

C. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI ZÁKONA O PROKURATÚRE 114

D. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI ZÁKONA O RODINE .............. 116

D.1 VÝCHOVNÉ OPATRENIA ........................................................................................ 116

D.2 ZÁSAHY SÚDU DO VÝKONU RODIČOVSKÝCH PRÁV A POVINNOSTÍ ............. 125

D.3 OBMEDZENIE STYKU ............................................................................................. 133

D.4 ZÁKAZ STYKU .......................................................................................................... 139

D.5 ZVERENIE DIEŤAŤA DO NÁHRADNEJ STAROSTIVOSTI .................................... 141

10. ZÁVER ............................................................................................................................. 147 5

 

0. ÚVOD

Slovenské rodinné právo stojí vsúčasnom období na akejsi pomyslenej križovatke svojho vývoja, čo je do veľkej miery spôsobené diametrálne protichodnými vplyvmi, ktoré ho determinujú  a napomáhajú dotvárať jeho obsah. Na jednej strane je stále  „najtradičnejším“ právnym odvetvím1, ktorého zmeny sú limitované kvalitatívnymi zmenami myslenia asprávania väčšejčasti spoločnosti. Táto rigidita rodinného práva umožňuje vykonávať legislatívne zmeny len pozvoľna, čo je dôvodom jeho minimálneho zjednotenia ato tak na pôde Rady Európy2, ako aj na pôde iných medzinárodných štruktúr. Je možné súhlasiť skonštatovaním,že rodinné právo je pre harmonizáciu, nie to pre unifikáciu, najmenej vhodnou oblasťou právneho poriadku.3 Na strane druhej sa však ani rodinné právo nedokáže ubrániť aproximačným vplyvom ato aj sohľadom na členstvo Slovenska veurópskych štruktúrach, ako ajsohľadom na záväzky, ktoré nám vyplývajú zpostavenia signatárskeho štátu vprípade množstva medzinárodných dohovorov. Charakter slovenského rodinného práva ovplyvnila tiež európska prax –rozhodnutia štrasburských orgánov ochrany práva boli dokoncapriamym dôvodom novelizácie zákona orodine, účinného vtej dobe len šiesty rok4.

1 ktomu viď: Haderka, J.: Limity možnosti práva při úpravě rodinných vztahů. Projev vPoslanecké sněmovně parlamentu České republiky. Právní praxe, ročník 1995, č. 6, str. 330 anasl.

2 Haderka, J. F.: Dopad norem Rady Evropy na moderní rodinné právo. Právní praxe, ročník 1994, č. 9, str. 507 anasl.

3 Králičková, Z.. Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 23

4 rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Paulík vs. Slovensko, vktorom sa sťažovateľ domáhal preskúmania súdneho určenia jeho otcovstvana základe nového biologického dôkazu, ktorý mu nebol známy včase, keď prebiehalo pôvodné konanie ourčenie otcovstva. Na základe tohto rozhodnutia Ústavný súd SR od 19.9.2011 pozastavil účinnosť ustanovenia § 86 ods. 1 zákona orodine, aby poskytol Národnej rade SR 6 mesačnú lehotu na zosúladenie tohto ustanovenia správnym predpisom vyššej právnej sily.

5 zák. č. 94/1963 Zb.

Pomerne radikálnym zásahom do tradičného poňatia rodinného práva bolo zrušenie „federálneho“ zákona orodine zo 4. decembra 19635 ajeho nahradenie úplne novým zákonom č. 36/2005 Z. z. Hoci túto zmenu takmer nikto nečakal aodborná ilaická verejnosť boli pripravované skôr na rozsiahlu novelizáciu pôvodného predpisu, možno konštatovať, že po prvotných rozpakoch ateoretických ipraktických „otrasoch“ sa najmä justičná prax zaslúžila oto, že sa tento zákon začal pomerne jednotne aplikovať. Na mnohé problémy sa hľadali odpovede aj spomocou zahraničnej (najmä českej) teoretickej základne. Hoci nový zákon orodine zmenil väčšinu pôvodných ustanovení 6

 

azbavil rodinné právo určitých  pozostatkov ideológie spred roka 1989, možno konštatovať, že stále zachováva kontinuitu správnym predpisom, ktorý vznikal vúplne odlišných spoločensko-politických podmienkach.

Príkladom môže byť samotný názov zákona. Tak zákon č. 93/1964 Zb., ako aj súčasný zákon č. 36/2005 Z. z. majú vnázve „rodinu“ ako primárny predmet svojej regulácie. Pomenovanie „zákon orodine“ vychádza teda skôr zpreferencie záujmov spoločnosti (rodina ako základná bunka spoločnosti) na úkor záujmov človeka –jednotlivca sosvojimi ľudskými právami azákladnými slobodami. Tento rozpor medzi verejným asúkromným záujmom vrodinnoprávnych vzťahoch je pravdepodobne najsignifikantnejším znakom súčasného stupňa vývinu rodinného práva, hoci pravdepodobne výber názvu zákona zroku 2005 nebol znakom priklonenia sa zákonodarcu kjednej ztýchto konkrétnych variánt ašlo skôr omyšlienkový stereotyp tak, ako to konštatuje prof. Telec vo svojom článku osubjektívnych právach rodinných, vktorom sa prihovára skôr za názov „zákon opráve rodinnom“, ktorý podľa jeho názoru lepšie vystihuje stav, keď stredobodom objektívneho rodinného práva boli subjektívne súkromné práva rodinné.6

6 Telec, I.: Subjektivní práva rodinná. Právní rozhledy, ročník 2012, č. 3, str. 78

7 ktomu viď: Pavelková, B.: Kpojmu „rodičovské práva apovinnosti“. Právny obzor, ročník 2009, č. 1, str. 50 anasl.

Trend zachovania kontinuity medzi obomi zákonmi orodine samozrejme nemožno hodnotiť výlučne negatívne. Zákon orodine zroku 1964 zakotvil  napríklad jednoznačne rovnocenné postavenie oboch rodičov ato bez ohľadu na existenciu rozhodnutia ozverení dieťaťa do osobnej starostlivosti (vtedy ešte do výchovy) len jedného znich. Skutočnosť, že takéto rozhodnutie súdunezasahuje do výkonu rodičovských práv apovinností, ale ponecháva ho obom rodičom bez obmedzenia, posunula slovenské rodinné právo oniekoľko desaťročí vpred oproti mnohým právnym poriadkom. Výborným príkladom je skutočnosť, že po prijatí Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. 4/84 orodičovskej zodpovednosti mohla Slovenská (a súčasne vtedy samozrejme aj Česká) republika skonštatovať, že pre ňu ztohto odporúčania žiadne záväzky nevyplývajú. Hoci náš právny poriadok dodnes nepozná jednotný pojem prebývalú „rodičovskú moc“7, stále platí, že právoplatnosťou rozhodnutia ozverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného zrodičov nedochádza kobmedzeniu ani pozbaveniu výkonu rodičovských práv apovinností druhého rodiča, ktorý je naďalej oprávnený apovinný dieťa vychovávať, zastupovať ho aspravovať 7

 

jeho majetok.

Naopak niektoré zásahy do textu pôvodného predpisu ich vypustením vnovom zákone orodine pôsobia mätúco. Účinný predpis neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by kládli akúkoľvek požiadavku na výkon práva výchovy. Nie je ani zrejmé, čo má byť jej cieľom. Hoci sa možno stotožniť snázorom, že rodinné práva sú „najsúkromnejšie“ súkromné práva zo všetkých subjektívnych súkromných práv8, predsa musia existovať limity, ktoré výkonu týchto práv kladie verejné právo. Jeho účelom je nielen ochrana záujmov najslabšieho účastníka rodinnoprávnych vzťahov (dieťaťa), ale určite tiež ochrana záujmov spoločnosti. Každé právo, nielen právo rodinné má za úlohu regulovať spoločenské vzťahy do všeobecne najakceptovateľnejšej podoby. Bez ohľadu na argumentáciu pozitivistov anepozitivistov je cieľ vzniku práva zrejmý na prvý pohľad. Možno sa plne stotožniť steóriou Roberta Alexyho, že právo je normatívny systém, ktorý si robí nárok na správnosť. Ďalšou požiadavkoutakéhoto systému je, že je sociálne účinný. Sociálna účinnosť nejakej normy spočíva vtom, že sa buď dodržiava, alebo sa jej nedodržiavanie sankcionuje, pričom sankcionovanie nedodržania právnych noriem zahŕňa vykonávanie fyzického donútenia, ktoré je vrozvinutých právnych systémoch donútením štátne organizovaným.9 Ak právo neustanoví hranice riadneho výkonu rodičovských práv apovinností, bude posúdenie vkaždom konkrétnom prípade závisieť výlučne od „právneho názoru“ zákon aplikujúceho sudcu, čím sa každý účastník konania starostlivosti omaloletých stáva rukojemníkom morálneho profilu sudcu, ktorého výber ani nemohol ovplyvniť. Je totiž pravdou, že sudca právo, hoci primárne len pre individuálnu kauzu, spoluvytvára prednostne vtedy, pokiaľ právny systémvýslovnú či implicitnú odpoveď na riešenú otázku nedáva (medzery vpráve).10 Z tohto dôvodu sú v praxi často rovnaké alebo podobné situácie riešené slovenskými súdmi diametrálne odlišne. Proti takejto aplikácii práva však svedčí viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty11. Jeho súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď12. Aj rozhodnutia vrodinných veciach musia byť predvídateľné. Je

8 Telec, I.: Subjektivní práva rodinná. Právní rozhledy, ročník 2012, č. 3, str. 79

9 Alexy, R.: Pojem aplatnosť práva. Bratislava : KALLIGRAM, 2009, str. 161

10 Hanuš, L.: Právní argumentace nebo svévole. Úvahy oprávu, spravedlnosti aetice. Praha : C. H. Beck, 2008, str. 90

11 napr. PL. ÚS 36/95 z 3.4.1996

12 napr. I. ÚS 159/07 z 11.12.2007 alebo III. ÚS 328/05 z 29.3.20068

 

to praktické vyjadrenie Ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces.

Je zjavné, že prioritou súčasnej vedy rodinného práva musí byť práve hľadanie hranice medzi ochranou záujmov jednotlivca aochranou záujmov spoločnosti. Na jednej strane trend európskeho konštitucionalizmu stavia do popredia požiadavku dôslednej ochrany základných práv aslobôd jednotlivca, ktorá je naviac podporovaná celým radom ďalších medzinárodných dohovorov, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala. Ochrana ľudských práv ako takých aosobitne ochrana práv dieťaťa nadobúda vsúčasnosti nový rozmer. Zrejme aj vďaka rozhodnutiam štrasburských orgánov ochrany práva sa stal slovenský Ústavný súd tiež určitým garantom ich dodržiavania. Okrem tejto úlohy plní naviac tiež tradičnú úlohu najvyšších súdov vo veci zjednocovania judikatúry vrodinnoprávnych veciach.13 Aj unás totiž Občiansky súdny poriadok oklieštil možnosť rozhodovania omimoriadnych opravných prostriedkoch vrodinných veciach na minimum. Ana vydávanie zjednocujúcich stanovísk vtejto oblasti práva Najvyšší súd následne logicky rezignoval.

13 Králičková, Z.. Lidskoprávní dimenze českéhorodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 13

Dôležitosť formulovania primeranej -právne obhájiteľnej -odpovede na predchádzajúcu polemiku je najvýznamnejšie odôvodnená skutočnosťou, že vsúčasnosti pokračujú rekodifikačné práce na novom Občianskom zákonníku. Takmer dvojročná prestávka, spôsobená politickými dôvodmi, skončila aprijatie nového súkromnoprávneho kódexu sa dostalo do legislatívneho programu vlády na toto volebné obdobie. Vsúčasnosti je kdispozícii nielen legislatívny zámer, ale väčšina textu zákonníka. Jeho druhá časť snázvom „Rodinné právo“ má 205 paragrafov avoktóbri 2012 má byť odovzdaná na pripomienkovanie spolu sdôvodovou správou. Ambíciou jej tvorcov je nesporne predloženie moderného kódexu, rešpektujúceho základné ľudské práva, princípy demokratickej spoločnosti, morálny hodnotový systém, zásady slušnosti a ľudskosti. Hoci je problematika práva výchovy, patriacej rodičom maloletého dieťaťa, len dielčou časťou predmetu úpravy rodinných práv, predsa môže jej dôsledná teoretická analýza prispieť ku kreovaniu takej právnej úpravy, ktoré bude základom právnej stability rodiny vtomto storočí. Predchádzajúci zákon orodine, ktorý nahradil zákon opráve rodinnom, bol podobne dôsledne pripravovaný aplatil na našom území vyše 40 rokov ato aj napriek výraznej spoločensko-politickej zmene vroku 1989.  9

 

Cieľom tejto práce je teda vprvom rade podrobná analýza právnej úpravy, ktorá zakotvuje postavenie rodičov pri výchove ich maloletého dieťaťa. Práca nemá ambíciu byť len sumarizáciou publikovaných názorov právnej teórie apraxe, hoci obsahuje množstvo bibliografických prameňov ačerpá tiež zrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, slovenského i českého ústavného súdu, ale aj zrozhodnutí oboch inštancií civilných (poručenských) súdov. Účinná právna úprava, ktorá vzákone orodine predstavuje približne 8 ustanovení, je podrobne rozoberaná na viac než 200 normostranách. Pravdepodobne nebude možné vyhnúť sa kritickému pohľadu ato jednak na niektoré platné ustanovenia zákona ajednak na niektoré publikované názory iných autorov. Polemika však nemusí zákonite predstavovať negatívny jav, pokiaľ je vecná ajej výsledkom je hľadanie optimálnych riešení. Je isté, že nemôže existovať právna úprava, ktorá by dokázala „uspokojiť“ požiadavky všetkých užívateľov zákona. Zvlášť nie voblasti, ktorátak výsostne zasahuje do súkromných vzťahov, ako je to pri právach rodinných. Dobrým príkladom je zavedenie inštitútu striedavej starostlivosti vnašom právnom poriadku (2010), ktorý sa najprv stretol sradikálnym odporom najmä vradoch poručenských sudcov aaž postupne začali do vedomia odbornej ilaickej verejnosti prenikať názory, poskytujúce nový pohľad na výhody striedavej starostlivosti tak pre dieťa, ako aj pre rodičov samotných14.

14 viac viď: Pavelková, B.: Inštitút striedavej starostlivosti vslovenskom rodinnom práve. In: Personálny amzdový poradca podnikateľa. Ročník 2010, č. 13 –14, str. 58anasl.

Okrem kritickej analýzy súčasnej právnej úpravy je cieľom monografietiež formulovanie záverov de lege ferenda, ktoré by mohli napomôcť legislatívnym prácam na novom Občianskom zákonníku tak, aby jeho druhá časť obsahovala skutočne modernú európsku úpravu rodinných práv. Nakoniec môže práca slúžiť tiež ako interpretačná pomôcka existujúcej právnej úpravy pre aplikačnú prax. Citovaná pomerne bohatá judikatúra poskytuje množstvo relevantnej právnej argumentácie, ktorá môže naviesť khľadaniu skutočne spravodlivého vyváženého riešenia vprospech každého účastníka právneho vzťahu rodič –dieťa pri súčasnej zvýšenej ochrane, poskytovanej záujmom maloletého dieťaťa. Skutočnosť, že práca poskytuje tiež vlastné uhly pohľadu na mnohé kontrverzné ustanovenia, vytvorila priestor na diskusiu.

Pokiaľ ide ometódy vedeckého výskumu, niektoré už boli spomenuté. Ztých teoretických medzi ne rozhodne patrí získavanie poznatkov, ich systemizácia, 10

 

uvažovanie a usudzovanie, overovanie téz, vyvodzovanie záverov, vysvetľovanie. Zpraktických metód výskumu boli využité najmä metódaanalýzy, komparácieaopisu.Analýze boli podrobené nielen platné ustanovenia slovenského zákona orodine, ale aj ustanovenia iných právnych poriadkov (rakúska právna úprava, rozlišujúca stále deti manželské anemanželské alebo nemecká právna úprava s „právom starostlivosti“). Následnou komparáciou bolo možné získať poznatky, ktoré napomohli formulovať závery súčinkami de lege ferenda pre slovenský právny poriadok. Len čiastočne práca využíva metódu vertikálnej komparácie ato vprípadoch, keď systemizuje avysvetľuje praktický dopad zmien vnovej právnej úprave na práva účastníkov rodinných vzťahov. Názorný, niekedy až drastický príklad porovnania „starej anovej právnej úpravy“ stavia zrkadlo zaužívaným stereotypom myslenia, ktoré zostali nezmenené napriek novým trendom adokonca napriek novému zneniu zákona. Pretože staré postupy už nie sú udržateľné. Neúprosne na ne útočí zásada ústavnoprávnej ochrany, na ktorú je Ústavný súd predurčený vprípade extrémnych excesov spätých sdôkazným procesom, ktoré nemožno zhľadiska podstatných náležitostí demokratickej právnej kultúry tolerovať, pretože sú výrazom svojvôle vsúdnom rozhodovaní, ktorá je poznateľná jednak znereflektovania kľúčových procesných požiadaviek, ďalej tiež zabsencie adekvátnych rozhodovacích dôvodov,ktoré ani neponúkajú jej odstránenie interpretáciou či nakoniec tiež zjednoznačných omylov, obsiahnutých vzjavne iracionálnych myšlienkových konštrukciách, vyložených vodôvodnení rozhodnutia.15 Neúprosne na ne útočí tiež zodpovednosť štátu za správnosť úradných postupov azákonnosť rozhodovania. Napokon vsúčasnosti zrejme najväčšiu výzvu predstavuje ochrana tradičných ľudskoprávnych hodnôt vrozhodnutiach európskych orgánov ochrany práva, včítane pozitívneho záväzku štátu vrodinnoprávnych vzťahoch.

15 Hanuš, L.: Právní argumentace nebo svévole. Úvahy oprávu, spravedlnosti aetice. Praha : C. H. Beck, 2008, str. 2011

 

1.VÝCHOVA  A OSOBNÁ STAROSTLIVOSŤ

Osobná starostlivosť je nové terminologické označenie, ktoré priniesol zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. Vo viacerých ustanoveniach ním zákonodarca priamo nahradil pojem výchova (§ 24, § 36, § 45). Niekde však termín „výchova“ ponechal (§ 28, § 30), pričom ani jeden z týchto pojmov nie je legálne definovaný.  Pokiaľ teda existuje rozdiel medzi zákonným chápaním oboch termínov, možno ho vymedziť tak, že „výchovu“ zákon chápe širšie, než „osobnú starostlivosť“. Priamo tovyjadruje dôvodová správa k ust. § 44 zákona o rodine, kde je výslovne uvedené: „Výchova je tu chápaná v širšom zmysle ako starostlivosť o osobu dieťaťa, pri ktorej dochádza aj k podstatným rozhodnutiam. Zahŕňa starostlivosť o výchovu, o rozvoj individuálnych telesných a duševných schopností dieťaťa. Na rozdiel od osobnej starostlivosti, ktorú môžu zabezpečovať aj osoby, ktoré nie sú zákonnými zástupcami dieťaťa. Aj v prípade umiestnenia dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti sú za jeho riadnu výchovu naďalej zodpovední rodičia, prípadne poručník. V návrhu zákona je pojem výchova používaný v širšom zmysle. V ostatných prípadoch je použitý pojem osobná starostlivosť.“

Výchova znamená právo i povinnosť riadiť konanie dieťaťa, použiť primerané prostriedky tak, aby nebola dotknutá dôstojnosť dieťaťa a akokoľvek ohrozené jeho zdravie, jeho duševný, telesný, citový, rozumový a mravný vývoj a vykonávať nad dieťaťom dohľad, zodpovedajúci stupňu jeho vývoja. Právo a povinnosť vychovávať svoje deti zaberá v hierarchii rodičovských práv prvé miesto. Zákonodarca okrem iného vyjadril túto prioritu a spoločenský význam rodičovskej výchovy aj v systematike zákona. O výchove detí hovorí vždy na prvom mieste.16

16 Radimský J. -Radvanová, S. a kol.: Zákon o rodině –Komentář. PANORAMA, PRAHA 1989, str. 147

Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa oň, zaručuje aj Ústava v článku 41. Na rovnakom mieste tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Otázka vzájomného právneho postavenia medzi rodičmi adeťmi (ako účastníkmi rodinnoprávnych vzťahov)  všaknie je vteórii rodinného práva jednoznačná. Nerovnosť vo vzťahu medzi rodičmi  a deťmi možno vidieť vmožnostiach rodiča ovplyvňovať do určitej miery správanie maloletého dieťaťa 12

 

prostredníctvom svojho výchovného prístupu, rozhodovať oňom, zastupovať hovrozsahu, vakom nemá spôsobilosť na právne úkony (§ 9 zákona 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka) prípadne ho zveriť do výchovy inej osoby.17

17 Macháčková, L.: Princip rovnosti aochrana dítěte ve vztazích mezi rodiči adětmi. Právní fórum, ročník 2005, č. 3, str. 117

18 Arnoldová, M.: Pojem výchova v rodinnom práve. Justičná revue, 1991, č. 3

19 Horváth, E., Varga, E.: Zákon orodine. Komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2009, str. 136

Obsah pojmu „výchova“ možno chápať v užšom aj v širšom zmysle slova. Najširšie chápanie vychádza z toho, že pri výchove ide o „starostlivosť o komplexný rozvoj dieťaťa –duševný, telesný, mravný, citový, zdravotný aj rozumový. Do takto široko koncipovaného pojmu možno zahrnúť všetky čiastkové oprávnenia, vyskytujúce sa pri výchovnom pôsobení na dieťa: právo mať dieťa pri sebe, právo usmerňovať konanie dieťaťa, zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa, právo rozhodovať o príprave na budúce povolanie, sankčné oprávnenia. Výchovu možno teda definovať tiež ako komplexnú starostlivosť o osobu dieťaťa. Iná definícia najširšieho zmyslu slova „výchova“ ju chápe ako rozhodovanie o dieťati v tom rámci, v akom dieťa o sebe nemôže rozhodovať samé18.

Osobná starostlivosť je potom tzv. „výchovou v užšom zmysle slova“. Je elementárnou zložkou výchovy astarostlivosti omaloleté dieťa vširšom slova zmysle. Starostlivosť omaloleté dieťa okrem výchovy zahŕňa aj starostlivosť ozdravie, výživu avšestranný vývoj maloletého dieťaťa.19 Zhľadiska praxe je to starostlivosť, aká sa spravidla venuje dieťaťu v rodine. Obsah osobnej starostlivosti sa mení v závislosti od veku dieťaťa, okrem denne nevyhnutných činností ako je strava, bývanie či ošatenie, sem patrí aj zabezpečenie bežnej lekárskej starostlivosti, u dieťaťa vo veku základnej školskej dochádzky pristupuje aj starostlivosť o školské záležitosti a dohľad nad jej riadnym plnením, ako aj zaistenie mimoškolských aktivít dieťaťa –jeho záujmových krúžkov podľa schopností a nadania. Osobná starostlivosť o dieťa je zákonom vysoko hodnotená. Napríklad v ust. § 62 ods. 4 zákona o rodine je súd povinný prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Podobne napríklad v ustanovení § 150 Občianskeho zákonníka je jedna zo zásad vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov doplnená tým, že „pri určení miery pričinenia treba vziať zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti“. Pritom rodič nie je povinný sa o dieťa osobne starať. Výkon osobnej starostlivosti môže zveriť aj tretej osobe (v praxi často napríklad starým rodičom), samozrejme za splnenia podmienky, že je takéto rozhodnutie v 13

 

záujme dieťaťa. Pokiaľ rodič odmieta osobne sa o dieťa starať vo svojej domácnosti, napríklad preto, že žiadnu domácnosť nemá, nemožno ho k tomu donútiť ani pomocou súdneho rozhodnutia. Môže ísť ale o prípady, keď nemožno povedať, že by rodič jednal proti záujmom dieťaťa (rodič sa napríklad stane ťažko invalidným a požiada o umiestnenie dieťaťa do náhradnej výchovy –ústavnej alebo pestúnskej starostlivosti), pritom sa naďalej riadne stará o záujmy dieťaťa, vrámci svojich možností sa s ním stýka apod.20 Osobnú starostlivosť o dieťa môže zveriť tretej osobe súd aj bez súhlasu rodičov pri použití inštitútu náhradnej osobnej starostlivosti alebo pri nariadení výchovného opatrenia.

20 Radvanová, S –Zuklínová, M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva, Praha : C. H. Beck; 1999. str. 97

21 Pritom čl. II zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok, avšak tieto ustanovenia zostali novelizáciou nepovšimnuté

22 K tomu napríklad R 31/1966 (cit.): „V konaní o výchovumaloletého treba zisťovať príčiny, ktoré ovplyvnili vzťahy medzi rodičmi a deťmi a inými osobami, ktoré sa podieľajú na výchove

Účinný zákon o rodine teda využil teoretické užšie a širšie chápanie pojmu výchova a dôsledne terminologicky oddelil, kde v zákone ide len o osobnú starostlivosť o dieťa a kde o starostlivosť o osobu dieťaťa ako celok, čiže výchovu. Nadviazal tým na viaceré predpisy verejného práva, ktoré už takéto členenie používali pred jeho účinnosťou. Je však na škodu veci, že napríklad základný civilný procesný predpis –Občiansky súdny poriadok, sa nedokázal súčasne so zákonom o rodine21 terminologicky zjednotiť na rovnakých pojmoch a používa ich bez väčšej vnútornej logiky, často aj ako synonymá. Konanie, ktoré je časťou poručenskej agendy, sa nazýva “Starostlivosť súdu o maloletých”. Tento pojem môže ešte teoreticky obstáť, pretože je v ňom zreteľne vyjadrené, že subjektom poskytovania starostlivosti je v tomto prípade súd a nie iná osoba, takže ho možno pochopiť komplexne. Avšak napríklad v ustanovení § 176 ods. 1 je už uvedené, že (cit.): “... vo veci samej rozhoduje rozsudkom o výchovea výžive...” V praxi sa toto ustanovenie vykladá tak, že súdrozhoduje rozsudkom o zverení do osobnej starostlivosti. Pokiaľ by totiž mal rozhodovať rozsudkom “o výchove” tak, ako ju chápe zákon o rodine, potom by ďalej nemusel v rovnakom ustanovení zákon výslovne menovať napr. “rozhodovanie o styku rodičov s maloletými deťmi”, pretože ide o jedno čiastkové právo, zahŕňané pod pojem výchova. Podobne by nemuselo byť uvedené, že tak rozhoduje o podstatných veciach, o ktorých sa rodičia nevedia dohodnúť apod. Z kontextu tohto ustanovenia potom platí, že súd rozhoduje rozsudkom napríklad aj o uložení výchovného opatrenia, nakoľko aj tento inštitút obsahovo patrí do zabezpečenia výchovy maloletého dieťaťa.22 Z praktického hľadiska by však v tomto konkrétnom prípade postačovala I 14

 

maloletého..“ (k aplikácii výchovných opatrení)

23 Ust.§ 272 a nasl. o.s.p.

24 bližšie pozri Jurčová, M., Pavelková, B., Nevolná, Z., Olšovská, A., Smyčková, R.. Zastúpenie vsúkromnom práve. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 104 anasl.

25 podobnú právnu úpravu má rakúsky pasový zákon (Paβgesetz) č. 1992, BGBl. Nr.839 v § 5, kde však hovorí orozhodnutí ozverení dieťaťa do starostlivosti (Obsorge). Pritom ABGB (JGS Nr. 946/1811)  napríklad v § 167 ods. 2 alebo v § 177  rozlišuje starostlivosť rodiča (napr. otca nemanželského dieťaťa)uloženú zákonom apriznanú súdnym rozhodnutím.

26 Radimský, J. -Radvanová, S. a kol.: Zákon o rodině. Komentář. Praha, PANORAMA, 1989, str.

forma uznesenia. Zo všetkých týchto dôvodov by bolo vhodnejšie zmeniť toto ustanovenie na nové znenie: “... vo veci samej rozhoduje rozsudkom o osobnej starostlivosti a výžive...”. Podobne v ustanovení § 178 ods. 1 má súd povinnosť viesť rodičov a ďalšie osoby k riadnemu plneniu povinností pri starostlivostio maloletého. Pokiaľ bude súd pri výklade tohto ustanovenia aplikovať terminológiu zákona o rodine, potom sú jeho kompetencie zúžené na osoby, ktoré sa o dieťa osobne starajú. Tento výklad  je však vylúčený, lebo napríklad opatrovník, ktorý je v citovanom ustanovení výslovne menovaný, sa nemôže o dieťa osobne starať. Nie je to obsahom jeho funkcie.  V správnom význame však o.s.p. uvádza pojem “výchova” v ustanoveniach o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí23.

Podobne zákon č. 647/2007 Z.z., týkajúci sa podávania žiadostíovydanie cestovného dokladu avydávania cestovných dokladovpoužíva úplne nesprávne pojem „výchova“ alebo aj „zverenie do výchovy“. Ustanovenie § 21 ods. 2 napríklad hovorí otom, že ak je občan mladší ako päť rokov na základe rozhodnutia príslušného orgánu zverený do výchovy jednému z rodičov, zapíše sa do cestovného dokladu druhého rodiča po predložení osvedčeného písomného súhlasu toho rodiča, ktorému bol zverený do výchovy.Okrem toho, že takáto právna úprava odporuje Ústave aprávnym predpisom vyššej právnej sily24, je aj pojmovo nesprávna. Od 1. apríla 2005, keď nadobudol účinnosť zákon orodine č. 36/2005 Z. z., už nemôžu byť vydávané rozsudky, ktoré by zverovali maloleté deti do výchovy niektorého rodiča, resp. inej osoby25.

2.CIELE VÝCHOVY A VÝCHOVNÉHO PÔSOBENIA

Výchovou zákon rozumie uvedomelú činnosť, pôsobiacu na základné oblasti ľudskej psychiky –oblasť citovú, rozumovú a mravnú. Výchova dieťaťa vyžaduje, aby sa všetky tieto oblasti rozvíjali harmonicky a primerane tak, aby nedochádzalo k narušeniu duševného vývoja dieťaťa a výchovným problémom.26 Cieľom výchovy je viesť dieťa k 15

 

126

27 Tamtiež, str. 98

28 Pôvodne ust. § 33 ods. 1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb.

29 Napríklad ust. § 422 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania alebo ust. § 211 Trestného  zákona, upravujúce trestný čin Ohrozovania mravnej výchovy mládeže apod.

30 § 38 ods. 2 písm. c): ak rodičia nezabezpečujú výchovu maloeletého dieťaťa...

31 § 11 ods. 1 písm. b)

32 § 30 ods. 1 zákona o rodine

pozitívnemu správaniu.   Rodičia majú povinnosť brániť negatívnym vplyvom, ktoré môžu v modernej spoločnosti na dieťa pôsobiť.27 Za riadny výkon tejto funkcie sú zodpovední spoločnosti. I keď toto ustanovenie28 bolo bohužiaľ z nového zákona o rodine expressis verbis vypustené, vyplýva z viacerých iných ustanovení právneho poriadku29. Napríklad podľa zákona o rodine môže štát v prípade nesprávneho výchovného smerovania dieťaťa uložiť niektoré z výchovných opatrení podľa ust. § 37, alebo zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností jeho obmedzením30,resp. dokonca jeho pozbavením. Podľa zák. č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochranedetí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, patrí do právomoci orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately aj sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrenia na obmedzenie pôsobenia nepriaznivých vplyvov31. Takto štát nepriamo vykonáva dohľad nad výchovou maloletého, v ktorej rozhodujúcu úlohu majú rodičia32. Tým v podstate nepriamo kontroluje výkon rodičovských práv a povinností v oblasti výchovy. Naviac disponuje celým súborom právnych prostriedkov a opatrení verejnoprávnej povahy, ktoré môže použiť, ak správne výchovné smerovanie maloletého vykazuje závažné ohrozenie.      

Ďalším súvisiacim ustanovením, ktoré  nebolo prevzaté do nového zákona o rodineje bývalé ust. § 32 ods. 2, ktoré ukladalo rodičom povinnosť byť osobným životom, správaním a vzťahom k spoločnosti príkladom svojim deťom. V českom právnom poriadku zostalo aj po veľkej novele z roku 1998 zachované v mierne modifikovanej podobe tak, že rodičia majú byť osobným životom a správaním príkladom svojim deťom. V slovenskej právnej úprave chýba.

Viac ako výslovné vyjadrenie zodpovednosti rodičov za výchovu dieťaťa však novému zákonu o rodine chýba bývalé ustanovenie § 31 zákona o rodine č. 94/1963 Zb., ktoré pomerne podrobne definovalo ciele výchovy maloletého a výchovného pôsobenia naň. Rozhodovaniu súdov takto chýba zjednocujúce stanovisko, akási právna a morálna axióma, z ktorej by pri rozhodovaní vychádzali. Naviac, nie je v zmysle procesných predpisov možné, aby vo väčšine vecí, upravených zákonom o rodine, rozhodoval 16

 

Najvyšší súd SR33, keďže v rodinnoprávnych veciach prichádza do úvahy z hľadiska funkčnej príslušnosti výlučne ako dovolací súd. Absentuje zjednocujúca judikatúra, preto sa do rozhodovacej činnosti prvostupňových a druhostupňových súdov premieta vlastné hodnotenie sudcov, ich osobné zážitky a morálne postoje. Z tohoto dôvodu sú v praxi často rovnaké alebo podobné situácie riešené súdmi diametrálne odlišne34.  Proti takejto aplikácii práva však svedčí viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty35. Jeho súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovanív rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď36. Je to praktické vyjadrenie Ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces. Ústavný súd –a to nielen slovenský –tak hraje významnú a nezastupiteľnú úlohu pri hodnotovom zjednocovaní rodinných práv, pre ktorú bývajú ústavné súdy v literatúre veľmi priliehavo označované za hýbateľov rodinných práv37.

33 Ust. § 238 ods. 4 o.s.p.: Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Podobne o mimoriadnom dovolaní v ust. § 243f ods. 2 písm. a) o.s.p.

34 Napríklad v konaní pred Okresným súdom Bratislava II súd reagoval na dôkazy o tom, že matka trpí dieťaťu v jeho detskej izbe zariadenie na spracovanie marihuany, vetou: „Čo dnes tie deti narobia..“ Pred Okresným súdom Bratislava III matka uviedla, že podľa jej názoru je normálne, ak maloletá vo veku 16 rokov navštevuje vždy v piatok nočné zábavné podniky, pričom súd ešte zvažoval zverenie otcovi, ktorý s takýmito výchovnými praktikami zásadne nesúhlasil, podobne ako s doslova nedostatočným prospechom dieťaťa. Naproti tomu sudkyňa iného okresného súdu zvažovala návrh matky na pozbavenie výkonu rodičovských práv otca z dôvodu, že sa v priebehu 10 rokov druhýkrát rozvádzal.. 

35 napr. PL. ÚS 36/95

36 napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99

37 Králičková, Z.. Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 12

38 zák. č. 104/1991 Zb.

Určitú pomoc pri hľadaní odpovede na otázku, čo je zákonným cieľom výchovy maloletého, možno nájsť v medzinárodných dokumentoch, napríklad v Dohovore o právach dieťaťa38, ktorý v článku 29 ods. 1 zjednocuje základné ciele výchovy dieťaťa. Podľa tohto ustanovenia má výchova dieťaťa smerovať k:

a)rozvoju osobnosti dieťaťa, jeho nadania a rozumových aj fyzických schopností v čo najširšom objeme;

b)výchove zameranej na posilňovanie úcty k ľudským právam a základným slobodám, a tiež k zásadám zakotveným v Charte Spojených národov;

c)výchove zameranej na posilňovanie úcty k rodičom dieťaťa, k svojej vlastnej kultúre, jazyku a hodnotám, k národným hodnotám krajiny trvalého pobytu, ako aj krajiny 17

 

jeho pôvodu, a k iným civilizáciám;

d)príprave dieťaťa na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia, mieru, znášanlivosti, rovnosti pohlavia a priateľstva medzi všetkými národmi, etnickými, národnostnými a náboženskými skupinami a osobami domorodého pôvodu;

e)výchove zameranej na posilňovanie úcty k prírodnému prostrediu.

Dohovor o právach dieťaťa je súčasťou nášho právneho poriadku, preto tieto rodinnoprávne vzťahy treba posudzovať vždy nielen z hľadiska zákona o rodine, ale tiež z hľadiska tohto medzinárodného dohovoru. O to viac, že čl. 7 bod 5 Ústavy SR (zák. č. 460/1992 Zb.) určuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach azákladných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Ďalšou pomôckou pri hľadaní odpovede na otázku, kam má smerovať správna výchova dieťaťa, môžu byť tie ustanovenia zákonov, ktoré vymedzujú vadné správanie dieťaťa, resp. vadný výkon rodičovských práv a povinností. Negáciou nežiadúceho správania možno vyvodiť, aké výsledky spoločnosť od riadnej výchovy maloletého očakáva. Dieťa je napríklad povinné prejavovať rodičom primeranú úctu, rešpektovať ich, prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov; podieľať sa osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny; spolupracovať s rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho riadnu výchovu; plniť si vzdelávacie povinnosti primerane svojim schopnostiam a vyvarovať sa spôsobu života, ktorý by mohol byť preň ohrozujúci, najmä užívania látok, ktoré poškodzujú jeho telesné a duševné zdravie39. Rodičom možno zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností, ak ich vôbec nevykonávajú, ak nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa, ak dieťa týrajú, zneužívajú, zanedbávajú, inak s ním zle zaobchádzajú40. Trestné právo stanovilo medze vadnému výkonu starostlivosti o dieťa zakomponovaním trestných činov „odloženia dieťaťa“, „opustenia dieťaťa“, „zanedbania povinnej výživy“, „týrania blízkej osoby a zverenej osoby“ a „ohrozovania mravnej výchovy mládeže“41 do zákona. V ustanovení §

39 Ust. § 43 ods. 2 a 3 zákona o rodine

40 Ust. § 38 ods. 2 a 3 zákona o rodine

41 Ust. § 205 –211 Trestného zákona (tretia hlava druhej časti zák. č. 300/2005 Z. z. s názvom „Trestné činy proti rodine a mládeži“18

 

208 je dokonca pre účely trestného práva pomerne podrobne špecifikované, čo sa považuje za týranie, ktoré konkrétne ľudské správanie, spôsobujúce inej osobe fyzické alebo psychické utrpenie.42 Aj tieto ustanovenia možno podporne využiť pre argumentáciu v prospech alebo v neprospech posudzovania výchovných vplyvov a ich výsledkov na maloletého. Ďalším prameňom ochrany riadnej výchovy maloletého je zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, ktorý obsahuje vlastné ustanovenia o výchovných opatreniach a ustanovenia o sociálnej kuratele maloletých detí.

42 a) bitie, kopanie, údery, spôsobovanie rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovanie, pohŕdavé zaobchádzanie, neustále sledovanie, vyhrážanie, vyvolávanie strachu alebo stresu, násilná izolácia, citové vydieranie alebo iné správanie, ktoré ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje bezpečnosť

b) bezdôvodné odopieranie stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieranie nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania

c) nútenie k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti, vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravtný stav alebo sposobilej poškodiť jej zdravie

d) vystavovanie vplyvu látok, spôsobilých poškodiť jej zdravie

e) neodôvodnené obmedzovanie v prístupe k majetku, ktorý má osoba právo užívať.

43 viac v Bakalář, E. a kol.: Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str. 17 

44 Hrušáková, M. -Králičková, Z.: České rodinné právo. 3., přepracované a doplněné vydání, Masarykova univerzita a nakladatelství Doplněk, Brno, 1998

Možno zhrnúť, že cieľom výchovy dieťaťa je jednoznačne jeho všestranný vývoj na fungujúcu, citovo a psychosociálne zrelú ľudskú osobnosť s produktívnou sociálnou orientáciou.43

3.PRÁVNE POSTAVENIE RODIČOV PRI VÝCHOVE MALOLETÉHO DIEŤAŤA

Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo (a povinnosť) chrániť záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu aprávo osobne sa o neho starať. Niektorí autori sem zahŕňajú tiež ako osobitné právo, právo rodiča určiť povolanie dieťaťa v zhode s jeho záujmami44.

Rodičia sú pri výkone rodičovských práv a povinností zásadne rovnoprávni, samozrejme za podmienky, že sú obaja nositeľmi práva výkonu. Každý zrodičov ma všetky rodičovské práva apovinnosti. Obaja ich síce nemusia vykonávať spolu, ale musia sa dohodnúť. Rodičovské  práva sú  rýdzo osobnej povahy, preto ich nemôže druhý rodič  19

 

pokiaľ sa vjeho osobe tieto práva nesústredili, keď druhý rodič zomrel, bol pozbavený výkonu rodičovských práv, tento mu bol obmedzený alebo ho nemá ziných zákonných dôvodov –vykonávať výlučne sám.45 Pokiaľ jeden z rodičov nežije, je neznámy alebo nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, vykonáva rodičovské práva a povinnosti druhý rodič sám. Rovnako v prípade, ak bol jeden z rodičov pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, alebo mu bol tento výkon obmedzený, resp. pozastavený.

45 Eliáš, J. akol. : Zákon orodině. Komentář. Praha : Orbis, 1970, str. 59

46 Králičková, Z.:Nemanželská matka, nemanželské dítě. Sborník zkonference „Proměny soukromého práva“. Acta Universitatis Brunensis. 2011, str. 318: „..po druhé světové válce došlo v oblasti lidských práv,  práva dítěte nevyjímaje, k radikálním změnám, a to zejména díky deklaracím, lidskoprávním úmluvám a v neposlední řadě také novým ústavám. Za významné považujeme zejména to, že z pera československo-polské komisi vyšel relativně moderní kodex, zákon o právu rodinném (z. č. 265/1949 Sb., dále jen ZPR), aže slova „nemanželská matka, nemanželské dítě“ zcela vymizela z našeho právního řádu.“

47 Právna úprava medzi rodičmi amanželskými deťmi (Rechtsverhältnisse zwischen Eltern und ehelichen Kindern) –ust. § 139 –159  ABGB apotom od ust. § 165 úprava právnych vzťahov medzi rodičmi anemanželskými deťmi (Rechtsverhältnisse zwischen Eltern und unehelichen Kindern): Kodek G. E, Schwimann M.: ABGB Praxiskommentar Band 1 (§§ 1–284 ABGB, EheG, DVEheG, PatVG, UVG, USchG, TEG). . 4. Auflage, Wien : LexisNexis ARD ORAC

48 Stará, I.: Několik poznámek krodinnému právu vABGB ajeho úpravě de lege ferenda. Sborník zkonference „Proměny soukromého práva“. Acta Universitatis Brunensis. 2011, str. 387 anasl.: „V této oblasti spatřujeme výsadní postavení otce v rodině, neboť otec rozhodoval o výchově dítěte, spravoval jeho majetek a rozhodoval o jméně dítě.4 V případě rozluky nebo rozvodu manželství náležejí děti do moci otce. Přesto existovala výjimka, která říkala, že chlapci mladší 4 let a dívky mladší 7 let budou svěřeny do péče matky. Zákoník také odstranil rovnoprávné postavení dětí manželských a nemanželských.“

49 Mit der Obsorge für das uneheliche Kind ist die Mutter allein betraut.

Naša právna úprava už viac než pol storočia46 nerozlišuje pri právnom  postavení rodičov medzi deťmi, pochádzajúcimi zmanželstva a „nemanželskými“ deťmi, ako to robí napríklad rakúska právna úprava47. Preto je zhľadiska právneho postavenia rodičov úplne irelevantné, či dieťa pochádza zmanželstva alebo nie. Zákon na žiadnom mieste neurčuje rodiča, vhodnejšieho pre zverenie dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti, ako to robil napríklad rakúsky ABGBvčase jeho prijatia48

Rodičia sú zásadne rovnoprávni pri výkone ich rodičovských práv apovinností ato až do momentu, kým niektorému znich nezasiahne súd do výkonu rodičovských práv apovinností podľa ust. § 38 zákona orodine. Také ustanovenie, aké obsahuje prvá veta § 166ABGB49 (cit.): „Starostlivosťou onemanželské dieťa je poverená matka“, slovenský právny poriadok vôbec nemá. Zákon orodine na žiadnom mieste nediskriminuje rodičov zhľadiska ich pohlavia, a to ani pozitívne, ani negatívne, čo možno jednoznačne hodnotiť ako správne. Takúto diferenciáciu už nie je možné nájsť ani vmedzinárodných prameňoch. Poslednýkrát sa vyskytla ešte vroku 1959 vDeklarácii práv dieťaťa, keď jej článok 6 znel: „Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade kde jeto možné, má dieťa vyrastať obklopené starostlivosťou a 20

 

zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty,  s výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa útleho veku nemá odlúčiť od matky.50“ Dohovor oprávach dieťaťazroku 1989 už však podobné ustanovenie neobsahoval azásadne stavia oboch rodičov na rovnakú pozíciu. Dokonca to vyjadril ako povinnosť aj výslovne vustanovení čl. 18 bod 151 avčl. 14 bod 252.

50 The child, for the full and harmonious development of his personality, needs love and understanding. He shall, wherever possible, grow up in the care and under the responsibility of his parents, and, in any case, in an atmosphere of affection and of moral and material security; a child of tender years shall not, save in exceptional circumstances, be separated from his mother.

51 „obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu avývoj dieťaťa. Rodičia alebo vzodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu avývoj dieťaťa“

52 „obaja rodičia sú oprávneníapovinní usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam“

53 Radvanová, S –Zuklínová, M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva, C. H. Beck; 1999, str. 98

Pri výkone práv a povinností rodičov, týkajúcich sa riadenia a usmerňovania konania dieťaťa,  môžu rodičia využiť primerané výchovné prostriedky. Aké výchovné prostriedky to budú, závisí od zvolených výchovných  postupov. Výchovné metódy v rámci rodiny a pôsobenie rodičov, hlavne pedagogika, ale i psychológia, rôzne triedia a hodnotia. Obvykle sa uvádzajú dva základné modely súčasnosti: model nestresovej výchovy a model autoritatívny. Právna úprava nijako neovplyvňuje rodiča, aby si v našich pomeroch zvolil niektorý z týchto modelov.53 Podstatnou skutočnosťou je, aby bolo v súlade so záujmami maloletého zabezpečené naplnenie cieľov jeho výchovy -vedením k samostatnosti, zodpovednosti, disciplíne, poriadku, úcte k iným ľuďom a k autoritám, odvahe, slušnosti a pravdovravnosti. Do úvahy je potrebné vziať tiež skutočnosť, že dieťa už prestalo byť pasívnym objektom výchovy. Najmä nový zákon o rodine ho už chápe a vo viacerých ustanoveniach aj proklamuje ako aktívny subjekt s vlastnými právami a povinnosťami a to tak vo vzťahu k rodičom, ako aj vo vzťahu k spoločnosti. Táto skutočnosť sa prejavuje napríklad v novokoncipovaných povinnostiach dieťaťa podľa ust. § 43 ods. 2 a 3 zákona o rodine, ale aj v právach dieťaťa samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

Práva a povinnosti rodičov pri výchove maloletého dieťaťa možno rozdeliť do nasledujúcich skupín:

1) právo (a zároveň povinnosť) chrániť záujmy dieťaťa

2) právo mať dieťa u seba, zahŕňajúce tiež právo určiť miesto pobytu dieťaťa

21

 

 

3) právo (a povinnosť) sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa.

 

Právo a povinnosť chrániť záujmy dieťaťaje svojím spôsobom nadradené výkonu všetkých ďalších konkrétnych práv a povinností. Záujmy dieťaťa chráni rodič proti každému, kto by pôsobil dieťaťu akúkoľvek ujmu.54 Táto povinnosť je výslovne zakotvená v ustanovení § 28 odsek 2 zákona o rodine, kde je tento princíp uvedený ako vodiaci princíp celého výkonu rodičovských práv a povinností. Ide o dlhodobo všeobecne prijímané kritérium vyplývajúce z celkového kontextu právnej úpravy vzťahov medzi rodičmi a deťmi ako i z Dohovoru o právach dieťaťa55. V jeho článku 18 bod 1 sa uvádza, že „rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom záujem dieťaťa.“ Záujem dieťaťa musí byť tiež prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodárnymi orgánmi.

54 Radvanová, S –Zuklínová, M.: Kursobčanského práva -Instituty rodinného práva, C. H. Beck; 1999, str. 97

55 Dôvodová správa k ust. § 28

56 Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov

57 „Nevhodné správanie sa detí, ako aj porušovaniepovinností rodičov, vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností, alebo zneužívanie ich práv môže každý oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu. Rovnako môže každý oznámiť tomuto orgánu, obci alebo súdu skutočnosť, že rodičia nemôžu plniť povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností.“

58 V trestnom práve niektorou z foriem spoluúčasti na trestnom čine, resp. trestnej súčinnosti; v civilnom práve tiež vo vzniku zodpovednostného právneho vzťahu podľa všeobecných civilnýchustanovení 

Záujmy dieťaťa je rodič, ale aj akákoľvek tretia osoba, oprávnená chrániť aj proti vôli samotného dieťaťa. Táto povinnosť vyplýva napríklad z ustanovenia § 7 zákona č. 305/2005 Z. z.56, v zmysle ktorého je „každý povinnýupozorniť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na porušovanie práv dieťaťa“. Oprávnenie, vyplývajúce z ust. § 37 ods. 1 zákona o rodine57 sa tu zmenilo na právnu povinnosť, ktorej porušenie môže mať následky vo viacerých právnych rovinách58. Čo je skutočným záujmom dieťaťa, nevyplýva z individuálnych okolností prípadu, naopak, je to vždy dané objektívne –záujmom na naplnení cieľov výchovy dieťaťa v súlade so zásadami, ktoré právo a spoločnosť všeobecne akceptujú. V súlade s týmito cieľmi potom zákon ukladá povinnosti aj samotnému dieťaťu tak, aby v medziach svojho veku a rozumovej vyspelosti prispelo k 22

 

svojej riadnej výchove.

Právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona“59. Zásahy do práva rodiča „mať dieťa u seba“ možno teda vykonať len na základe zákona a rozhodnutím súdu. Treba uviesť, že nejde zároveň o povinnosť rodičov, pretože oni sami môžu určiť napríklad miesto pobytu dieťaťa odlišne od spoločného obydlia rodiny60. Okrem násilných zásahov do práva rodiča mať dieťa u seba (zadržanie, väzba rodiča alebo dieťaťa, ochranná výchova, výchovné opatrenie, náhradná starostlivosť) sa toto oprávnenie redukuje tiež fakticky v dôsledku skutočnosti, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú. Výnimkou môže byť prípad, keď je dieťa súdom zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Vtakomto prípade sa rodičia dohodnú, ktoré miesto bude miestom trvalého pobytu dieťaťa, čo však nemožno považovať definitívne za určenie miesta pobytu. Pobyt dieťaťa totiž nemusí korešpondovať smiestom jeho trvalého bydliska. Prijatie právnej úpravy striedavej starostlivosti zmenilo doterajší náhľad praxe na určenie miesta pobytu dieťaťa. Doteraz súdna prax uznávala právo rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do výhradnej osobnej starostlivosti určiť miesto pobytudieťaťa. Išlo ofaktické právo, ktoré žiadnu osobitnú právnu úpravu nevyžadovalo. Výrok omieste pobytu nebol ani súčasťou súdneho výroku rozsudku oúprave výkonu rodičovských práv apovinností.

59 čl. 41 ods. 4 Ústavy SR

60 Viac pozri v časti 4. s názovm „Právo mať dieťa u seba a právo určiť miesto pobytu dieťaťa“

61 Srebalová, M.: Rýchlosť správneho konania a nečinnosť správneho orgánu. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2008, str. 53

Právo sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťasúvisí s napĺňaním cieľov výchovy a vymedzuje obsah výchovného pôsobenia rodiča. Ide v podstate o určenie pôsobnosti rodiča –vymedzením okruhu úloh, ktoré má riešiť a určenie právomoci rodiča –vymedzením zverených právnych prostriedkov, ktorými má dosahovať plnenie týchto úloh61. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Rodič má povinnosť dieťa vychovávať spôsobom, ktorý zodpovedá rozvíjajúcim sa schopnostiam dieťaťa. Pritom má dieťa právo na to, aby mohlo spoločne s príslušníkmi svojej skupiny používať vlastnú kultúru, vyznávať a praktikovať svoje vlastné 23

 

náboženstvo a používať svoj vlastný jazyk.62

62 Na rozpor medzi ust. § 30 ods. 1 zákona o rodine, v spojení s ust. § 3 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (O náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15 rokov ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia.) a článku 30 Dohovoru o právach dieťaťa hľadaj viac v časti 8 s názvom „Právo riadiť a usmerňovať správanie dieťaťa“

63 Radvanová, S –Zuklínová, M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva, C. H. Beck; 1999, str. 98

64 Hrušáková, M. -Králičková, Z.: České rodinné právo. 3., přepracované a doplněné vydání, Masarykova univerzita a nakladatelství Doplněk, Brno, 1998, str. 225

65 Ust. § 422 a nasl. Občianskeho zákonníka

66 Ust. § 30 ods. 2

Pri napĺňaní tohto práva konkrétnym obsahom sú rodičia oprávnení riadiť a usmerňovať konanie dieťaťa. Nie sú však jedinými osobami, ktoré spolupôsobia pri výchove detí. K výchove detí prispievajú v modernej spoločnosti najrôznejšie faktory a aktivity, či už v pozitívnom alebo i v negatívnom zmysle. Úlohou rodičov, ich zákonnoupovinnosťou, vyplývajúcou z toho, že sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti, je dieťa vychovávať k pozitívnemu správaniu. Rodičia majú brániť negatívnym vplyvom, ktoré môžu v modernej spoločnosti na dieťa pôsobiť.63 Splneniu tejto úlohy napomáha rodičom celý systém právnych prostriedkov, ktorými disponujú štátne i neštátne inštitúcie, povinné chrániť záujmy dieťaťa.

Spôsob, akým bude rodič riadiť konanie dieťaťa, je závislý v prvom rade na veku dieťaťa, jeho rozumovej vyspelosti, temperamente apod. Rodičia sú oprávnení vynútiť si určité správanie sa dieťaťa, pretože sú oprávnení zo zákona používať primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa. Tiež otázka „primeranosti výchovných prostriedkov“ je závislá na veku dieťaťa, jeho temperamente a poslušnosti, ale často i na tradíciách a kultúrnej úrovni konkrétnej rodiny.64 Právo rodičov, použiť primerané výchovné prostriedky je však obmedzené tým, že sa nesmú dotknúť dôstojnosti dieťaťa a akokoľvek ohroziť jeho zdravie, jeho telesný, citový, rozumový a mravný vývoj.

Dohľad nad  dieťaťom sú rodičia povinní vykonávať nie v dôsledku aplikácie ustanovení rodinného práva, ale na základe ustanovení občianskeho práva, najmä v súvislosti s možnosťou vzniku osobitnej zodpovednosti za škodu, spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania65. Povinnosť vykonávať dohľad nad dieťaťom vyplýva zo zákona manželovi rodiča dieťaťa (ktorý sám nie je rodičom dieťaťa), ale žije s ním v spoločnej domácnosti. V zmysle zákona o rodine66 je totiž aj tento „faktický“ rodič povinný podieľať sa na výchove dieťaťa. Judikatúra z tohto ustanovenia vyvodila, že „zodpovednosť za zanedbanie povinného dohľadu nad maloletým nie je vylúčené v 24

 

konkrétnom prípade vyvodiť aj u manžela matky, hoci nie je otcom dieťaťa, ak ten vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť pomáhať pri výchove detí svojej manželky prevzal výslovne alebo mlčky povinnosť v určitom rozsahu sa starať aj o výchovu detí“67.

67 R 27/1977 (s. 122)

68 Ust. § 37 ods. 3 zákona o rodine umožňuje rozhodnutím súdu dočasne odňať maloleté dieťa z osobnej starostlivosti rodičov aj proti ich vôli... a nariadiť maloletému dieťaťu pobyt v osobitnom, špecializovanom alebo resocializačnom zariadení.

69 Ust. § 44 a nasl. zákona o rodine

70 Zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení

4.PRÁVO MAŤ DIEŤA U SEBA  A  PRÁVO URČIŤ MIESTO POBYTU DIEŤAŤA

Medzi základné rodičovské práva a povinnosti, súvisiace s výchovou, patrí „právo rodičov mať dieťa u seba“ a na neho nadväzujúce „právo určiť miesto pobytu dieťaťa“. Obe práva do určitej miery obsahovo súvisia. Ich ústavné vyjadrenie možno nájsť v článku 41 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého je (cit.): „starostlivosť o deti a ich výchova právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.“ Z uvedeného možno výkladom vyvodiť, že ak majú rodičia ústavou garantované právo starať sa o svoje dieťa, potom majú v prvom rade právo mať toto dieťa u seba. Len tak možno totiž zabezpečovať osobnú starostlivosť oň, ktorú už týmto spôsobom odlišuje od všeobecnejšieho pojmu „výchova“ aj účinný zákon o rodine. Na tento výklad priamo nadväzuje druhá veta citovaného ústavného článku, z ktorej je zrejmé, že odlúčenie maloletých detí od ich rodičov (čiže nútený zásah do práva rodiča mať dieťa u seba) sa môže stať len z rozhodnutia súdu na základe zákona.

Takéto rozhodnutie súdu o odlúčení rodiča a dieťaťa môže smerovať buď k zmene miesta pobytu dieťaťa alebo k nútenej zmene miesta pobytu  rodiča. V prípade dieťaťa prichádza do úvahy najmä aplikácia ustanovení zákona o rodine, týkajúca sa výchovných opatrení68 alebo náhradnej starostlivosti69. Z hľadiska aplikácie trestnoprávnych  ustanovení o ukladaní sankcií a výchovných opatrení pre mladistvých je núteným odlúčením tiež ochranná výchova, ktorú môže súd nariadiť podľa ust. § 102 a 103 Trestného zákona70 a ktorá sa vykonáva buď v osobitných ústavných zariadeniach (ochranná ústavná výchova) alebo v profesionálnej náhradnej rodine (ochranná rodinná výchova). Nútenou zmenou miesta pobytu rodiča je najmä jeho zadržanie, vzatie do väzby alebo odňatie slobody. Ďalším rozhodnutím súdu o odlúčení rodiča a dieťaťa je 25

 

rozhodnutie o rozvode manželstva rodičov, v ktorom  musí súd súčasne určiť, ktorému z rodičovsa dieťa zveruje do osobnej starostlivosti. Fakticky obsahom tohto rozhodnutia je, ktorý z rodičov je ďalej oprávnený „mať dieťa u seba“ a ovplyvniť tak do budúcnosti miesto jeho pobytu. Podobné účinky má rozhodovanie súdu v prípade, ak rodičia maloletéhospolu nežijú a súd upravuje výkon ich rodičovských práv a povinností.71

71 Podľa ust. § 36 zákona o rodine

72 Zák. č. 104/1991Zb.

73 Jedným z problémových bodov záverečnej správy Výboru pre práva dieťaťa pre Slovensko bol výkon rodičovskej zodpovednosti v súvislosti s tzv. „hniezdami záchrany“ (cit.): „Výbor vyjadruje svoje znepokojenie nad existenciou „programu hniezd záchrany“, ktoré umožňujú rodičom opustiť svoje novonarodené dieťa anechať ho vinkubátore mimo nemocnice anad tým, že tieto deti sa zvyčajne adoptujú krátko po narodení bez akejkoľvek snahy oidentifikáciu rodičov apokusu o zachovanie rodinných väzieb.Výbor vyzýva zmluvnú stranu dohovoru kzreformovaniu „programu inkubátorov“ poskytovaním psychosociálnej aekonomickej podpory rodinám, abysa zabránilo odlúčeniu detí od ich rodín.Výbor odporúča, aby zmluvná strana dohovoru prijala opatrenia zaručujúce, že na zdôvodnenie odlúčenia dieťaťa od jeho rodiny sa nepoužíva len materiálna chudoba.“ (prevzaté z www.justice.gov.sk–medzinárodné právo)

74 www.europarl.europa.eu

Podobné, veľmi dôležité články, týkajúce sa práva rodičov mať dieťa u seba obsahuje Dohovor o právach dieťaťa72, najmä v článku 7 a článku 9. V článku 7 ods. 1 zakotvuje právo každéhodieťaťa, pokiaľ je to možné, poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť73. V článku 9 ukladá zmluvným štátom povinnosť zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli. Výnimku opäť vidí len v možnosti, že príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Úplne osobitnú úpravu, týkajúcu sa miesta pobytu dieťaťa a práva rodičov mať dieťa u seba si vynútila problematika tzv. medzinárodných rozvodov. Keď medzinárodné manželstvo stroskotá, bývalí partneri sa často rozhodnú vrátiť do svojej krajiny pôvodu. Ak má pár spoločné dieťa, situácia sa môže veľmi skomplikovať. Často sa stáva, že po rozchode oboch manželov rodič, ktorý nemá dieťa (resp. deti) v opatere, dieťa unesie alebo ho odmieta poslať späť, aby mu umožnil návštevu druhého rodiča. Ďalší prípad je ešte častejší: osoba, ktorej boli deti zverené do opatery, sa s nimi presťahuje alebo ich zadržiava bez súhlasu druhého rodiča. Táto skutočnosť je v rozpore so zákonnými právami druhého rodiča a často má za následok súdne konanie.74 26

 

Najvšeobecnejšiu medzinárodnú právnu úpravu týchto otázok obsahuje Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí75. Z právnych aktov Európskej únie sú tejto problematike venované ďalšie významné medzinárodné dokumenty –Nariadenie Brusel IIa: nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003;   Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí, týkajúcich sa starostlivosti o deti z 20. mája 1980 (ETS č. 105)76; Dohovor z 19. októbra 1996 o rodičovských povinnostiach a právach a ochrane detí77. Najmä Európska únia venuje množstvo pozornosti problematike zabezpečenia riadneho výkonu rodičovskej zodpovednosti po rozpade medzinárodných manželstiev s maloletými deťmi. S týmto cieľom bolo prijaté Odporúčanie č. R(98)1 Výboru ministrov členských štátov vo veciach rodinného sprostredkovania a bola zriadená funkcia Mediátora Európskeho parlamentu. Hlavnou povinnosťou mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí jepomáhať rodičom nájsť najlepšie riešenie pre blaho dieťaťa. Preto treba zdôrazniť, že základnou povinnosťou mediátora je zabezpečiť, aby boli zohľadnené záujmy uneseného dieťaťa. Mediátor Európskeho parlamentu poskytuje informácie a rady týkajúce sa alternatívneho spôsobu riešenia sporu, konkrétne mediácie. Dohoda, dosiahnutá medzi oboma stranami počas mediačného konania môže zabrániť zbytočnému presunu dieťaťa, umožňuje rodičom aktívne a účelovo riešiť všetky otázky týkajúce sa rodiny a je rýchlejšia a menej nákladná ako súdne konanie. Po porozumení, akceptovaní a podpísaní dohody oboma stranami možno túto dohodu predložiť súdu, ktorý môže formálne schváliť jej podmienky v súdnom príkaze, ktorý bude uznaný za právoplatný a vykonateľný v iných krajinách.

75 Oznámenie pod č. 119/2001 Z. z.

76 Oznámený pod č. 366/2001 Z. z. Tento dohovor obsahuje odporúčania rôznych nástrojov uznania a vymáhania rozhodnutí, ktoré určujú habituálne bydlisko detí a ich navrátenie v prípade, ak obvykle bývajú spolu s jedným z rodičov

77 Cieľom tohto dohovoru je podporiť práva detí, zabezpečiť im procesné práva a uľahčiť ich výkon tým, že zmluvné štáty zabezpečia, aby deti samé, resp. prostredníctvom ďalších osôb alebo orgánov získavali relevantné informácie a umožnila sa im účasť v konaniach, ktoré sa ich pred príslušnými súdmi týkajú.

78 Z IV (s. 369)

79 Hrušáková, M. -Králičková, Z.: České rodinné právo. 3., přepracované a doplněné vydání, Masarykova univerzita a nakladatelství Doplněk, Brno, 1998, str. 224

Obsahom práva „mať dieťa u seba“je teda právo rodiča osobne sa o dieťa starať a realizovať tak výchovu dieťaťa. Dieťa má zásadne bývať u svojho rodiča.78 Právo mať dieťa u seba zahŕňa tiež oprávnenie rodičov brániť sa zásahom do tohto práva, t.j. požadovať dieťa späť od toho, kto ho neoprávnene zadržuje, právo priviesť späť zatúlané dieťa do svojej domácnosti apod.79 Toto právo, hoci v zákonnom texte výslovne 27

 

neupravené, nemožno súčasne chápať ako povinnosť sine qua non. Rodič totiž môže v rámci výkonu svojej rodičovskej zodpovednosti, pokiaľ je dôsledne ochránený záujem dieťaťa, zveriť osobnú starostlivosť o dieťa špeciálnemu zariadeniu alebo inej (príbuznej alebo cudzej) osobe. Pokiaľ rodič odmieta sa osobne o dieťa starať vo svojej domácnosti, napríklad preto, že žiadnu domácnosť nemá, nemožno ho k tomu donútiť ani pomocou súdneho rozhodnutia.80

80 Radvanová, S –Zuklínová, M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva, C. H. Beck; 1999, str. 97

81 „Iné vážne dôvody na strane rodičov môžu mať napr. dlhodobo nepriaznivý sociálny, či zdravotný charakter (bytová otázka). Zdôraznená je výnimočnosť tejto formy náhradnej starostlivosti..“

Obsahom  práva „určiť miesto pobytu dieťaťa“ je právo rozhodnúť, na akom  konkrétnom mieste sa bude dieťa trvale alebo aj prechodne zdržiavať. Keďže ide o výkon rodičovských práv a povinností, tak pokiaľ sú ich nositeľmi obaja rodičia, musia sa o otázke pobytu svojho dieťaťa dohodnúť. To však neplatí bez výnimky. V praxi môže nastať niekoľko situácií, pri ktorých sa v otázke určenia miesta pobytu maloletého dieťaťa postupuje inak.

A. URČENIE MIESTA POBYTU DIEŤAŤA DOHODOU RODIČOV

Právo rodičov určiť dohodou miesto pobytu ich maloletého dieťaťa je obmedzené len najvyšším  princípom  právnej úpravy ochrany práv dieťaťa –záujmom maloletého. Preto, ak by rodičiaurčili miesto pobytu dieťaťa v rozpore s jeho záujmom –z dôvodov hygienicky, morálne či inak nevhodných –má súd aj bez návrhu oprávnenie túto dohodu rodičov zmeniť a zveriť dieťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti. Do úvahy prichádza v prvomrade náhradná osobná starostlivosť a ďalej tiež pestúnska starostlivosť. Zverenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti je v prípade (ak nejde o morálnu stránku osobnosti dieťaťa) skôr výnimočným opatrením, keďže zákon o rodine výslovne určuje, že za vážne ohrozenie alebo narušenie výchovy maloletého dieťaťa sa nepovažujú  nedostatočné bytové pomery alebo majetkové pomery rodičov. Touto proklamáciou slovenský právny poriadok urobil zadosť našim medzinárodným záväzkom, avšak v praxi žiadne reálne uplatnenie nenašla. Samotná dôvodová správa k tomuto paragrafu totiž počíta s tým, že jedným z dôvodov nariadenia ústavnej starostlivosti je problém rodičov s riešením ich bytovej otázky..81 Zverením dieťaťa do náhradnej starostlivosti súd určí, kde bude dieťa vychovávané, takže v podstate určí miesto jeho pobytu.28

 

Prvým prípadom –ideálnou a najjednoduchšou alternatívou –je prípad, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu žijú v spoločnej domácnosti (či už ako manželia alebo v druhovskom pomere), kde s nimi žije aj ich maloleté dieťa. Zvyčajne takto, ústnym konsenzom, resp. fakticky, určia rodičia miesto pobytu rodiny a dieťaťa. Vyhlásenie o mieste spoločného bydliska v podobe, ako ho pozná napríklad francúzske právo, slovenský právny poriadok nevyžaduje. Neukladá totiž (manželom ani rodičom dieťaťa) povinnosť spoločnú domácnosť vôbec založiť82. Zákon o rodine ukladá manželom povinnosť žiť spolu, čo však vyžaduje ich vôľu tvoriť rodinu, nie vôľu zdieľať spolu jednu domácnosť. Môže preto nastať prípad, že manželia spolu nebývajú a napriek tomu spolu žijú alebo naopak –i keď manželia spolu bývajú, nežijú spolu, napríklad preto, že im materiálne podmienky neumožňujú odsťahovanie z domácnosti rodičov. V týchto prípadoch –keď rodičia maloletého dieťaťa spolu žijú, avšak spolu nebývajú, určuje sa miesto pobytu dieťaťa zásadne konsenzom rodičov. Rozhodovanie súdu podľa ust. § 36 zákona o rodine je vylúčené, keďže nie je splnená hmotnoprávna podmienka –že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú. Preto ani takáto dohoda rodičov o tom, ktorý z nich sa o dieťa bude prevažne osobne starať, nevyžaduje schválenie súdom. Pokiaľ by sa rodičia, ktorí spolu žijú, avšak spolu nebývajú, nedokázali dohodnúť o mieste pobytu dieťaťa, potom  má súd možnosť o takejto otázke rozhodnúť, avšak len na návrh jedného z rodičov, podaný podľa ust. § 35 zákona o rodine, ktorý upravuje rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov. Hmotnoprávnymi podmienkami pre aplikáciu tohto ustanovenia je:

82 Povinnosť vytvoriť spoločnú domácnosť pozná ale napríklad aj rakúsky ABGB –ust. § 92 ods. 2: Manžel môže ísť prechodne bývať do oddeleného bytu, pokiaľ od neho nemožno požadovať spolužitie s druhým manželom, najmä kvôli telesnému ohrozovaniu, alebo ak je to z dôležitých dôvodov oprávnené. Podľa odseku 3 môže každý z manželov pred alebo aj po preložení bývania alebo jeho oddelení, požadovať, aby o tejto veci rozhodol súd. Súd rozhodne, či preloženie bytu alebo zdráhanie sa odsťahovať spolu s manželom alebo získanie oddeleného bytu bolo v súlade s právom alebo nie. Vezme pritom zreteľ na celkové okolnosti rodiny, najmä na blaho detí..

2. že sa rodičia nedohodli o otázke miesta pobytu dieťaťa (pričom však spolu žijú, avšak spolu nebývajú), teda, že sa nedohodli, s ktorým z nich bude dieťa bývať

3. že ide o podstatnú vec, súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností. Zákon ju v ust. § 35 výslovne nemenuje, avšak výpočet podstatných vecí, v ňom uvedený je len exemplifikatívny, takže rozširujúci výklad je prípustný.

 

Súd tu teda nebude rozhodovať o otázke, ktorému z rodičov zveruje dieťa do osobnej starostlivosti, ale o otázke miesta obvyklého pobytu dieťaťa. Úplne inak však bude súd postupovať v prípade, ak dospeje k záveru, že rodičia maloletého dieťaťa stratili 29

 

vôľu tvoriť jeden celok –rodinu a teda viac spolu nežijú. Vtedy musí súd rozhodnúť minimálne o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného zrodičov alebo do striedavej osobnej starostlivosti,o výživnom, ktorým bude rodič prispievať na výživu dieťaťa aprípadne o styku rodiča s dieťaťom. Spoločné bývanie rodičov maloletého dieťaťa v jednom byte nemusí ešte znamenať, že by v takomto prípade nemohol byť splnený zákonný predpoklad pre úpravu výchovy (dnes osobnej starostlivosti) podľa ust. § 36 zákona o rodine83.

83 R 15/1968

84 Winterová, A. akolektiv: Civilní právo procesní. 2. aktualizované apřepracované vydání. Praha : LINDE, 2002, str. 396

Určenie miesta pobytu dieťaťa má nezanedbateľný vplyv tiež na určenie, resp. zmenu miestnej príslušnosti súdu. Miestna príslušnosť súdu dieťaťa sa určuje pri začatí prvého konania podľa aktuálneho pobytu dieťaťa, ktorý určili rodičia, resp. súd svojim rozhodnutím. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a) o.s.p. je na konanie vo veciach  starostlivosti omaloletých miestne príslušný súd, vobvode ktorého má maloletý svoje bydlisko, určené dohodou rodičov, rozhodnutím súdu alebo na základe iných skutočností (na určenie príslušnosti nemá preto napr. vplyv, ak jeden zrodičov svojvoľne zmenil bydlisko maloletého, určené rozhodnutím súdu).84 Takto založená miestna príslušnosť trvá,aj keď prvé konanie skončí.Pokiaľ bude potrebné robiť ďalšie súdne kroky vzáujme dieťaťa, resp. začne ďalšia „vec“ starostlivosti omaloletých, bude na konanie stále miestne príslušný tento súd bez ohľadu nato, kde sa dieťa aktuálne nachádza, pokiaľ nedôjde kpreneseniu miestnej príslušnosti podľa ust. § 177 ods. 2 o.s.p. Prenesenie miestnej príslušnosti „poručenského spisu“ je výnimočným krokom, ktorý musí byť odôvodnený splnením všetkých podmienok, ktoré pre tento postup stanovuje Občiansky súdny poriadok. 

Z hľadiska dohody rodičov môže tiež nastať situácia, že sa rodičia dohodnú o tom, že ich maloleté dieťa sa bude zdržiavať –či už prechodne alebo trvale -na inom mieste, než v spoločnej domácnosti rodičov. Takéto prípady nie sú v praxi neobvyklé a môžu súvisieť s umiestnením dieťaťa do internátneho školského zariadenia (napr. športová škola s celoslovenskou pôsobnosťou) alebo s okolnosťami na strane rodičov (napr. z pracovných dôvodov nemôžu zabezpečovať dennú starostlivosť o dieťa, preto ho zveria do osobnej starostlivosti starým rodičom), či okolnosťami na strane maloletého dieťaťa (jeho 30

 

zdravotný stav vyžaduje osobitnú starostlivosť). Ak by sa nedokázali o tejto otázke dohodnúť, potom opätovne prichádza do úvahy aplikácia ust. § 35 zákona o rodine a rozhodovanie súdu o podstatnej veci, týkajúcej sa maloletého dieťaťa.

B. URČENIE MIESTA POBYTU DIEŤAŤA SÚDNYM ROZHODNUTÍM

Niekoľko prípadov, v ktorých súd rozhodne o mieste pobytu dieťaťa, už bolo uvádzaných vyššie. Týkali sa najmä vadného výchovného prostredia, resp. následkov vád vo výchove, ktoré oprávňujú súd (civilný alebo trestný) nariadiť dieťaťu zákonné opatrenie, súvisiace so zmenou doterajšieho výchovného prostredia. Môže ísť o nariadenie ústavnej výchovy ako výchovného opatrenia, ochrannej výchovy, resp. zverenie dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti.

Fakticky určoval súd miesto pobytu  dieťaťa  aj rozhodnutím o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, hoci to v rozhodnutí nebolo výslovne uvedené. Miesto pobytu maloletého sa totiž v takomto prípade odvodzovalo od miesta pobytu rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. V čase rozhodovania o zverení súd zvažoval aj okolnosti, týkajúce sa miesta pobytu každého z rodičov a rozhodoval v záujmedieťaťa podľa stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku85. Zistenia, uvedené v odôvodnení rozsudku, boli potom podkladom pre eventuálnu budúcu zmenu rozhodnutia, pretože ak došlo k podstatnej zmene pomerov, mohol súd zmeniť rozhodnutie o zverení do osobnej starostlivosti a to aj bez návrhu86. Musel mať však za preukázané, že zmenou miesta pobytu dieťaťa došlo k takej zmene pomerov, ktorá už naďalej nezabezpečovala najpriaznivejšie podmienky pre správny vývoj dieťaťa. Rozhodujúcim hľadiskom pre úvahy o najvhodnejšej úprave výchovy (dnes osobnej starostlivosti) maloletého dieťaťa totiž zostával a zostáva vždy záujem dieťaťa87. Preto nestačila zmena pomerov na strane rodiča, ktorému nebolo dieťa do osobnej starostlivosti zverené. Súd musel opätovne prehodnotiť všetky aspekty na strane každého z rodičov osobitne, ako aj na strane dieťaťa, pretože pre rozhodovanie o zmene platia vždy rovnaké zásady, ako pre prvé rozhodovanie súdu88. Naviac musel zohľadňovať tiež otázku stability výchovného prostredia (ak dieťa vyrastalo dlhodobo v domácnosti s jedným z rodičov, na

85 Ust. § 154 ods. 1 o.s.p.

86 Ust. § 26 zákona o rodine

87 R 97/1966

88 R VI/1967 31

 

ktorého prevažný výchovný vplyv bolo zvyknuté) v kontradikcii s novými pomermi, do ktorých ho odsťahovanie s týmto rodičom umiestni. Bolo len otázkou individuality dieťaťa, jeho osobnostných čŕt a postojov, či bolo pre neho výhodnejšie zostať zverené do osobnej starostlivosti rodiča, ktorý menil miesto pobytu, alebo či súd zmenil rozhodnutie o zverení do osobnej starostlivosti a tým zabezpečil pre dieťa v čo najširšej miere známe existenčné prostredie.

Situáciu ohľadne určovania miesta pobytu dieťaťa jeho zverením do výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča zmenila novela zákona orodine súčinnosťou od 1. júla 2010. Týmto zákonom89 bola do právneho poriadku zavedená striedavá starostlivosť. Pravdepodobne určovanie miesta pobytu rozhodnutím preferenčného rodiča je jedným znajčastejších dôvodov, pre ktoré vzniká záujem ozverovanie detí do striedavej osobnej starostlivosti. Takto sa pretavila snaha rodičov nestratiť vplyv  na výchovu dieťaťa, kontakt sdieťaťom ato len zrozhodnutia druhého rodiča. Každé rozhodnutie ozmene mieste pobytu dieťaťa by totiž malo byť spoločným rozhodnutím  rodičov avprípade, ak obaja rodičia so zmenou miesta pobytu dieťaťa nesúhlasia, potom by mal na návrh jedného zrodičov rozhodnúť súd90. Podobne súd rozhoduje vprípade, ak sa rodič rozhodne vysťahovať sdieťaťom do cudziny. Tento prípad je dokonca výslovne uvedený vust. § 35 ako „podstatná vec, súvisiaca svýkonom rodičovských práv a povinností“. Preto sa rodičia o takejto otázkemusia dohodnúť. V prípade, ak sa nedohodnú, rozhodne o vysťahovaní dieťaťa do cudziny súd na návrh jedného z rodičov. Súd v tomto konaní (o udelenie súhlasu s vysťahovaním) nerieši otázku, ktorý z rodičov má lepšie schopnosti a možnosti dieťa vychovávať. Hodnotí len, aké dôsledky pre ďalší vývoj dieťaťa by malo prípadné vysťahovanie z hľadiska záujmov dieťaťa, z hľadiska výkonu rodičovských práv a povinností a z hľadiska vzťahu medzi rodičmi a deťmi.91 Súhlas rodiča s vysťahovaním je právnym úkonom, pre jeho náležitosti a výklad sa preto podporne uplatnia ust. Občianskeho zákonníka. Forma súhlasu nie je zákonom ustanovená, môže byť daný aj ústne, resp. môže byť urobený konkludentne. S takouto formou dokonca počítajú aj súvisiace medzinárodné zmluvy, keď  podľa čl. 13  Nariadenia Brusel IIa súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s navrátením preukáže, že osoba, ktorá mala v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo, sa následne zmierila s premiestnením alebo zadržaním dieťaťa.

89 zák. č. 217/2010 Z. z.

90 návrh nového Občianskeho zákonníka vust. § 64 ods. 2 explicitne rieši problematiku trvalého pobytu dieťaťa vprípade nariadenia striedavej starostlivosti: „Ak súd rozhodne ozverení dieťaťa do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov, zároveň určí miesto trvalého pobytu dieťaťa“.

91 R 8/197132

 

Ani logicky niet dôvodu, aby zákon  odlišoval  režim  odsťahovania „do cudziny“ a „v rámci Slovenska“, najmä keď je Slovensko súčasťou európskych štruktúr. Často krát je vnútroštátna zmena miesta pobytu pre právny vzťah rodič –dieťa omnoho podstatnejšia, než vysťahovanie dieťaťa do cudziny92. Všetky tieto argumenty odôvodňujú záver, že každá podstatná zmena miesta pobytu dieťaťa by mala byť buď výsledkom konsenzu oboch rodičov, alebo výsledkom rozhodovania súdu na návrh jedného zrodičov. Len takýmto prístupom sa dôsledne zachová princíp rovnosti rodičov pri výkone rodičovských práv apovinností, ktorým je Slovenská republika viazaná. Jeho porušenie odporuje vprvom rade záväzku, uvedenému včlánku 18 Dohovoru oprávach dieťaťa, kde zmluvné štáty na seba preberajú povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu avývoj dieťaťaatiež článku 4 vzmysle ktorého je každý zmluvný štát povinný urobiť všetky potrebné zákonodárne, správne ainéopatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom. Nakoniec –rovnaký prístup zvolil aj český zákonodarca pri formulovaní novej právnej úpravy vObčianskom zákonníku, ktorý nadobudne účinnosť dňa 1. januára 2014 –keď vustanovení § 877 ods. 2 zakotvil, že „za významnou záležitost se považují zejména nikoli běžné léčebné aobdobné zákroky, určení místa bydliště dítěte avolba vzdělání nebo pracovního uplatnění dítěte“.93

92 napr. ak sa rodič presťahuje zBratislavy do rakúskeho Hainburgu, zostane právo druhého rodiča na pravidelný rovnocenný kontakt sdieťaťom zachované viac, než ak zmení miesto pobytu napríklad do Košíc.

93 Eliáš, K., Svatoš, M.: Nový Občanský zákoník 2014, Edice ÚZ, číslo 900, Praha : Sagit

Z uvedeného vyplýva, že podľa staršej právnej úpravy platilo, že po právoplatnosti rozsudku o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, mal výlučne tento rodič právo rozhodnúť o tom, kde sa bude dieťa trvale zdržiavať. Toto platilo do doby, než došlo k podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňovala zmenu súdneho rozhodnutia. Za podstatnú zmenu pomerov  bolo možné považovať presťahovanie na miesto, ktoré neumožňuje zachovať kontinuitu doterajšieho výchovného prostredia (napríklad neumožňuje denné dochádzanie do terajšej školy, kde dieťa dobre prosperuje). Za podstatnú zmenu bolo možné považovať aj zmenu miesta pobytu, keď nové miesto pobytu neposkytovalo dieťaťu vhodné výchovné prostredie, či už z bytových, hygienických alebo morálnych dôvodov. Samotná skutočnosť, že rodič, ktorý mal dieťa zverené do osobnej starostlivosti, mal mať v dôsledku zmeny miesta pobytu, bydlisko vzdialené od bydliska 33

 

druhého rodiča, nemohla mať vplyv na rozhodovanie súdu o tom, komu malo byť dieťa zverené do výchovy (dnes osobnej starostlivosti)94. Práva rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, bolo možné chrániť inak, napríklad zmenou rozhodnutia o stretávaní sa s dieťaťom, keď súd mal upraviť miesto prevzatia a odovzdania dieťaťa tak, aby nebolo na ťarchu oprávneného rodiča (nemalo ním byť obvyklé „bydlisko dieťaťa“ ale „bydlisko oprávneného rodiča“ apod.).

94 R 25/1970

95 Ust. § 99 ods. 1 o.s.p.

96 Porovnaj: R 59/1973

97 Eliáš, K., Svatoš, M.: Nový Občanský zákoník 2014, Edice ÚZ, číslo 900, Praha : Sagit

98 Ust. § 272 a nasl. o.s.p.

Pokiaľ je dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti, má dve miesta pobytu. Ktoré znich je miestom trvalého pobytu určia rodičia dohodou.

Súd takto fakticky určuje miesto pobytu dieťaťa v rámci rozhodovaniav konaní o rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa alebo v konaní podľa ust. § 36 zákona o rodine. Vždy v takomto prípade (ak rodičia maloletého už spolu nežijú) musí súd rozhodnúť o zverení do osobnej starostlivosti buď jedného znich alebo do striedavej osobnej starostlivosti. Pokiaľ by sa rodičia dokázali o otázke zverenia (a tým fakticky o otázke miesta pobytu dieťaťa) dohodnúť, hoci spolu nežijú, takáto dohoda by vždy vyžadovala schválenie súdom vo forme rozsudku. Uzavretie súdneho zmieru vylučujú procesné ustanovenia.95 Dohodou rodičov  však nemôže byť dohoda s inou osobou o tom, že táto tretia osoba bude maloleté dieťa vychovávať. O zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti a o vymedzení práv a povinností k nemu, musí rozhodnúť súd a toto jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené dohodou rodičov.96 Zaujímavosťou je, že túto prax explicitne prelomil nový český Občiansky zákonník vustanovení § 907 ods. 1, kde je uvedené, že „soud může svěřit dítě do péče jednoho zrodičů, nebo do střídavé péče, nebo do společné péče; soud může dítě svěřit ido péče jiné osoby než rodiče, je-li to potřebné vzájmu dítěte.97

Vrátenie dieťaťa, násilne premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu, resp. zadržiavaného mimo miesto jeho obvyklý pobyt, sa spravuje ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí98. Okrem týchto ustanovení, je povinnosť rešpektovať súdne rozhodnutia o starostlivosti o maloletých, podporená celým radom trestnoprávnych následkov. Do úvahy prichádza najmä trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ust. § 349 Trestného zákona, ktorý 34

 

priamo nadväzuje na bezvýslednú aplikáciu opatrení v občianskom súdnom konaní, smerujúcich k výkonu rozhodnutia súdu o výchove maloletých detí99. Konajúci však môže naplniť aj skutkovú podstatu trestného činu únosu podľa ust. § 209, resp. § 210 Trestného zákona.100 Za určitých podmienok prichádza do úvahy aj aplikácia ust. § 187 Trestného zákona, ktorý upravuje trestný čin zavlečenia do cudziny101. Ide najmä o prípady, keď osoba koná voči dieťaťu s použitím násilia alebo ľsti102. Ktorá z uvedených skutkových podstát sa v konkrétnom prípade uplatní, závisí od okolností prípadu – teda najmä od toho, či bolo miesto pobytu dieťaťa určené nepriamo súdnym rozhodnutím tak, že dieťa už bolo právoplatne zverené do osobnej starostlivosti. Pre účely trestného zákona sa osobou zverenou do starostlivosti alebo dozoru rozumie osoba, ktorá je vzhľadom na svoj vek alebo zdravotný stav alebo z iného dôvodu na základe rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu, na základe zmluvy zverená inému, aby vo svojej domácnosti alebo v zariadení určenom na tento účel alebo inde na ňu dozeral, staral sa o ňu, zaopatroval ju alebo ju vychovával103.

99 „Kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody alebo kto marí výkon predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb, ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“

100 Ust. § 209 ods. 1: „Kto dieťa.. odníme z opatrovania toho, kto má podľa zákona alebo podľa úradného rozhodnutia povinnosť starať sa o nich, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Ust. § 210 ods. 1: „Kto ako rodič alebo príbuzný v priamom rade dieťa.. odníme z opatrovania toho, kto má podľa zákona alebo podľa úradného rozhodnutia povinnosť starať sa o nich, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“

101 „Kto iného zavlečie do cudziny, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov..“

102 Rt 40/1990 (cit.): „Rodič, ktorý odíde s maloletým dieťaťom do cudziny proti vôli druhého z rodičov, porušuje jeho rodičovské práva a napĺňa tak skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania cudzích práv... Vzhľadom na to, že odvezením dieťaťa do cudziny zároveň vykonáva svoje rodičovské práva, nemôže sa dopustiť trestného činu zavlečenia do cudziny, pokiaľ voči dieťaťu, schopnému prejaviť svoju vôľu, nekoná s použitím násila alebo ľsti.“

103 Ust. § 127 ods. 8 Trestného zákona

104 Oznámený pod č. 119/2001 Z. z.

Pokiaľ bolo maloleté dieťa neoprávnene premiestnenédo cudziny, uplatnia sa pre jeho návrat už citované medzinárodné  dohovory, najmä Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí104, ktorý bol v mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky podpísaný v roku 1992. Záväznosť podpisu pre Slovenskú republiku bola potvrdená oznámením č. 49/1999 Z. z.. V zmysle tohto dohovoru je jeho cieľom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Opatrovnícke právo zahŕňa práva, týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto 35

 

pobytu dieťaťa. Môže vyplývať priamo zo zákona, alebo z rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo z dohody, platnej podľa právneho poriadku štátu obvyklého pobytu dieťaťa bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.

5.ROZHODOVANIE O ZVERENÍ DIEŤAŤA DO OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI

1. PRÍPADY ROZHODOVANIASÚDU OOSOBNEJ STAROSTLIVOSTI ODIEŤA

Podľaslovenského právneho poriadkusúd rozhoduje o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti len vo výnimočných prípadoch, ktoré sú vzákone výslovne uvedené. Za bežných okolností, pokiaľ majú obaja rodičia možnosť riadnym spôsobom vykonávať svoje práva a povinnosti, otázku zverenia do osobnej starostlivosti nie je potrebné riešiť súdom, dokiaľ rodičia spolu žijú. Nerozlišuje sa, či deti pochádzajú zmanželstva rodičov, alebo nie. Vzmysle ust. § 36 zákona orodine súd upraví výkon  rodičovských práv apovinností voči deťom len vtedy, ak ich rodičia spolu nežijú. Taktiež nie je potrebné rozhodovať ozverení do osobnej starostlivosti, ak je jediný rodič schopný riadne zabezpečovať osobnú starostlivosť odieťa, pokiaľ je plne spôsobilý na právne úkony asúd mu nezasiahol do výkonu jeho rodičovských práv apovinností. Prípady, kedy súd rozhoduje ozverení do osobnej starostlivosti sú celkovoštyri asú charakterizované určitou výnimočnosťou.

A. Rozhodovanie pri rozvode manželstva

 

V prvom rade rozhoduje súd o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti rodičov pri rozvode ich manželstva. Podľa ustanovenia § 24 zákona o rodine súd upraví v rozhodnutí, ktorým  rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, výkon  ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu  na čas po rozvode, najmä určí, komu zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti, resp. či zverí dieťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov.. Najprv je na tomto mieste potrebné vyriešiť otázku, či je možné, aby súd v konaní o rozvod manželstva upravil otázku osobnej starostlivosti o 36

 

maloleté dieťa účastníkov tak, že by ho zveril do náhradnej starostlivosti inej osoby. Zákon tozásadne nevylučuje, keď používa slovné spojenie „komu zverí..“ na rozdiel od „ktorému z rodičov zverí..“ Treba si však uvedomiť, že o otázke zverenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti rozhoduje súd podľa osobitných ustanovení -§ 44 a nasl. zákona o rodine. Rozhodnutie vyžaduje iné obsahové náležitosti, ako rozhodnutie podľa ust. § 24 a 25. Obsah rozhodnutia podľa ust. § 44 tvoria okrem samotného zverenia tiež práva a povinnosti tretej osoby. Napríklad v rozhodnutí o zverení do náhradnej osobnej starostlivosti súd vymedzí osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené, jej rozsah práv a povinností k maloletému dieťaťu105. Nič také nie je súd oprávnený urobiť pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode, keďže obsah rodičovských  práv a povinností vyplýva priamo zo zákona. Tomuto výkladu nasvedčuje aj logický argument, keď v úvode ustanovenia § 24 zákon uvádza (cit.): „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa súd upraví výkon ich rodičovských práv apovinností..“ Privlastňovacie zámeno „ich“ možno viazať v danom kontexte výlučne k osobám rodičov maloletého dieťaťa, preto je zrejmé, že v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode súd rozhoduje len o právach a povinnostiachrodičov, nie tretích osôb. Je teda vylúčené, aby v zmysle ust. § 24 zveril maloleté dieťa v konaní o rozvod do osobnej starostlivosti inej osoby než rodiča106. V prípade, ak by bolo potrebné upraviť pomery dieťaťa v tomto smere, potom by súd mal prerušiť konanie o rozvod a počkať do právoplatnosti rozhodnutia o zverení dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti. Týmto rozhodnutím poručenský súd upraví takmer všetky otázky, ktoré by inak riešil súd v konaní o rozvod. Pokiaľ by súd postupoval opačným spôsobom anajprv by manželstvo rodičov rozviedol anásledne rozhodol ozverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti,

105 ust. § 45 ods. 3 zákona o rodine

106 Podobne, pokiaľ by rodičia uzavreli rodičovskú dohodu o tom, že ich dieťa bude na čas po rozvode vychovávať tretia osoba, súd by takúto dohodu v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode neschválil. O zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti a o vymedzení rozsahu práv a povinností tretej osoby pri výchove dieťaťa musí rozhodovať súd a toto jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené dohodou rodičov (R 59/1973)

Súd teda môže zveriť v konaní o rozvod podľa ust. § 24 zákona o rodine maloleté dieťa do osobnej starostlivosti len rodičovi,resp. rodičom. Novela zákona orodine č. 217/2010 Z. z. priniesla do slovenského právneho poriadku inštitút striedavej osobnej starostlivosti ako ďalšiu alternatívu rozhodnutia ozverení dieťaťa do osobnej starostlivosti. Do 1. júla 2010 mohol súd vrámcirozhodovania rozhodnúť len tak, že určil, 37

 

ktorý z rodičov mal byť do budúcnosti oprávnený a povinný zabezpečovať každodennú bežnú starostlivosť o potreby dieťaťa. Podľa slovenskej právnej úpravy prichádzalo teda do úvahy len rozhodnutie, ktorým sa dieťa zverovalo do priamej výlučnej osobnej starostlivosti jediného rodiča. Dnes však súd môže rozdeliť osobnú starostlivosť odieťa medzi rodičov, ak sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať amajú oosobnú starostlivosť záujem. Toto riešenie plne korešponduje so zásadou, že dieťa má právo na osobnú starostlivosť oboch rodičov amožno konštatovať, že jeho zavedením do slovenského právneho poriadku došlo kďalšiemu naplneniu záväzkov, ktoré Slovenskej republike, ako signatárovi Dohovoru oprávach dieťaťa ztohto dokumentu vyplývajú107.

107 Článok 18 bod 1): „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu avývoj dieťaťa. Rodičia alebo vzodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu avývoj dieťaťa..“

108 v tomto chápaní inštitút rodičovskej  zodpovednosti pripomína slovenský inštitút „rodičovských práv apovinnosti“, ktoré sú taktiež neodňateľné, nescudziteľné anedisponibilné apatria  každému rodičovi. Pokiaľ súd realizuje svoje oprávnenia pri dohľade nad maloletým dieťaťom, môže zasiahnuť rodičovi len do ich výkonu, avšak nemôže odňať rodičovské práva apovinnosti, ktoré sú chápané ako základné ľudské právo.

109 Münchener Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch: BGB - Band 8: Familienrecht II (§§ 1589-1921), SGB VIII; 6. Auflage. 2012, C.H.BECK, str. 1116

Rozhodovaniu ozverení dieťaťa dovýlučnejosobnej starostlivosti jedného rodiča je vprávnom poriadku Nemecka podobné rozhodovanie oprenesení rodičovskej starostlivosti vzmysle ust. § 1671 II BGB. Nedotýka sa rodičovskej zodpovednosti, ktorá vzniká avyplýva každému rodičovi priamo zo zákona,  rodič sa jej nemôže vzdať, nie je disponibilná, pretože vyplýva priamo zÚstavy.  Súd do nej nemôže zasiahnuť108.  Pokiaľ rodič ohrozuje najlepší záujem dieťaťa, môže súd zasiahnuť do jeho práv  tým, že rozhodne orodičovskej starostlivosti, jej prenesení, alebo až odňatí, avšak len vpresne stanovených prípadoch (napr. podľa ust. § 1666 BGB)109.  Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, obsahuje v sebe rodičovská starostlivosť nielen právo osobne sa odieťa starať prevažnú väčšinu jeho času, ale tiež právo starať sa omajetok dieťaťa, zastupovať dieťa, určiť jeho bydlisko apod. Svýnimkou  práva určiť bydlisko dieťaťa, ktoré sa ako súčasť „osobnej starostlivosti“ vyvinulo súdnou praxou, sa na Slovensku dôsledne oddeľuje právo osobnej starostlivosti odieťa od všetkých ostatných zložiek rodičovských práv apovinností. Preto sú vždy obaja rodičia povinní aoprávnení dieťa vychovávať, zastupovať ispravovať jeho majetok, bez ohľadu nato, či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného znich alebo do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. 38

 

Rozhodnutie súdu otom, ktorú alternatívu pri zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti na čas po rozvode zvolí, závisí od množstva faktorov. Do úvahy prichádza buď zverenie do výlučnej osobnej starostlivosti matky, otca alebo do striedavej osobnej starostlivosti. Inštitút spoločnej výchovy, ani spoločnej starostlivosti náš právny poriadok nepozná.

Inštitút striedavej starostlivosti vyvolal vodbornej, ale ilaickej verejnosti veľmi protichodné reakcie ato aj zdôvodu, že podľa účinného znenia môže súd nariadiť striedavú osobnú starostlivosť aj vprípade, ak niektorý zrodičov nesúhlasí (ale obaja majú oňu záujem). Znamená to, že „právo veta“ jedného rodiča nie je dôvodom na zamietnutie návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, ak je vzáujme dieťaťa aobaja rodičia oňu prejavia záujem. Slovenský právny poriadok svojim znením vyriešil dilemu, ktorá vČeskej republike rezonovala vposlednom období azrušila viac než 10 rokov trvajúcu aplikáciu zákona, podľa ktorej bolo možné nariadiť striedavú osobnú starostlivosť alebo spoločnú osobnú starostlivosť len vtedy, ak stým obaja rodičia súhlasili110. Proti takémuto chápaniu sa však postupne postavila najmä prax adefinitívne bolo prelomené niekoľkými neskoršími  rozhodnutiami Ústavného súdu ČR111. 

110 viď napr. I. ÚS 48/04 (ÚS CR): Svěření dítěte do střídavé výchovy rodičů nesmí být ústupkem jejich vzájemné rivalitě, ale vyjádřením kvalitního apozitivního vztahu rodičů kdítěti; to předpokládá toleranci, vyspělost adobrou vůli všech  zúčastněných. Rozhodnutí ostřídavé výchově nezletilého dítěte by mělo vycházet zjejich společné vůle adohody, schopnosti spolu komunikovat aspolupracovat anezapojovat dítě do svých vzájemných problémů. Podle názoru Ústavního soudu není vtomto případě podstatná otázka, proč rodiče nejsou ochotni spolu spolupracovat akomunikovat, nýbrž to, že jim vdaném případě chybí ochota avyspělost vzájmu nezletilé dcery spolu kooperovat.

111 napr. I. ÚS 2412/2007; II. ÚS 2082/2008;III. ÚS 1206/2009; I. ÚS 266/2010

Bez ohľadu na existenciu rozhodnutia, ktorým sa dieťa zverí do výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, zostávajú obaja rodičia zodpovední za výchovu dieťaťa. Majú rovnaké právo odieťati rozhodovať, výchovne na neho vplývať astarať saoneho každý vo svojom vymedzenom čase. Avšak všetky tieto práva je potrebné chápať tiež ako povinnosť rodičov. Preto by mal súd dôsledne viesť oboch rodičov kplneniu týchto povinností apokiaľ si rodičia zvolia alternatívu zverenia dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného znich, mal by ich súd poučiť, že takéto zverenie neznamená nič iné, než rozhodnutie o tom, s ktorým z rodičov bude naďalej dieťa žiť v spoločnej domácnosti, čo ďalej znamená, ktorý z rodičov sa bude o dieťa prevažne osobne starať a 39

 

rozhodovať v bežných denných záležitostiach, týkajúcich sa dieťaťa112. Zároveň by mal súd dbať nato, aby bol včo najširšej miere upravený styk druhého rodiča sdieťaťom aaby si tento rodič uvedomoval aj naďalej svoju zodpovednosť za výchovu arozvoj dieťaťa.  Súd by mal poučiť „preferenčného“ rodiča o obsahi jeho práva starať sa odieťa aže  takto fakticky kumuluje vo svojich rukách právo „mať dieťa u seba“, čo nemá charakter právneho obmedzenia výkonu rodičovských práv a povinností rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené. Naviac vzniká preferenčnému rodičovi nová zodpovedná úloha –viesť dieťa kúcte kdruhému rodičovi.

112 Hrušáková, M. a kolektiv. Zákon o rodině. Komentář. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 91

113 Radvanová, S. -Zuklínová M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1999, str. 67

114 Hrušáková, M. a kolektiv. Zákon o rodině. Komentář. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 93

Viaceré cudzie právne poriadky rodičovi, nežijúcemu spolu s dieťaťom (napr. rozvedenému), rodičovské  práva už nepriznávajú a tento právny stav je postupne v rôznych štátoch odstraňovaný zavádzaním tzv. spoločnej výchovy rodičov pre prípad, že spolu nežijú113. Touto spoločnou výchovou sa zákon snaží preklenúť nedostatok, keď zverením do výchovy len jedného rodiča druhý rodič stráca svoje rodičovské práva a povinnosti, čo je v príkrom rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa a inými medzinárodnými dohovormi, zameranými na ochranu práv dieťaťa. Určením, že dieťa súd zveruje do spoločnej výchovy rodičov (ale nie do spoločnej starostlivosti) nestrácal rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do priamej výchovy, právo rozhodovať o podstatných záležitostiach, týkajúcich sa dieťaťa.

Striedavá starostlivosť

Pokiaľ bude dieťa v určitých intervaloch striedať dve prostredia, v ktorých bude žiť, pôjde ostarostlivosť striedavú. Znamená to, že dieťa žije počas určitého časového úseku s každým z rodičov114. Striedavá starostlivosť poskytuje určitý priestor na destabilizáciu pomerov dieťaťa, pričom  kladie veľké výchovné nároky na každého z rodičov. Na druhej strane –za predpokladu jej úspešného zvládnutia –výrazne zvyšuje predpoklad, že láskyplný a produktívny vzťah dieťaťa k obom rodičom zostane zachovaný aj po zrušení spoločnej domácnosti. V prípade, ak sa potom nejakým spôsobom destabilizuje výchovnéprostredie u jedného z rodičov (choroba, smrť, uväznenie, úpadok), nie je prechod do výchovného prostredia druhého rodiča pre dieťa taký traumatizujúci. Naviac sú rodičia zvyknutí spolupracovať v záujme dieťaťa a tak nie je 40

 

predpoklad, že budú vzniknutú situáciu zneužívať na zničenie vzťahu  k druhému rodičovi obmedzovaním styku. Striedavá starostlivosť obmedzuje pocit straty atým zvyšuje aj sebeúctu dieťaťa. Sú pri nej zachované tak prvky mužského, ako aj ženského prístupu, možnosť stotožnenia akomunikácie smužským iženským vzorom.115

115 Francová, M, Dvořáková Závodská, J.: Rozvody, rozchody azánik partnerství. Praha : ASPI, Wolters Kluwer, 2008, str. 17

116 tamtiež

Prvoradým predpokladom pre jej ustanovenie je, že dieťa nebude vytrhávané opakovane z prostredia školy alebo predškolského zariadenia a cyklicky umiestňované do iného prostredia. Že teda obaja rodičia žijú aspoň približne v mieste, ktoré umožňuje dieťaťu dennú dochádzku do zariadenia, ktoré už navštevuje, resp. na ktorom sa rodičia dohodnú. Podobne by sa malo dieťaťu zachovať jeho sociálne prostredie –priatelia, susedia, záujmové aktivity. Doba, ktorú trávi dieťa u každéhoz rodičov, môže byť určená rôzne. Je závislá najmä na potrebách dieťaťa, jeho veku, záľubách, školských povinnostiach a mimoškolských aktivitách. Skúsenosti zahraničných úprav ukazujú, že ako optimálny sa javí týždeň až štrnásť dní u dieťaťa predškolskéhoveku a mesiac u detí starších.116 Je to však veľmi individuálne, osvedčil sa tiež systém 2-2-3, ktorý umožňuje dieťaťu plynulý prechod zjednej domácnosti do druhej bez nutnosti sťahovania.  Nie je však vylúčené ani striedanie vpolročných, resp. ročných intervaloch, ktoré je odôvodnené najmä pri striedaní odlišných sociálnych prostredí (rodičia nežijú vjednom meste, alebo vjednom štáte apod.).

Pokiaľ sa týka rozsahu starostlivosti, ktorú má zabezpečovať každý zrodičov, treba uviesť, že zákon nevyžaduje, aby šlo opresné rozdelenie času vpomere 50:50. Do úvahy prichádza (a pripojila sa ktomu aj aplikačná prax) aj iné rozvrhnutie času starostlivosti. Ostriedavej starostlivosti možno hovoriť aj od pomeru 70:30 aje len na súde, či pri takomto trávení času vyhodnotí ako záujem dieťaťa jeho zverenie do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do výlučnej starostlivosti jedného rodiča súpravou širokého styku vrozsahu 30% času dieťaťa. Sohľadom na nesprávne právne vedomie prevažne laickej verejnosti,týkajúce sa názoru, že zverením dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti získava rodič preferenčné postavenie voči druhému rodičovi, sa však javí vhodnejším riešením zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Takýmto rozhodnutím súd plní svoju výchovnú funkciu. Pokiaľ súd dospeje kzáveru, že pre konkrétne dieťa bude striedavá starostlivosť prínosom, nie je nutné, aby bola ako taká vyvážená, teda napr. mesiac umatky amesiac uotca, resp. aby bol vyvážený kontakt 41

 

sdruhým zrodičov. Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy individuálne potreby konkrétneho dieťaťa, jeho názor, želania atď. Ide oto, aby akékoľvek usporiadanie bolo predovšetkým vzáujme dieťaťa.117

117 Králičková, Z.: Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 90

118 Radvanová, S. -Zuklínová M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1999, str. 67

119 Hrušáková, M. a kolektiv. Zákon o rodině. Komentář. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 92

Spoločná starostlivosť

Spoločná starostlivosť obidvoch rodičov po rozvode znamená, že obaja rodičia sa budú aj naďalej o dieťa starať súčasne v prostredí, kde bude dieťa žiť (napríklad naďalej rodičia zostávajú s dieťaťom v jednom byte)118. Neexistuje teda konkrétne rozhodnutie o zverení dieťaťa jednému z rodičov. Nebudú ani upravovanéotázky výživného na čas po rozvode. Schválenie dohody o spoločnej starostlivosti bude praktické napr. za situácie, kedy je dieťa blízko veku plnoletosti, napr. už nežije s rodičmi v spoločnej domácnosti, samo sa živí alebo študuje mimo miesto svojho bydliska119.

B. Rozhodovanie ovýkone rodičovských práv apovinností k dieťaťu, ktorého rodičia spolu nežijú

 

Druhým prípadom, kedy súd rozhoduje o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti je, keď upravuje výkon rodičovských práv a povinností v ďalších prípadoch podľa ustanovenia § 36 zákona o rodine. Opätovne ide o prípad rozhodovania o tom, ktorému z rodičov dieťa bude zverené do osobnej starostlivosti, resp. onariadení striedavej starostlivosti. Na rozdiel od ustanovenia § 24 však zákon bez všetkých pochybností explicitne uvádza (cit.): „..najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti..“ Je teda zrejmé, že úprava podľa tohoto ustanovenia sa môže týkať výlučne výkonu rodičovských práv a povinností.

V zmysle odseku 1 citovaného § ide o prípady, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, takže buď

 rodičia dieťaťa neuzavreli manželstvo a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali spolu žiť) alebo

42

 

 

 rodičia dieťaťa sú manželia a nežijú spolu (vôbec spolu žiť nezačali, resp. prestali spolu žiť). 

 

Naplnenie podmienky, že rodičia dieťaťa spolu nežijú, nie je teda závislé od okolnosti, či sú alebo nie sú manželia, ani od okolnosti, či spolu bývajú alebo nie. Slovenský právny poriadok neukladá povinnosť bývať spolu ani manželom, ani rodičom dieťaťa. Preto splnenie tejto podmienky treba posudzovať komplexne a zisťovať, či existuje medzi rodičmi vôľa tvoriť rodinu, resp. vôľa spoločne zabezpečovať jej potreby. Môže nastať prípad, že rodičia maloletého spolu nebývajú a napriek tomu spolu žijú. A naopak, i keď spolu rodičia bývajú, nemusia spolu žiť120.

120 Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 204

Druhou podmienkou pre vydanie autoritatívneho súdneho rozhodnutia podľa ustanovenia § 36 je, že rodičia nie sú schopní sa o výkone svojich rodičovských práv a povinností dohodnúť. Dohodu rodičov zákon vždy uprednostňuje, aj keď podlieha schváleniu súdom. Pri jej posudzovaní musí mať súd v prvom rade na zreteli vodiace kritérium celého konania starostlivosti o maloletých a právnej úpravy postavenia maloletého dieťaťa vôbec –záujem maloletého dieťaťa. Pokiaľ teda rodičia dobrovoľne dospejú k zmiernemu vyriešeniu podstatných otázok, týkajúcich saosobnosti dieťaťa (zverenie do osobnej starostlivosti, výživné, prípadne styk), je predpoklad, že ide o riešenie, ktoré obom vyhovuje a nebude im teda poskytovať priestor na konflikty a rozpory a následnúdestabilizáciu pomerov dieťaťa. Jedným zo základných kritérií pri posudzovaní súladu dohody rodičov a záujmu  maloletého dieťaťa je aj perspektívne posúdenie opodstatnenosti vzniku ďalšieho súdneho konania o tejto veci v pomerne krátkom časovom období, resp. v budúcnosti ako takej. Ďalším nezanedbateľným kritériom je dopad dohody rodičov na fyzickú a psychickú pohodu dieťaťa, keďže nie je vylúčené, že rodičia pri  jej formulovaní stratia zo zreteľa práve tieto aspekty na úkor ich vlastnej snahy realizovať a presadzovať svoje rodičovské práva vo vzťahu k druhému rodičovi. Tak sa môže stať, že rodičia uzatvoria dohodu, ktorá im obom pri realizácii ich rodičovských  práv a povinností vyhovuje, avšak stresuje dieťa (delenie dieťaťa uprostred Štedrého večera, príliš časté striedanie prostredia apod.). Pokiaľ ideo dieťa, ktoré je s ohľadom na svoj vek schopné vyjadriť svoj názor, súd by mal tento názor na konkrétny návrh dohody rodičov zisťovať. S tým úzko súvisí povinnosť oboznámiť dieťa s obsahom dohody a to nielen prečítaním jej textu, ale dôkladným a dôsledným vysvetlením všetkých jej ustanovení a následkov pre praktický život dieťaťa. Až keď bude mať súd za 43

 

preukázané, že dieťa obsahu dohody porozumelo a dokáže si pod jej ustanoveniami predstaviť konkrétnu situáciu, potom môže zistiť jeho názor na to, či je alebo nie je schopné a ochotné sa takémuto výkonu rodičovských práv prispôsobiť.

Pokiaľ súd dospeje k záveru, že dohoda rodičov nie je v záujme maloletého dieťaťa, neschváli ju. Konanie však v tomto prípade nemožno skončiť jednoduchým zamietnutím návrhu,keďže ide o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu. Súd nie je viazaný návrhom a tak z úradnej moci upraví v takomto prípade výkon rodičovských práv a povinností autoritatívnym rozhodnutím tak, aby bola prijatá úprava najvýhodnejšia pre záujem  maloletého dieťaťa v zmysle vykonaného dokazovania.

C. Zverenie do náhradnej starostlivosti

 

Tretím prípadom, v ktorom má súd právo rozhodnúť o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti je jeho zverenie do náhradnej starostlivosti. Náhradnou starostlivosťou zákon rozumie viacero osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Náhradnou starostlivosťou je

 zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča (náhradná osobná starostlivosť)

 pestúnska starostlivosť

 ústavná starostlivosť121.

 

121 Ust. § 44 zákona o rodine

122 Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005, s. 135

Od náhradnej starostlivosti treba odlíšiť prípad, keď rodičia dočasne poveria tretiu osobu, napr. starého rodiča dieťaťa výkonom osobnej starostlivosti o dieťa. Z rodičovského práva výchovy sa dá vyčleniť osobná starostlivosť ako čiastkové oprávnenie, ktoré môžu vykonávať aj iné osoby než rodičia. Rodičia sa však nezbavujú zodpovednosti za riadny výkon rodičovského práva výchovy. Oni sú tí, ktorí stále rozhodujú oosobe dieťaťa prihliadajúc na jeho záujmy122. Až v prípade, ak túto funkciu 44

 

rodičia trvalejšie nezabezpečujú alebo ju nemôžu zabezpečiť, prichádza do úvahy rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti.

Pri rozhodovaní o tom, ktorý z uvedených spôsobov je najvhodnejší, musí súd prihliadnuť najmä na záujem maloletého dieťaťa. Záujem dieťaťa je daný jeho vekom, potrebami, zdravotným stavom, záujmami, rozumovou vyspelosťou, vlastnosťami, inými väzbami. Keďže v ods. 1 ust. § 44 zákon definuje náhradnú starostlivosť ako súbor osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, má súd zvažovať ich použitie v uvedenom poradí. Teda v prvom rade zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti najlepšie príbuzného, ak to nie je možné, potom do pestúnskej starostlivosti. Ústavná starostlivosť by mala prichádzať do úvahy len vtedy, ak dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti ani do pestúnskej starostlivosti. Výslovne to zákon uvádza pri právnej úprave ústavnej starostlivosti v § 54 ods. 2 zákona o rodine123.

123 Cirák, J. -Pavelková, B. -Števček, M.: Rodinné právo. 2. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2008, s. 121 –122

124 Dôvodová správa k ust. § 29 zákona o rodine

Keďže náhradná starostlivosť je inštitútom, ktorého cieľom je zhojiť stav, keď rodičia nemôžu zabezpečiť starostlivosť o dieťa osobne, je prirodzené, že v tomto prípade rozhoduje súd o zverení dieťaťa tretej osobe, odlišnej od obidvoch rodičov.

D. Priznanie práva osobnej starostlivosti maloletému rodičovi

 

Posledným, štvrtým prípadom rozhodovania o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa je možnosť súdu priznať rodičovské práva a povinnosti i maloletému rodičovi dieťaťa, staršiemu ako 16 rokov v určitom konkrétne vymedzenom rozsahu; vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa124. Nakoľko výkon  rodičovských práv a povinností patrí len rodičovi, ktorý má plnú spôsobilosť na právne úkony, nemôže maloletý rodič (pokiaľ nenadobudne plnú spôsobilosť na právne úkony uzavretím hoci aj neplatného manželstva) sám vykonávať žiadne práva a povinnosti, ktoré tvoria obsah tohto inštitútu. Výnimku tvorí prípad, keď v zmysle ust. § 29 zákona o rodine súd prizná maloletému rodičovi rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k osobnej starostlivosti o maloleté dieťa. Na základe takéhoto rozhodnutia sa maloletý rodič nestáva zákonným zástupcom dieťaťa, ani mu nevzniká právo spravovať majetok dieťaťa. Právoplatnosťou tohto rozhodnutia 45

 

nadobúda maloletý rodič právo zabezpečovať osobnú starostlivosť o svoje dieťa –teda mať ho u seba, určiť tak miesto jeho pobytu, výchovne na neho pôsobiť, starať sa neho, o jeho výživu, oblečenie, hygienu a inak uspokojovať jeho základné potreby. V zmysle Dohovoru o právach dieťaťa má každé dieťa právo vyrastať v prirodzenom rodinnom prostredí a právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Je teda pochopiteľné, že štát má záujem  na tom, aby ani maloletému rodičovi nebolo bránené vytvoriť pre svoje dieťa vhodný výchovný rámec. Pritom si však ponecháva právo posúdiť túto jeho schopnosť. Cieľom takejto právnej úpravy je eliminovať možné dopady nezrelosti osobnosti rodiča, ktorý je ešte sám minimálne z právneho hľadiska dieťaťom, na osobu dieťaťa. Už samotná skutočnosť, že sa osoba stane rodičom vo veku do nadobudnutia plnoletosti, vzbudzuje pochybnosti o určitej osobnostnej zrelosti a zodpovednosti. Preto je nevyhnutná ingerencia štátu do tohto právneho vzťahu rodič –dieťa, ktorý by inak –za normálnych okolností –dohľadu štátu nepodliehal.

Ak súd maloletému rodičovi výkon rodičovských práv a povinností vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa neprizná, potom vykonáva rodičovské práva a povinnosti druhý z rodičov samostatne. Samozrejme za podmienky, že jemu výkon rodičovských práv a povinností patrí. Pokiaľ by to tak nebolo, prípadne druhý rodič nie je známy, potom súd systémom náhradných opatrení (ustanovenie  poručníka, zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti apod.) zabezpečí ochranu práv maloletého dieťaťa až do času, kým jeho maloletý rodič bude oprávnený svoje rodičovské práva a povinnosti vykonávať.  

Pokiaľ sa týka požiadaviek, ktoré zákon kladie na maloletého rodiča, ktorému je možné priznať rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa, sú definované tak, že musí ísť o osobu staršiu ako 16 rokov, ktorá zaručuje, že výkon osobnej starostlivosti zabezpečí v záujme maloletého dieťaťa, teda že je schopná zabezpečiť sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj svojho maloletého dieťaťa. 

A.  KRITÉRIA PRE VÝBER DRUHU OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI

Rozhodnutie súdu otom, či vo vzťahu kdieťaťu nariadi výlučnú osobnú starostlivosť, alebo striedavú osobnú starostlivosť závisí od množstva okolností aje výrazom individuality každého konkrétneho vzťahu rodič –dieťa. Možno sa plne 46

 

stotožniť skonštatovaním Ústavného súdu Českej republiky, keď vo svojom náleze125 uviedol, že „z ústavnoprávneho pohľadu nie je možné nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi amaloletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci zažité, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný včl. 3 Dohovoru oprávach dieťaťa. Tieto modely, akokoľvek sú vmnohých prípadoch prínosné apoužiteľné, nemôžu postihovať situácie každého jednotlivého maloletého dieťaťa. Je preto vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadnení všetkých konkrétnych okolností daného prípadu aznich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť vždy prvým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi alebo správnymi orgánmi, rozhodli okonkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi adeťmi. Na tom nemôže nič meniť anito, že sa rodičia nie sú schopní na takomto usporiadaní sami dohodnúť“. Takže možno konštatovať, že ani pri striedavej starostlivosti, ani pri styku sdieťaťom nevyplýva zo zákona žiadny model, preto nie je možné ho umelo vytvárať, ani pokiaľ ide ointervaly striedania dieťaťa utoho ktorého rodiča, ani pokiaľ ide okontakt sdruhým znich.126

125 II. ÚS 363/03

126 Králičková, Z.: Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 90

Medzi základné kritériá patrí citový vzťah dieťaťa ku každému zrodičov, schopnosť rodičov tento vzťah rozvíjať astimulovať, kvalita ich výchovného pôsobenia na dieťa, kvalita ich osobností ako výchovných vzorov, kvalita schopnosti zabezpečiť osobnú starostlivosť odieťa, miera, akou sa do času rozhodovania podieľali na osobnej starostlivosti odieťa. Pokiaľ sú všetky tieto kritériá medzi rodičmi vyvážené, potom sú pravdepodobne splnené podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti. Dieťa srovnakými citovými väzbami na oboch rodičov bude trpieť oveľa menej, ak bude rovnaký čas skaždým zrodičov, hoci za cenu zmeny domáceho prostredia, ako vprípade, ak bude zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jednému rodičovi, zaistí sa mu stabilné výchovné prostredie, ale citovo bude strádať, pretože mu bude chýbať druhý rodič, ktorý bude mať len určené dni stretávania. Vo všetkých týchto prípadoch je nevyhnutné zisťovať názor dieťaťa, pričom znalecký posudok by mal byť krajným riešením, nie povinným dôkazným prostriedkom.

Nezanedbateľným kritériom je záujem oboch rodičov oosobnú starostlivosť odieťa. Hoci zákon uvádza, že striedavú starostlivosť môže súd nariadiť aj vprípade, ak jeden zrodičov nesúhlasí, avšak je vzáujme dieťaťa, stále platí podmienka, že musí ísť 47

 

oprípad, keď majú obaja oosobnú starostlivosť odieťa záujem. Ak jeden zrodičov nemá ambíciu sa odieťa starať, nebolo by vzáujme dieťaťa, aby bolo tomuto rodičovi napriek tomu zverené. Rozhodne by však súd mal zisťovať dôvody, pre ktoré rodič nechce zabezpečovať osobnú starostlivosť odieťa aviesť ho kriadnemu plneniu rodičovských povinností. Veď pokiaľ sa slovenský rodič nemôže právne vzdaťsvojho dieťaťa, niet dôvodu, aby mu bolo legálne umožňované vzdať sa výkonu rodičovských práv a povinností, resp. jeho časti.

Zo štatistických údajov127 úradu práce, sociálnych vecí arodiny vyplýva, že vpraxi stále prevažuje zverovanie detí do výlučnejosobnej starostlivosti jedného rodiča, konkrétne matke. Za rok 2011 bolo na Slovensku zverených do osobnej starostlivosti matky 16.487 detí, otca 1.495 detí, do striedavej osobnej starostlivosti 742 detí, ztoho v457 prípadoch na základe schválenej rodičovskej dohody. Len v 94 prípadoch bolo rozhodnuté ostriedavej osobnej starostlivosti proti vôli jedného rodiča. Vapríli2012 zverili súdy 1.339 detí matkám, 113 detí otcom a64 detí do striedavej osobnej starostlivosti. Ztohto počtu v14 prípadoch súd rozhodol bez súhlasu oboch rodičov.

127 http://www.upsvar.sk/statistiky/socialne-veci-statistiky/2011-socialnopravna-ochrana-deti.html?page_id

Typickými prípadmi detí, pre ktoré nie je vhodná striedavá starostlivosť, sú deti sabnormalitami sociálneho správania, ktoré vyžadujú stabilitu ich výchovného prostredia alebo prítomnosť konkrétnej osoby, na ktorú sú fixované. Typickými prípadmi rodičov, ktorí nie sú vhodní na striedavú starostlivosť sú rodičia, ktorí pôsobia na osobnosť dieťaťa alebo jeho výchovu negatívne, vnášajú do výchovy dieťaťa nestabilitu, maria správne výchovné pôsobenie druhého rodiča, vytvárajú tlak na psychiku dieťaťa, podporujú vdieťati nesprávne návyky apod.

B.  KRITÉRIA PRE VÝBER VHODNEJ OSOBY PRI ZVERENÍ DIEŤAŤA DO OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI

Pri stanovovaní kritérií pre výber osoby, ktorá  dokáže najvhodnejším spôsobom zabezpečiť dieťaťu osobnú starostlivosť, je nevyhnutné uvedomiť si jednak základné ciele výchovy dieťaťa a jednak základné ciele osobnej starostlivosti oň.

Obsah a ciele výchovy dieťaťa boli podrobnejšie rozobraté v 2. kapitole. V jej 48

 

závere bolo zhrnuté, akým osobnostným profilom má vynikať zdravý dospelý jedinec -jednoznačne má ísť o fungujúcu, citovo a psychosociálne zrelú ľudskú osobnosť s produktívnou sociálnou orientáciou.To teda predpokladá, že osoba, ktorá bude zabezpečovať dennú osobnú starostlivosť o dieťa, bude sama ctiť a rešpektovať ideály, ktoré spoločnosť všeobecne akceptuje a bude schopná a ochotná svoje pozitívne vlastnosti odovzdávať dieťaťu systematickým každodenným pôsobením. Práve táto okolnosť je nesmierne dôležitá –osoba, ktorá má dieťa v bežnej starostlivosti, má vytvorený najširší priestor na to, aby formovala psychický aj fyzický vývin dieťaťa každodenným príkladom, častokrát aj bezďalšieho, napríklad verbálneho pôsobenia. Vplyv osobného príkladu na výchovu je psychológiou už všeobecne akceptovaný. Dobre vychovávať iného, znamená vychovávať najprv seba. Tendencia napodobňovať pomáha dieťaťu preberať mnohé spôsoby správania, návyky aosobitosti rodičov, súrodencov alebo iných osôb, s ktorými dieťa prichádza do kontaktu128. Z tohto hľadiska je teda pre výber najvhodnejšej osoby na osobnú starostlivosť o dieťa rozhodujúce v prvom rade stanovenie okruhu osôb, ktoré prichádzajú do úvahy. Všeobecne možno konštatovať, že by malo ísť o osoby s vysokým morálnym, spoločenským a ľudským kreditom, keďže výchovou sa má sledovať také konanie dieťaťa, ktoré nebude v rozpore so spoločenskými požiadavkami ani so spoločenskou morálkou. Základnými cieľmi výchovy dieťaťa sú jeho vedenie k samostatnosti, disciplíne, poriadku, úcte k iným ľuďom a k autoritám, odvahe, slušnosti, pravdovravnosti. Výchova v rodine je prípravou na sociálne spolunažívanie v spoločnosti. Tie vlastnosti, ktoré sú cieľom výchovného pôsobenia na dieťa, musí v čo najširšej miere vykazovať aj osoba, ktorej sa dieťa zveruje do osobnej starostlivosti. Týka sa to však aj ostatných osôb v spoločnej domácnosti. Pre správnu výchovu je nevyhnutné, aby pravidlá, určené pre dieťa, rešpektovali všetci členovia rodiny. Malé dieťa pre svoje konanie potrebuje pozitívne vzory, láskyplnú opateru, pevnú autoritu, účelný a pravidelný režim. Správna výchova neumožňuje dieťaťu robiť si čo chce, práve naopak –v jeho výchove musí byť pevný poriadok a autorita, ktorým sa dieťa musí podriaďovať a v rámci toho si osvojovať prvky samostatnosti a disciplíny129. Pritom však treba rešpektovať osobitosti osobnosti dieťaťa, čo kladie na vychovávajúcu osobu ďalšie požiadavky -vyžaduje empatiu, toleranciu, pochopenie, zdravý úsudok, sebaovládanie, racionalitu.

128 Repáň, Ľ.: Psychológ bez čakárne. Bratislava: OBZOR. 1980.

129 Repáň, Ľ.: Psychológ bez čakárne. Bratislava: OBZOR. 1980.

Všetky tieto požiadavky sú v prvom rade kladené na osobu, ktorá zabezpečuje každodennú starostlivosť o dieťa, keďže práve táto osoba je primárnym výchovným 49

 

vzorom. Sú tiež nevyhnutné u spolužijúcich osôb, aby tieto nevhodným príkladom nenegovali výchovné pôsobenie základnej autority. Jednota pri výchove je totiž ďalším predpokladom jej úspešného zavŕšenia. Jeden vychovávateľ nesmie dieťaťu povoliť to, čo mu prvý zakázal a nesmie sa stať, aby jeden popieral to, čo dieťa druhý učil.130 Absolútna výchovná jednota medzi rodičmi je skôr nepravdepodobná. Podľa psychológov131 táto zhoda výchovných postupov ani nie je podstatná až tak, ako rešpekt rodičov krozhodnutiu toho druhého. Ak sa rodičia navzájom rešpektujú apodporujú, môžu tak dieťaťu poskytnúť viac skúseností srôznymi formami výchovy azároveň ho viesť krôznym typom aktivít.

130 Repáň, Ľ.: Psychológ bez čakárne. Bratislava: OBZOR. 1980.

131 Šmolka, P.; Mach J.: Manželská arodinná trápení. Praha : PORTÁL. 2008, str. 63

Základné ciele osobnej starostlivosti už boli spomínané v predchádzajúcom bode -osobne sa starať o dieťa a rozhodovať o jeho bežných denných záležitostiach. Variť pre neho, nakupovať, prať, žehliť, učiť sa s ním, zabezpečovať jeho mimoškolské aktivity, bežné lekárske ošetrenie a prevenciu, kontakt so školským alebo predškolským zariadením, organizovať jeho čas a kontrolovať plnenie uložených povinností. Toto sú ďalšie nároky najmä na časové možnosti vhodnej osoby a jej organizačné schopnosti.

B.1 KRITÉRIA PRE VÝBER JEDNÉHO ZRODIČOV PRI VÝLUČNEJOSOBNEJ STAROSTLIVOSTI

Pokiaľ ide o kritériá rozhodovania, ktorému z rodičov súd zverí dieťa do výlučnej osobnej starostlivosti, ak nie je striedavá osobná starostlivosť vhodná, treba mať na zreteli už spomínané základné ciele výchovy dieťaťa, spolu so základnými cieľmi osobnej starostlivosti oň. Slovenský zákon o rodine v ustanovení § 24 ods. 3 stanovuje súdu povinnosť pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov vždy prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Toto ustanovenie možno aplikovať aj konkrétne na rozhodovanie o otázke zverenia do osobnej starostlivosti jedného zrodičov, spolu sustanoveniami, kladúcimi požiadavky na výkon rodičovských práv a povinností ako takých, ktoré sú upravené vII. časti prvej hlave zákona o rodine.50

 

Záujem maloletého dieťaťa je jednou zo základných zásad rodinného práva vôbec. Jeho platnosť v rodinnom práve je natoľko všeobecná, že sa premieta do každého rodinnoprávneho vzťahu. Do istej miery možno v súčasnosti v tomto princípe nájsť vlastný zmysel existencie rodinného práva, pretože ak by nebolo potrebné špeciálne upraviť právne postavenie dieťaťa a jeho ochranu, teda ak by postačovala všeobecná občianskoprávna úprava postavenia fyzickej osoby, nebolo by potrebné ani právne regulovať manželstvo, ktoré je chápané ako základ pre vznik rodiny. Zatiaľ stále nebolo vytvorené vhodnejšie výchovné prostredie pre dieťa než prostredie rodinné, v ktorom dieťa žije s obomi rodičmi, spojenými trvalejším právnym zväzkom.132 Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi133. V tomto prípade je záujem maloletého dieťaťa kritériom pre rozhodovanie medzi dvomi osobami s rovnakými právami a povinnosťami (rodičmi) o tom, ktorémuz nich bude maloleté dieťa na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti. Právo (a povinnosť), ktorú do rozvodu manželstva pravdepodobne zabezpečovali obaja rodičia spoločne (osobná starostlivosť o dieťa), sa musí čiastočne rozčleniť tak, že osobnoustarostlivosťou bude poverený len jeden z rodičov a druhému rodičovi vznikne osobitné (nové) právo na styk s dieťaťom, prostredníctvom ktorého má priestor na výchovné pôsobenie na dieťa. Záujem maloletého teda v tomto kontexte predstavuje vyhodnotenie existencie čo najpriaznivejších podmienok pre naplnenie cieľov výchovy dieťaťa a cieľov osobnej starostlivosti oň. Súd v konaní bude u dieťaťa skúmať:

132 Hrušáková, M. -Králičková, Z.: České rodinné právo. 3. přepracované a doplněné vydání. Brno:  Nakladatelství Doplněk, 2006, s. 18

133 čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa č. 104/1991 Zb.

 záujmy jeho čo najlepšieho fyzického zdravia

 záujmy jeho psychického zdravia a ďalšieho zdravého duševnéhovývinu

 záujem na inom všestrannom rozvoji osobnosti dieťaťa, morálnom, etickom, vzdelanostnom apod.

 

Aj osobu každého z rodičov musí súd prehodnotiť z viacerých aspektov:

 ako samostatnú osobnosť sjej vlastnými charakterovými rysmi a ich potencionálnym dosahom na budúce zdravie a vývoj dieťaťa

51

 

 

 ako osobu, ktorá by mala zabezpečovať každodennú starostlivosť o dieťa

 ako osobnosť v interakcii sosobnosťou dieťaťa

 ako osobnosť v interakcii sdruhým rodičom sohľadom na psychické zdravie dieťaťa.

 

Z hľadiska fyzického zdravia dieťaťamožno záujem súdu pri dokazovaní rozčleniť do nasledujúcich okruhov:

1. aký je životný štýl dieťaťa a každého z rodičov (zamestnanie, záľuby, spôsob trávenia voľného času, športovanie, bary).

2. aký je denný režim dieťaťa a rodičov (pomer času tráveného v práci, vškole, mimo domov, mimo mesto, rozloženie práce, krúžky, záujmy)

3. vhodnosť hygienických návykov každého člena rodiny

4. vzťah k alkoholu, drogám a inými omamným látkam

5. vzťah k fajčeniu, aktívnemu aj pasívnemu

6. spôsob stravovania každého člena rodiny

7. prístup k zdraviu (očkovanie, prevencia, zubár, apod)

8. prístup k liečeniu (podávanie liekov, akceptácia choroby, logopéd, iné odborné poradenstvo, alternatívna medicína).

 

Z hľadiska psychického zdravia dieťaťatreba skúmať a vyhodnotiť:

1. doterajšie výchovné pôsobenie každého z rodičov na dieťa a jeho výsledky

2. schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove astarostlivosti odieťa sdruhým rodičom

3. citovú orientáciu dieťaťa

4. kontinuitu doterajšieho výchovného prostredia

5. schopnosť rodiča a iných jemu blízkych osôb vytvárať psychickú pohodu u dieťaťa (vhodným prostredím, vhodnými podnetmi, absenciou psychického tlaku)

6. schonosť rešpektovať a akceptovať osobnosť dieťaťa s jej vývinovými zmenami

52

 

 

7. spôsob prezentácie názorov na druhého rodiča pred dieťaťom

8. schopnosť rešpektovať úlohu druhého rodiča pri výchove

9. vlastnú prezentáciu osobnosti dieťaťa a rodičov na verejnosti

10. spôsob a intenzitu aplikácie sankčných oprávnení rodičom

11. reálnosť požiadaviek, kladených na dieťa každým z rodičov.

 

Záujem na inom všestrannom rozvoji osobnosti dieťaťavyžaduje zistenie:

1. bytových pomerov každého z rodičov

2. miesta ich budúceho pobytu sdieťaťom, napríklad v záujme zachovania stability prostredia134

3. osobnostného profilu každého rodiča (jeho vzťahu k práci, k spoločnosti, k ľuďom, jeho životných postojov, charakterových čŕt, postoja k plneniu povinností)

4. schopnosti každého z rodičov zabezpečiť naplnenie každodenných potrieb dieťaťa (stanovenie denného režimu, jeho kontrola, obstarávanie bežnej údržby osoby dieťaťa)

5. výchovných schopností každého z rodičov

6. talentu a nadania dieťaťa, jeho vývojových možností

7. životných pomerov rodičov (okruh blízkych osôb; okruh osôb, schopných pomáhať pri starostlivosti o dieťa; pracovná doba; miesto výkonu práce; dĺžka trvania pracovného pomeru) 

8. citových väzieb dieťaťa so súrodencami a príbuznými každého z rodičov

9. hmotného zabezpečenia dieťaťa zo strany rodiča, jeho majetkových pomerov a zárobkových možností

10. stabilitu budúceho výchovného prostredia (napr. perspektívnosť vzťahu rodiča s novým partnerom, akceptáciu takejto tretej osoby dieťaťom).

 

134 Pritom však treba vziať do úvahy všetky okolnosti konkrétneho prípadu: napr.

R 25/1970: „Na rozhodování soudů otom, komu má být svěřeno nezletilé dítě do výchovy, nemúže mít vliv skutečnost, že rodič, vjehož osobě jsou dány záruky řádné výchovy dítěte, má nebo bude mít bydliště vzdálené od bydliště druhého rodiče“53

 

Prvoradým predpokladom je samozrejme záujem rodiča o dieťa sa osobne starať. Pokiaľ by tento absentoval, nemal by súd zverovať maloleté dieťa do osobnej starostlivosti takéhoto rodiča, hoci je výchova dieťaťa jeho zákonnou povinnosťou. Ak sa totiž rodič o dieťa zakýchkoľvek vlastných dôvodov starať nechce, nie je predpoklad, že bude svoje rodičovské povinnosti vykonávať riadne a vprospech dieťaťa. Vovzťahu rodiča k dieťaťu je teda vynucovanie plnenia si rodičovských povinností kontraproduktívne, pretože vkonečnom dôsledku nebude ich splnenie vsúlade so záujmom dieťaťa, keďže takto vytvorené rodinné prostredie nebude poskytovať záruky, že bude dieťaťu na prospech.  

B.2PORADIE DÔLEŽITOSTI POUŽITÝCH KRITÉRIÍ

Zhrnutie kritérií pre posúdenie kvality výchovných predpokladov rodičov, vrátane ich závažnosti a dôležitosti, ustálila psychológia dlhodobým výskumom135 nasledovne:

135 od roku 1989 po súčasnosť v Česku prebieha na túto tému odborná diskusia skupín psychológov, sociálnych pracovníkov, súdnych znalcov a sudcov

1. Osobnosť rodiča(pre zdravý vývoj osobnosti dieťa nevyhnutne potrebuje vzor, výchovu má určovať psychicky zdravší rodič)

2. Vzťah rodiča k dieťaťu(pozitívny vzťah k dieťaťu, inak povedané, láska k nemu, je podmienkou sine qua non pre jeho ďalší normálny vývoj)

3. Charakter, morálka, štruktúra mravných noriem rodičov (pre formovanie vlastného charakteru má mať dieťa dobrý vzor)

4. Rešpekt k právu dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom (pretrhnutie citového puta dieťaťa k niektorému rodičovi vedie k narušeniu základnej životnej istoty dieťaťa, popudzovanie neskôr k celému spektru porúch a vypestovaný syndróm zavrhutého rodiča k poškodeniu psychického vývoja dieťaťa)

5. Vzťah dieťaťa k rodičovi (pre svoj normálny vývoj dieťa potrebuje trvalú prítomnosť dospelej osoby –najlepšie rodiča, ku ktorej si vytvára pevný a trvalý vzťah

6. Vzor pre vytvorenie sociálnej, hlavne sexuálnej úlohy, identity(na uspokojivé osvojenie si životnej úlohy musia mať deti vhodný vzor)

54

 

 

7. Úroveň vzdelania a inteligencia rodičov (rodič, ktorý má výrazne vyššie vzdelanie a inteligenciu, bude dieťa viac stimulovať v jeho rozumovom rozvoji, odovzdá mu viac poznatkov a skúseností)

8. Šírka rodinného zázemia (širšierodinné zázemie je pre všestranný rozvoj dieťaťa a jeho pocit životnej istoty priaznivejšie)

9. Kontinuita prostredia pre dieťa (dieťa by pokiaľ je to možné, nemalo spretŕhať zväzky s ďalšími dôležitými osobami a s prostredím, na ktoré si zvyklo)

10. Socioekonomický status(ak má rodič viac finančných prostriedkov, môže dieťaťu zabezpečiť lepšie životné podmienky).136

 

Viac v Bakalář, E. a kol.:  Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str. 25 a nasl.

137 Tamtiež, str. 27

138 Ust. § 120 ods. 2 o.s.p.

V súčasnej dobe a pri súčasnom vybavení domácností sa pozornosť posudzovateľov (sudcov, znalcov, sociálneho pracovníka, ale i advokáta) má stále viac presúvať od schopnosti rodiča uspokojovať základné potreby dieťaťa, ako je strava, bývanie, prítomnosť rodiča apod. k náročnejším, diferencovanejším ukazovateľom... Posudzovateľov by stále viac mali zaujímať možnosti rozvoja vyšších, príznačne ľudských stránok osobnosti a postojov dieťaťa. Sú to hlavne rešpekt k právam druhých, sebakritickosť, sociálne správanie, empatia, kooperácia, vzdelanosť, zaujatosť povolaním, cieľavedomosť, tvorivosť..137

B.3DÔKAZNÉ PROSTRIEDKY

Hmotnoprávne podklady pre vydanie rozhodnutia –teda skutočnosti, ktoré súd zisťuje podľa predchádzajúcej kapitoly, možno vyhľadať a vykonať pomocou rôznych dôkazných prostriedkov.  Zprocesného hľadiska ide o konanie, ktoré súd môže začať aj bez návrhu, čo sa votázke dokazovania premieta do povinnosti súdu zisťovať skutočnú –materiálnu pravdu138. Právna úprava totiž neustanovuje bežne vsporovom konaní žiadny rozsah, resp. mieru, vktorej sa má dokazovanie vykonať. Tento rozsah určí súd, lebo len on má právo rozhodnúť o tom, ktoré zoznačených dôkazov vykoná. Výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ale len ak je ich vykonanie nevyhnutné pre 55

 

rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 o.s.p.).139 Na rozdiel od toho vkonaní starostlivosti o maloletých je súd zo zákona povinný vykonať aj ďalšie dôkazy, potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 2 o.s.p.). Účastník nemá vpravom zmysle povinnosť tvrdenia adôkaznú povinnosť.140 Podľa ustanovenia § 125 o.s.p. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Výpočet týchto dôkazných prostriedkov nie je taxatívny. Ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo je vnímateľné ľudskými zmyslami a môže prispieť kzisteniu skutkového stavu veci.

139 Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné: Základné konanie. 2. akutalizované a rozšírené vydanie.      Bratislava: Univerzita Komenského vBratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, s. 220

140 Števček. M., Ficová, S. akol.: Občianskysúdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 436

Pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného zrodičov súd využije vprvom rade:

 výsluch rodičov ako účastníkov konania

 výsluch maloletého dieťaťa

 znalecké dokazovanie

 výsluch svedkov

 vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb

 listinné dôkazy, správy

 iné dôkazy.

 

Súd zároveň určí spôsob, ako dôkaz vykoná, pokiaľ spôsob jeho vykonania nepredpisuje zákon.

Výsluch rodiča ako účastníka konania má pre súd významnú výpovednú hodnotu, spočívajúcu vtom, že môže napomôcť súdu vytvoriť si základný obraz o osobnosti rodiča a jeho charakterových črtách. Už samotný prístup rodiča kprebiehajúcemu súdnemu konaniu (skutočnosť, či sa dostavuje na pojednávania; či nemarí priebeh konania; či preberá zásielky; nemarí vykonanie znaleckého dokazovania; akým spôsobom sa vkonaní 56

 

prezentuje; či uposlúchne výzvu súdu; či mu nebolo potrebné uložiť poriadkovú pokutu apod.) poskytuje prvý základnýobraz o jeho osobnosti. Podobne nemôže súd ignorovať prejavy účastníkov –ich formu a obsah. Je nevyhnutné si uvedomiť, že pokiaľ má rodič priamo na pojednávaní problém srešpektovaním autority súdu, ktorá disponuje viacerými účinnými vynucovacími prostriedkami (poriadkové pokuty, justičná stráž), potom jeho výchovné pôsobenie na dieťa, nedisponujúce žiadnou autoritou, naopak samo vpostavení „podriadeného“ môže vyvolať situáciu, vktorej sa takémuto rodičovi priamo podsúva možnosť zneužitia jeho rodičovských práv. Súd má povinnosť ako dôkazný prostriedok využiť tiež poznatok o správaní sa účastníka pred súdom a zohľadniť ho pri rozhodovaní.

Výsluch maloletého dieťaťa ako účastníka konania je jednou zforiem, ktorými súd zisťuje názor dieťaťa na vec, ktorá sa ho priamo týka. Toto právo maloletého vyplýva zust. článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Dieťa má tiež právo obdržať potrebné informácie, aby si mohlo slobodne vytvoriť svoj názor. Právo dieťaťa vyjadriť samostatne svoj názor patrí maloletému dieťaťu vrozsahu jeho schopností a rozumovej vyspelosti sohľadom na jeho vek. Je logické, že nie je nemenné, ale vyvíja sa. Čím je dieťa staršie, tým väčšia váha a pozornosť má byť venovaná jeho názoru. Dieťa sa nemá chápať len ako objekt výchovy, ale ako aktívny účastník výchovného procesu141. Pokiaľ sa týka práva dieťaťa byť vypočuté vsúdnom konaní, vktorom sa rozhoduje o veciach, týkajúcich sa jeho samého, tak toto právo je zakotvené tiež vust. § 100 ods. 3 o.s.p. Citované ustanovenie naviac vymenúva spôsoby, ktorými je možné názor dieťaťa zisťovať. Okrem výsluchu maloletého je tam tiež zisťovanie prostredníctvom zástupcu dieťaťa (kolízneho opatrovníka), prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a určitú výpovednú hodnotu má aj vyjadrenie názoru dieťaťa pred znalcom, ak ho súd ustanoví.

141 Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005, s. 130

Pre výsluch maloletého dieťaťa zákon stanovuje určité pravidlá, aj keď dosť nejasne. Vprvom rade citované ustanovenie hovorí o tom, že súd dieťa vypočuje (cit.): „aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb, zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa“. Ztohto ustanovenia ako keby vyplývalo oprávnenie súdu zvážiť, či rodičov maloletého zpojednávacej miestnosti na čas výsluchu maloletého vykáže, alebo nie. Prax však jednoznačne aplikuje toto ustanovenie jednotne tak, že pri výsluchu maloletého jevpojednávacej miestnosti oprávnený zostať len sudca, zapisovateľ a kolízny opatrovník. Rodičia, resp. iné osoby, zodpovedné za výchovu maloletého dieťaťa, ich právni 57

 

zástupcovia a zrejme aj verejnosť142 sú pred začatím výsluchu súdom vyzvaní, aby opustili pojednávaciu miestnosť, do ktorej sa môžu vrátiť po výzve. Súd ich prečítaním zápisnice oboznámi svýpoveďou maloletého, samozrejme, až po jeho opustení pojednávacej miestnosti. Určité aplikačné problémy vznikajú vsúvislosti sabsenciou právnych zástupcovrodičov vpojednávacej miestnosti. Vyskytli sa aj názory, že pre ich vylúčenie zpojednávacej miestnosti neexistuje zákonný rámec.143 Zmyslom vylúčenia rodičov je umožniť dieťaťu vyjadriť svoj názor nezávisle abez strachu, ktorý by dieťa mohlo pociťovať pri výpovedi zoči –voči rodičom. Uvedené ustanovenie je potrebné vztiahnuť aj na právnych zástupcov týchto osôb. Ich prítomnosť ako osôb pre maloletého neznámych, alebo ako osôb známych ako právnych zástupcov jeho rodiča, nenapomáha naplniť cieľ uvedeného obmedzenia, skôr naopak.144. Pokiaľ rodičia namietajú, že ich vylúčením, resp. aj vylúčením ich právnych zástupcov dochádza kporušovaniu ich procesných práv, potom treba uviesť, že možnosť klásť maloletému otázky je možné zabezpečiť ešte pred samotným výsluchom, keď pred opustením pojednávacej miestnosti rodičia, resp. ich právni zástupcovia, navrhnú súdu otázky, ktoré chcú, aby dieťa zodpovedalo. Súd ich zaznamená apočas výsluchu ich priebežne zaradí.

142 Podľa ust. § 116 ods. 3 o.s.p.

143 Fuchsová, J.: Výsluch maloletých detí vobčianskom súdnom konaní. Bulletin Slovenskej advokátskej komory, ročník 2008, č. 7 -8

144 Ficová, S. akol.: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. Bratislava : EUROUNION, 2008, str. 209

145 Bakalář, E. –Novák, D.: Vyslechnutí dítěte před soudem. Právo arodina. 2003, č. 3, str. 3

Hodnotenie výpovede maloletého ako dôkazného prostriedku je jednou znajdôležitejších činností súdu vtakomto konaní. Vyskytli sa aj názory, že vypočutie názoru dieťaťa môže byť významným podkladom pre rozhodovanie súdu iba vtedy, ak dieťa žije stále spolu sobidvomi rodičmi145. Vopačnom prípade je možné predpokladať vysokú mieru skreslenia, danú nasledujúcimi faktormi:

 dieťa je nezrelé citovo, rozumovo a morálne

 dieťa je závislé

 dieťa môže byť korumpované

 dieťa môže byť citovo vydierané

 dieťa môže byť programované.

 

Sudca musí byť predovšetkým vynikajúcim znalcom práva, a nie teoreticky 58

 

erudovaným psychológom146. Preto najmä vprípade mladších detí a detí, ktoré nie sú schopné kvalifikovane vyjadriť svoj názor, vpraxi súdy využívajú vprípade sporu takmer bez výnimky znalecké skúmanie ako dôkazný prostriedok. Hrozba jeho nariadenia a hradenie pomerne vysokých poplatkov spojených sjeho vypracovaním, sa naviac vpraxi využíva ako ekonomický prostriedok tlaku na rodičov vznení: pokiaľ sa nedohodnete, nariadim znalecké dokazovanie a budete povinní zložiť každý aspoň po 500 Eur… To samozrejme vyvíja tlak predovšetkým na rodiča, ktorý má horšie materiálne zázemie, čím je manipulovateľnejší. Táto okolnosť má následne priamy vplyv na rovnosť účastníkov vsúdnom konaní, keďže nariadenie znaleckého dokazovania vyhovuje rodičovi, ktorého citeľne ekonomicky nezasiahne na rozdiel od jeho „protivníka“ vkonaní.

146 Bakalář, E. –Novák, D.: Vyslechnutí dítěte před soudem. Právo a rodina 2003, č. 3, s. 7

147 Warshak, R. A.: Revoluce vporozvodové péči o děti. Praha, Portál 1996, s. 195

148 Bakalář, E.–Novák, D.: Vyslechnutí dítěte před soudem. Právo a rodina 2003, č. 3, s. 7

Otázky, ktoré súd kladie dieťaťu pri výsluchu, musia byť veľmi citlivo formulované. Psychológia sa veľmi jednoznačne zjednotila na pravidle, že je nevyhnutné vyhnúť sa priamej otázke, sktorým rodičom by dieťa po rozvode radšej žilo. Aj vprípade, keď dieťa spontánne vyjadruje svoje preferencie, mali by mu rozvádzajúci sa rodičia dať jasne najavo, že o porozvodovom usporiadaní rozhodnú rodičia alebo súd, nikdy nie deti. Dôvodom je to, že deti majú vtakejto situácii často pocit viny (aj keď to nikomu nehovoria), že viac preferujú jedného rodiča. Ak ich zbavíme zodpovednosti za rozhodnutie o zverení do výchovy (dnes osobnej starostlivosti –pozn. autora), tento pocitviny zmiernime.147 Odpoveď na otázku, starostlivosť ktorého zrodičov dieťa pre budúcnosť preferuje, je možné zistiť ziných, dielčich a menej priamo formulovaných otázok tak, aby detská psychika zostala uchránená od tlaku zodpovednosti, ktorý na neho môže riešenie výberu vhodnejšieho rodiča vyvinúť. Ako bolo uvedené vyššie, dieťa je manipulovateľné. Tragickým prvkom tejto skutočnosti je, že –povedané hovorovo –zlo má zelenú. Ak platí fakticky, že pred súdom vyslovená detská preferencia toho alebo onoho zrodičov ovplyvní rozhodnutie súdu a tým aj budúci život dieťaťa, potom musíme počítať stým, že hrubšie ovplyvňovanie dieťaťa proti druhému rodičovi bude realizovať skôr rodič shoršou povahou. Ovplyvňovanie dieťaťa (korumpovanie, vydieranie, programovanie) bude vykonávať skôr rodič, ktorý má menšiu alebo nulovú mieru rešpektu kprávu dieťaťa na druhého rodiča, na zdravý psychický vývoj dieťaťa (o práve druhého rodiča nehovoriac). Rodič, u ktorého prevládajú emócie nenávisti, pomsty a tiež aj mocenské a sebecké motívy.148 Ztohoto hľadiska je pre súd nevyhnutné vnímať, ako dieťa prezentuje pred súdom svoj vzťah ku každému rodičovi osobitne, ako aj vzťah 59

 

rodičov navzájom. Akékoľvek dehonestujúce vyjadrenia dieťaťa na adresu druhého rodiča, hoci odôvodnené logickými argumentami, preukazujú skôr manipuláciu detského mozgu, než skutočný názor. To samozrejme neplatí absolútne a neaplikuje sa vprípadoch, keď má dieťa vlastnú negatívnu skúsenosť sdruhým rodičom, ktorú si dokázalo pamätať a o ktorej vie podať informáciu.

Pri hodnotení názoru dieťaťa však musí súd vziať do úvahy aj osobnosť dieťaťa a jej vyzretosť. Nie všetky názory dieťaťa sú výchovne akceptovateľné (napríklad dieťa odmieta chodiť do školy), preto bude pri výsluchu preferovať rodiča, ktorý má menšiumieru rodičovskej zodpovednosti.

Výsluch maloletého dieťaťa, resp. zisťovanie jeho názoru akoukoľvek zákonnou formou, je najnáročnejším dôkazným prostriedkom vsúdnom konaní. Ztohoto dôvodu možno súdu odporúčať, aby sa neuspokojil len sjednou zforiem, ale vzájomne ich kombinoval, prípadne postupne v konaní využil všetky dostupné možnosti. 

Iné zisťovanie názoru maloletého, napríklad prostredníctvom jeho zástupcu nemá predpísanú žiadnu formu. Nie je preto vylúčené, že názor maloletého osoba zistí napr. dotazníkom. Najbežnejšou formou však zrejme zostane výsluch vo forme osobného rozhovoru. Osoba vykonávajúca výsluch potom súdu ústne alebo písomne zreprodukuje obsah výsluchu.149 Objektívnejším spôsobom je zisťovanie názoru maloletého prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany ako kolízneho opatrovníka, pretože býva nestranný. Vyskytli sa aj názory (Melicharová), že „právo byť vypočutý“ je potrebné vidieť vpožiadavke osobného, priameho abezprostredného vyjadrenia maloletého dieťaťa, nakoľko akékoľveksprostredkovanie dáva možnosť skreslenia názoru dieťaťa150.

149 Ficová, S. akol.: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. Bratislava : EUROUNION, 2008, str. 206

150 Melicharová, D.: „Výslech nezletilého vcivilním procesu. Proměny práva na počátku 3. tisíciletí –kořeny, východiska, perspektivy“. Praha

Znalecké dokazovanieje zamerané nielen na zistenie, ktorého zrodičov dieťa intuitívne pri osobnej starostlivosti preferuje, ale tiež na objasnenie ďalších súvisiacich otázok. Ich okruh stanovuje vkonaní súd uznesením, proti ktorému nemožno podať odvolanie, keďže ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania. Je prípustná námietka zaujatosti voči osobe znalca, ktorého určí súd výberom zo zoznamu súdnych znalcov. Je prípustné odvolanie proti rozhodnutiu o povinnosti zložiť preddavok na trovy 60

 

znalečného. Avšak nie proti rozhodnutiu o ustanovení znalca. Vuznesení, ktorým súd ustanoví znalca, určí zároveň otázky, sktorými sa má znalec vznaleckom posudku vysporiadať. Aj tu, rovnako ako pri výsluchu maloletého, platí, že je vylúčená priama otázka, u ktorého zrodičov chce dieťa po rozvode manželstva žiť. Vhodnejšie sú otázky, smerujúce kposúdeniu osobnostných, charakterových, morálnych a ďalších kvalít rodičov; ich výchovného vplyvu na osobu dieťaťa; kposúdeniu vzájomných vzťahov medzi každým zrodičov a dieťaťom, kposúdeniu vzťahov medzi súrodencami navzájom, kposúdeniu vzťahov kširšej rodine každého zrodičov, kposúdeniu vzťahu medzi dieťaťom a novým partnerom rodiča; krešpektovaniupráv dieťaťa, krešpektovaniu práv druhého rodiča vo vzťahu kvýchove dieťaťa apod. Pritom súdy len výnimočne poverujú znalca vypracovaním osobnostnej charakteristiky rodiča, znalci si túto povinnosť len nepriamo odvodzujú od otázky, ktorý zrodičov má lepšie výchovné predpoklady. Správna formulácia otázok je jednou znajdôležitejších častí znaleckého dokazovania, keďže znalec sa nemôže vposudku (pokiaľ mu to súd vuznesení neuloží) vyjadrovať kotázkam, ktoré mu neboli súdom zadané. Preto by nemal súd formulovať tieto otázky svojpomocne, bez účasti účastníkov, ale pred nariadením znaleckého dokazovania by ich mal vyzvať, aby sa vyjadrili vtom smere, ktoré otázky navrhujú, aby znalec preskúmal a čo nimi sledujú. Proti tejto časti uznesenia by mal byť tiežprípustný opravný prostriedok, pretože účelovo formulované otázky môžu zvrátiť celý priebeh dokazovania a následne rozhodovania.

Pre vypracovanie znaleckého posudku má klúčový význam tiež voľba metódy znaleckého skúmania. Táto zatiaľ zostáva plne ponechaná na vôli znalca anezvykne do nej zasahovať ani súd, ani účastníci. Pritom znalci najčastejšie volia metódu diagnostického rozhovoru, ktorý sa nepovažuje za práve najspoľahlivejšiu metódu. Menej sa používajú neverbálne metódy, udetí najmä tie, sprostredkujúce „hru“, „kresbu“ alebo „sen“. Pomerne výpovednou metódou je aj scénotest, ktorý na jednej strane zachytáva realitu, vktorej klient žije, na druhej strane je výraz tejto skutočnosti  spoludeterminovaný prianiami aobavami jedinca, odráža vnútorný afektívny svet postojov, napomáha prispôsobeniu sa jedinca objektívnej skutočnosti.151

151 Smiková, E., Kopányiová, A.: Využitie scénotestu pri vypracovávaní súdnoznaleckých posudkov ozverení maloletých detí. Dieťa vohrození. Zborník príspevkov zkonferencie konanej dňa 10. –11. decembra 2009, Bratislava, 2010, str. 346 anasl.

Problémom býva aj najčastejší vlastný zmysel posudku, ktorý sa využíva výlučne na diagnostické účely –hľadá sa lepší, resp. aspoň vhodnejší rodič pre starostlivosť odieťa.Novinkou nemeckého rodinného práva je znalecký posudok orientovaný na 61

 

riešenie. Takéto znalecké posudky sledujú okrem úlohy dodať súdu informácie orealizácii súdnej úpravy, tiež cieľ dosiahnuť riešenie rodičovského konfliktu atoto riešenie vypracovať buď samostatne srodičmi, alebo dať ktomu možnosť súdu aostatným účastným odborným profesiám. Pritom sa má dosiahnuť privedenie rodičov späť kich rodičovskej zodpovednosti, ktorú odložili pri tradičnom súdnom konaní avtomto prípade ho previedli na sudcu, resp. sudkyňu.152

152 Rudolph, J.: Du bist mein Kind. Cochemská praxe –cesty klidšejšímu rodinnému právu. Praha : 2010, str. 63

Trovy znaleckého dokazovania patria medzi trovy konania a vzťahuje sa na ne aplikácia ustanovenia § 141 a ust. § 148 o.s.p. Súdy však často nesprávne aplikujú ustanovenia § 147. Zásady, podľa ktorých možno rozhodnúť o trovách znaleckéhodokazovania vkonaní starostlivosti o maloletých možno zhrnúť nasledovne:

1. súd pri nariadení znaleckého dokazovania uloží účastníkovi, ktorý znalecké dokazovanie navrhol, aby zložil preddavok na jeho trovy. Rovnako môže uložiť túto povinnosť účastníkovi, ktorý sice znalecké dokazovanie priamo nenavrhol, ale súd ho autoritatívne nariaďuje na preukázanie skutočností, ním uvedených alebo vjeho záujme. Nemôže to nariadiť obidvom účastníkom, okrem prípadu, ak tvrdia rozporné skutočnosti o zverení dieťaťa a starostlivosti oň. Musí však ísť o preddavok, po vykonaní znaleckého dokazovania už povinnosť zložiť preddavok uložiť nemožno, pokiaľ už štát vyplatil znalečné zpokladne súdu. Táto povinnosť sa nevzťahuje na účastníka, u ktorého sú podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.

2. ak nebol zložený preddavok, resp. nestačí na krytie všetkých nákladov znaleckého dokazovania, platí znalečné, resp. jeho časť, štát zpokladne súdu

3. účastník, ktorý zloží preddavok na znalečné, nemá právo na jeho náhradu voči druhému účastníkovi ani vprípade, ak znalecké dokazovanie osvedčilo skutočnosti ním tvrdené ako pravdivé, resp. ak výsledok konania bol „v jeho prospech“

4. ak štát zaplatil trovy znalečného vplnej miere (nebol zložený preddavok), resp. preddavok nepostačoval na krytie znalečného, potom má právo na náhradu trov konania voči tomu zúčastníkov, vneprospech ktorého vec končí. Teda prakticky voči tomu zrodičov, ktorému nebolo dieťa rozhodnutím do osobnej starostlivosti zverené. Vyplýva to zust. § 148 ods. 1 o.s.p., ktoré hovorí, že štát má právo na náhradu trov konania podľa výsledkov konania. Nie teda podľa majetkovej situácie

62

 

 

účastníkov, resp. aplikáciou ustanovenia o tom, ktorý zúčastníkov podľa názoru súdu nariadenie znaleckého dokazovania „zavinil“ (napríklad závadným chovaním vpredchádzajúcom období).

 

Ani výsledky znaleckého dokazovania nie sú pre súd pri rozhodovaní záväzné vtom zmysle, že by bol povinný závery znalca bez ďalšieho rešpektovať. Je prípustné dať vodôvodnených prípadoch vypracovať dokonca kontrolný znalecký posudok, resp. dať doplniť znalecký posudok o  vyjadrenia ďalších odborníkov (detský psychiater, psychiater pre dospelých apod.). Znalecké dokazovanie sa vyhodnocuje ako každý ďalší dôkaz –jednotlivo a tiež vo vzájomnej súvislosti sďalšímidôkazmi. Súd by sa nemal pritom uspokojiť len sdoručením vypracovaného posudku, ako sa to vpraxi stáva, ale vždy by mal znalca predvolať a dať mu možnosť obhájiť výsledky znaleckého skúmania zoči -voči účastníkom konania.

Osobitné miesto pri znaleckom dokazovaní majú tzv. privátne znalecké posudky, teda také, ktoré si vkonaní dal vypracovať len jeden zúčastníkov bez súčinnosti súdu. Objednáva si ich zainteresovaný rodič u znalca, ktorého si sám zvolí. Väčšinou obsahujú posudok o osobnosti rodiča, výchovných schopnostiach a vzájomných vzťahoch sdeťmi –vtomto prípade sa dostaví kodborníkovi aj sdeťmi. Súdne psychologické znalecké posudky vo veci výchovy detí po rozvode rodičov musia spĺňať požiadavku komplexnosti, objektivity a systémového interakčného prístupu pri psychodiagnostickom vyšetrení. Zodborného hľadiska vyplýva, že tieto požiadavky lepšie plnia posudky, zadávané súdmi.153 Nie je totiž predpoklad, že privátny psychologický posudok bude

153 Kuťák, Z.: Privátní psychologické posudky ve sporu ovýchovu dětí. . Právo a rodina 2003, str. 7

154 Kuťák, Z.: Privátní psychologické posudky ve sporu ovýchovu dětí. . Právo a rodina 2003, str. 7

 komplexný (nie je vypočutá druhá strana)

 objektívny(platí objednávateľ)

 vypracovaný na základe systémového a interakčného prístupu (chýba možnosť konfrontácie rodičov navzájom, možnosť konfrontácie dieťaťa a druhého rodiča, možnosť porovnať verbálne na neverbálne prejavy dieťaťa). Konfrontáciu znalci považujú za nepostrádateľnú a nutnú súčasť komplexného znaleckého vyšetrenia154.

63

 

Výsluch svedkovprichádza do úvahy ako dôkazný prostriedok jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak na potvrdenie skutočností, tvrdených každým zrodičov. Celkovo platípre výsluch svedka to, čo všeobecne vakomkoľvek súdnom konaní. Osobitosti vyplývajú najmä zväčšej citovej a emočnej angažovanosti príbuzných (starí rodičia dieťaťa, tety, stýkovia, sesternice, bratranci), resp. iných blízkych osôb (partner rodiča, jeho deti apod.). Nemožno prehliadať aj vzájomné väzby medzi dospelými osobami navzájom, ako je nenávisť kbývalej neveste, resp. zaťovi; pocit krivdy za to, čo urobil ich dieťaťu apod. Preto je prvoradou úlohou súdu zistiť vnútorný postoj svedka ku každému účastníkovi osobitne a neobmedziť sa len na vzťah svedka kdieťaťu. Rozhodnutie súdu sa dotýka práv a povinností všetkých účastníkov.

Okrem príbuzných a blízkych osôb môže súd využiť svedeckú výpoveď susedov, lekára, triednej učiteľky, rodinných priateľov, trénera apod., u ktorých je predpoklad, že uprednostnia záujem dieťaťa pred záujmom niektorého zrodičov.

Vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôbpredstavujú napríklad vyjadrenia školy, ktorú dieťa navštevuje o jeho školských výsledkoch alebo o postoji rodičov kškole; vyjadrenie obvodného lekára alebo lekára špecialistu o zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti rodičmi; vyjadrenie úradu práce sociálnych vecí a rodiny o návštevách vrodine, vykonaných pohovoroch, resp. o realizácii nariadených opatrení; vyjadrenia školského psychológa kpsychickému stavu dieťaťa apod. Pre posúdenie ich objektivity možno primerane uplatniť zásady, uvedené pri porovnaní privátnych znaleckých posudkov a znaleckých posudkov, vypracovaných na základe uznesenia súdu.

Listinné dôkazy a správyprichádzajú do úvahy vpodobe písomných prejavov dieťaťa, napríklad tematická školská práca, kresba, textový prejav, ale tiež vpodobe listín, týkajúcich sa rodiča, jeho písomností, korešpondencie sdieťaťom, resp. stretími osobami. Všetky tieto písomnosti, ak vznikali mimo prostredie súdneho konania, majú osobitnú a samostatnú výpovednú hodnotu. Súd je povinný zisťovať a vyhodnocovať rodiča, ktorý má najvhodnejšie výchovné predpoklady pre starostlivosť o dieťa, preto nemôže nevziať do úvahy všetky dôkazy, ktoré preukazujú osobnostné črty každého znich, vrátane vzťahu kiným ľuďom, kplneniu povinností, kspoločnosti apod. 64

 

Listinnými dôkazmi sú tiež samozrejme výpisy zrodného listu, či sobášneho listu rodičov, rozsudky súdov, týkajúce sa tých istých účastníkov viných veciach apod. Správa ako dôkaz prichádza do úvahy napríklad vprípade, ak sa rodičia na výzvu súdu podrobia poradenstvu vcentre poradensko-psychologickej pomoci, ktoré je povinné o výsledkoch poradenstva (pokiaľ sa uskutočnilo) podať súdu správu.

Inými dôkazmizákon  rozumie akékoľvek iné prostriedky, ktoré môžu slúžiť kobjasneniu skutkového stavu veci. Vývoj voblasti prenosu dát napríklad pre súdnu prax znamenal čoraz častejšie dokazovanie prostredníctvom sms správ, ktoré je možné zachytiť a objektivizovať viacerými spôsobmi. Ďalšími dôkaznými prostriedkami môžu byť obrazové a zvukové záznamy, ako napr. filmy,fotografie, audio a videokazety a iné technické zariadenia, ktoré sprostredkúvajú informácie.155 Spôsob ich vykonania  určí predseda senátu (samosudca) vzávislosti od povahy dôkazu.

155 Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné: Základné konanie. 2. akutalizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Univerzita KomenskéhovBratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, s. 243

156 R 26/1970: Iba záujem na zodpovednom prevedení dôkazov znalcom zodboru pedopsychológie neodôvodňuje, aby bolo vrámci konania onávrhu na zmenu výchovy maloletého dieťaťa rozhodnuté,že sa maloleté dieťa zveruje na určitú dobu (napr. tri mesiace) „na skúšku“ do výchovy druhého rodiča (aby mohol byť odborne posúdený vplyv výchovného prostredia utohto rodiča na maloleté dieťa).

Rozhodovanie o tom, ktorý zrodičov, resp. ktorá osoba má najvhodnejšieosobné, osobnostné, morálne, výchovné a iné predpoklady na zverenie dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti je veľmi citlivou otázkou, ktorá kladie obrovské nároky na osobu sudcu a to nielen po stránke profesionálnej (právnej), ale tiež po stránke ľudskej a morálnej. Rozhodovanie vo veciach, týkajúcich sa maloletého dieťaťa má byť rýchle, pritom spravodlivé a vprvom rade vzáujme dieťaťa. Súd nemôže „experimentovať“, aby zistil, ktorý zrodičov je ten správny na výchovu156, preto nesmie opomenúť pri rozhodovaní žiadnu okolnosť, ktorá vyšla vkonaní najavo. Do rozhodovacej činnosti o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti sa naviac asi najvýraznejšie premieta osobnostný profil sudcu, jeho vlastné hodnotiace kritériá, zmysel pre česť, spravodlivosť a rodinu.

6. ROZHODOVANIE O ÚPRAVE STYKU S DIEŤAŤOM65

 

Právo styku sdieťaťom garantuje jednak možnosť výchovného pôsobenia na dieťa zo strany rodiča, ktorému nebolo rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti a jednak právo iných blízkych osôb dieťaťa alebo jeho zomrelého rodiča na udržanie citových väzieb sdieťaťom. Právo styku môže počas dlhších intervalov striedavej starostlivosti zabezpečiť dieťaťu pravidelný kontakt sobomi rodičmi.

Právo styku rodiča je špeciálnou zložkou rodičovských práv a povinností. Zásadne ide o nové právo, ktoré vzniká vdôsledku zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Nie je ani vylúčené, aby bolo právo styku upravené pri rozhodnutí ostriedavej osobnej starostlivosti, avšak pôjde skôr ovýnimku, odôvodnenú vprípade, ak sú intervaly striedania starostlivosti o dieťa dlhšie amá sa ním zabezpečiť pravidelný kontakt skaždým zrodičov.

Do doby, než je dieťa právoplatne zverené do osobnej starostlivosti len jednému rodičovi, je právo styku konzumované právom mať dieťa u seba a zabezpečovať jeho výchovu aj prostredníctvom osobnej starostlivosti oň. Na rozdiel od osobnej starostlivosti o dieťa a jeho výchovy, však vprípade práva styku nejde o povinnosť rodiča. Je to výlučne jeho právo, ktorého využitie si dieťa ani druhý rodič nemôže na oprávnenom rodičovi vynucovať. Tento výklad zákona je opieraný o vodiacu zásadu právnej úpravy rodičovských práv a povinností –že prvoradý pri rozhodovaní je záujem maloletého dieťaťa. Pokiaľ totiž jeden rodič nemá záujem na stretávaní sa sdieťaťom, je otázne, nakoľko môže byť dieťaťu zabezpečenie účasti rodiča na stretávaní prostredníctvom štátneho donútenia na prospech. Je pritom paradoxné, že zákon vyriešil situáciu, ak jeden zrodičov marí opakovane157 zámerne a bezdôvodne styk druhého rodiča sdieťaťom, keď vust. § 25 ods. 4 dal súdu možnosť vtakomto prípade aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti, ale nevyriešil situáciu, keď jeden rodič styk sdieťaťom umožní a pripraví a oprávnenýrodič ho opakovane marí. Ako jedna zprimeraných legislatívnych foriem riešenia sa ponúka možnosť poskytnúť súdu právo zmeniť vtakomto prípade rozhodnutie o styku rodiča sdieťaťom aj bez návrhu tak, že rodičovi, ktorý styk sdieťaťom bez vážnych dôvodovzanedbáva, styk zakáže. Dieťa vtakomto prípade už nebude vystavované opakovaným stresujúcim situáciám, keď sa pripraví na stretnutie sdruhým rodičom, prispôsobí svoj program (a program ostatných členov rodiny) tejto skutočnosti a následne zbytočne čaká na príchod rodiča, ktorý vkonečnom dôsledku nepríde a ponechá dieťa pocitu sklamania a frustrácie ztoho, že uprednostnil iný program

157 Tri aviac krát66

 

pred stretnutím sním. Prípadne prichádza do úvahy zásah do rodičovských práv a povinností z dôvodu, že rodič ich výkon hrubým spôsobom zanedbáva.

Právo styku  vyplýva zviacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa,  kde je upravené

 včlánku 7 ako právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť

 včlánku 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov vsúlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov,

 v článku 29 bod 1, v zmysle ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu úcty k rodičom dieťaťa, ale najmä

 včlánku 9 bod 3 (cit.): „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty soboma rodičmi, ibaže by to bolo vrozpore so záujmami dieťaťa“ a vsúvisiacom

 čl. 18 bode 1, ktorý priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

 

Na úpravu Dohovoru o právach dieťaťa nadviazali voblasti úpravy styku orgány Rady Európy prijatím ďalších relevantných dokumentov a to Odporúčania Výboru ministrov RE č. R/1/98 O rodinnej mediácii a prijatím Dohovoru o styku sdeťmiz3.5.2002 Výborom ministrov RE. Hoci sa tento dohovor zatiaľ nestal predpísaným spôsobom súčasťou nášho právneho poriadku, môže byť určitým vodiacim činiteľom pre výklad ustanovení o úprave styku. Je totiž možné predpokladať, že sa v budúcnosti Slovenská republika pripojí zákonným spôsobom k jeho signatárskym štátom. Na podpisovanie bol otvorený už dňa 15. mája 2003 na 112. zasadaní Výboru ministrov Rady Európy v Štrasburgu. Dohovor o styku s deťmitotižnadväzuje na Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí, týkajúcich sa starostlivosti o detí a obnove starostlivosti o deti (oznámená pod č. 366/2001 Z.z.); Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (oznámenie pod č. 344/2002 Z.z.); Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie pod č. 119/2001 Z.z.) a Dohovor o právach dieťaťa (ozn. pod č. 104/1991 Zb.), ktoré sú všetky súčasťou slovenského právneho poriadku. Dôvodom jeho prijatia boli reálne problémy, súvisiace so zabezpečením styku obidvoch rodičov (prípadne iných blízkych osôb) s maloletými deťmi a to hlavne v 67

 

prípadoch, keď deti žijú v inom štáte, než osoby, ktoré majú právo styku. Dohovor obsahuje celý rad praktických článkov a ustanovení, ktoré môžu napomôcť riadnemu výkonu práva styku, resp. plneniu súdnych rozhodnutí o práve styku –samozrejme za podmienky, že ich signatársky štát začlení do svojho právneho poriadku.

Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sapremietajú aj do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrnuté od svojich koreňov“158, resp. „že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“159.

158 Napr. vo veci Gorgulu vs. Nemecko (Aplikácia no. 74969/01)

159 Napr. vo veci Hansenová vs. Turecko (Aplikácia no. 36141/97)

A. OBSAH PRÁVA STYKU

Stykom sa podľa Dohovoru o styku s deťmi rozumie

 pobyt dieťaťa, ktoré po obmedzenú dobu zostane alebo sa stretne snejakou osobou, sktorou obvykle nežije

 akákoľvek forma komunikácie medzi dieťaťom a takouto osobou

 poskytnutie informácií takejto osobe o dieťati alebo informácií o takejto osobe dieťaťu.

 

Je teda evidentné, že styk rodiča sdieťaťom nemožno zužovať len na osobné stretávanie tak, ako ho chápe súčasný zákon o rodine. Styk rodiča sdieťaťom má širšie dimenzie, než len samotné stretávanie a bolo by žiaduce terminologicky odčleniť aj v zákone právo styku a právo stretávania, aby bolo zrejmé, ktorého oprávnenia sa úprava konkrétne dotýka.  

Súdna úprava stretávaniasa sdieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup kdieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť aprávo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval zdôvodov, ktoré nespočívali vosobe oprávneného. 68

 

Okrem tejto možnosti súdnej úpravy prichádza do úvahy aj súdna úprava práva rodiča naposkytnutie informácií o dieťati160. Iné osoby než rodič, však právo vynútiť si získavanie informácií o dieťati cestou súdu, nemajú. Právo dieťaťa byť informované o záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, nie je vzákone o rodine explicitne vyjadrené a vyplýva len podporne zustanovenia § 43 ods. 1. Ak má dieťa realizovať zákonné právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, potom treba predpokladať, že musí byť vprvom rade o týchto veciach pravdivo a úplne informované na to, aby malo možnosť vytvoriť si slobodne svoj vlastný názor (nie interpretovať názor rodiča) a vyjadriť ho. Právo dieťaťa na informácie explicitne vyplýva zviacerých článkov Dohovoru o právach dieťaťa, menovite článku 17 bod 1161 a článku 13, vktorom je právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie súčasťou práva dieťaťa na slobodu prejavu. Právo dieťaťa obdržať potrebné informácie tak, ako ho pozná český zákon o rodine vust. § 31 ods. 3 však vnašom právnom poriadku zakotvené nie je a treba skonštatovať, že chýba. V Dohovore o styku s dieťaťom je toto právo upravené pomerne podrobne v článku 6 tak, že dieťa, ktoré má podľa vnútroštátnych predpisov dostatočnú schopnosť chápať situáciu, ktorá sa ho týka, resp. o ktorej sa rozhoduje, má byť o všetkých skutočnostiach dostatočne vopred informované, majú s ním byť dôkladne prekonzultované tak, aby dieťa mohlo zaujať k týmto skutočnostiam postoj a vyjadriť svoj názor. Na takýto jeho názor má byť v konaní prihliadnuté.

160 Ust. § 24 ods. 4 zákona orodine (cit.): „Súd pri rozhodovaní ozverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného zrodičov dbá oto, aby bolo rešpektované právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu kobidvom rodičom aprávo toho rodiča,ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa omaloletom dieťati. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa omaloletom dieťati domáhať na súde.

161 „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú dôležitú funkciu hromadných oznamovacích prostriedkov azabezpečujú dieťaťu prístup kinformáciám amateriálom zrôznych národných amedzinárodných zdrojov, najmä takým, ktoré sú zamerané na rozvoj sociálneho, duchovného amravného blaha dieťaťa atiež jeho tlesného aduševného zdravia..“

Rodičia by mali mať zásadne obaja vedomosť o záležitostiach dieťaťa, pretože zatajenie informácií môže mať pre dieťa veľmi nepriaznivé následky (napríklad zatajenie zdravotných problémov, alergií, prekonaných chorôb). Preto by nemala byť táto vzájomná rodičovská povinnosť podceňovaná a v prípade, ak ju niektorý z rodičov neplní dobrovoľne, mala by byť súdom upravená aj bez návrhu. Prispelo by to k ochrane dieťaťa pre prípad, že rodičia nie sú schopní vzájomnej komunikácie a rozšírila by sa tým miera rodičovskej zodpovednosti na obidva subjekty rovnomerne tak, aby sa nemohol jeden brániť, že žiadne správy nemal, takže on sám nič nezanedbal. Preto by bolo vhodné, keby bola v zákone ustanovená možnosť súdu rozhodnúť o informačnej povinnosti rodiča aj bez 69

 

návrhu, na rozdiel od súčasnej úpravy, ktorá odkazuje na domáhanie sa práva na informácie o dieťati súdnou cestou162. Rodičia by sa mali zásadne informovať o všetkých zdravotných problémoch a vážnejších výchovných problémoch, ktoré nastali v dobe, keď sa o dieťa oni osobnej starali. Každý z nich by mal mať vedomosť o tom, že dieťa ochorelo, akým spôsobom prebieha liečba, aké lieky užíva a kedy je potrebná kontrola zdravotného stavu. Pokiaľ dôjde k zmene osobnej starostlivosti, potom má rodič informovať druhého rodiča o spôsobe a dobe užívania predpísaných liekov a mieste, kde možno vyhľadať lekársku pomoc v prípade náhleho zhoršenia zdravotného stavu, resp. komplikácií. Rodičia by sa tiež mali v záujme dieťaťa informovať o dlhodobejšej zmene miesta dočasného pobytu (napríklad dovolenka) s tým, že budú mať možnosť kontaktu s dieťaťom, najlepšie pravidelne vo vhodnej dobe. Takto možno predísť tomu, aby dieťa v prípade núdze zostalo v zahraničí bez sprievodu (úmrtie, úraz, iná nepriaznivá udalosť rodiča).

162 Ust. § 24 ods. 4 zákona o rodine

Pokiaľ súd rozhoduje o informačnej povinnosti rodiča, potom má vrozhodnutí presne uviesť:

 vakých intervaloch je rodič povinný podávať správu o dieťati

 ktorých vecí dieťaťa sa má informačná povinnosť týkať (zdravotného stavu, školského prospechu, návštevy záujmových krúžkov, pobytu dieťaťa mimo miesto jeho bydliska, výletov apod.)

 akým spôsobom má rodič správu podávať. Najvhodnejšie je uložiť druhému rodičovi povinnosť podávať správy písomne. Zhľadiska Občianskeho zákonníka spĺňa náležitosti písomnej formy právneho úkonu tiež e-mailová správa, čo je dnes štandardný spôsob komunikácie, umožňujúci pružnú výmenu informácií.

 

Úplne však v našom právnom poriadku absentuje úprava práva na komunikáciu sdieťaťom, ktoré je súčasťou výchovných oprávnení každého zrodičov, najmä však toho, ktorý sdieťaťom nežije vspoločnej domácnosti, keďže ten, ktorý má dieťa zverené do osobnej starostlivosti realizuje komunikáciu sdieťaťom bezprostredným spôsobom. Nakoľko Dohoda o styku sdeťmi používa termín „akákoľvek forma komunikácie“, prichádza do úvahy nielen telefonický kontakt, ale tiež internetové spojenie -e-mail, chat, skype apod. Aj vdôsledku skutočnosti, že mobilný telefón a internet sa stali trvalou súčasťou nášho života, je táto problematika veľmi aktuálna. Jej právny význam ovplyvňuje aj systematika našej právnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, 70

 

keď rozhodnutím o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného zrodičov nestráca druhý rodič svoje rodičovské práva a povinnosti a nejde ani o právne obmedzenie ich výkonu. Je teda plne zodpovedný za výchovu dieťaťa, má právo rozhodovať o dieťati, nakoľko je naďalej zákonným zástupcom a má právo spravovať jeho majetok. Rozhodnutím súdu bol iba zbavený práva na každodennú osobnú starostlivosť, vzniklo mu však nové právo na styk sdieťaťom, ktoré mu čiastočne určité faktické obmedzenie jeho rodičovských práv saturuje. Podiel rodiča, sktorým dieťa trvale nežije, by nemal byť minimalizovaný výlučne na súhlas pri rozhodovaní o podstatných záležitostiach, týkajúcich sa maloletého dieťaťa.163 Pre dieťa je životnou výhodou, ak i po rozvode je mu zachované vedomie, že aj keď jeden zrodičov nebýva vtom istom byte, zostáva naďalej rodičom.164 Neosobná komunikácia je ideálnou možnosťou, ako prispieť knaplneniu tohoto cieľa v období fyzickej neprítomnosti. Najhoršie pre citové puto je, keď sa stratíme z obzoru, keď zmizneme. Citové puto sa tak pretrháva, dieťa sa automaticky a prirodzene bráni tomu, aby v budúcnosti nebolo znova frustrované.165 Intenzitu sociálnych kontaktov do určitej miery môže ovplyvniť rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará. Je preto veľmi dôležité zistiť a následne zohľadniť postoj tohto rodiča ku komunikácii dieťaťa s druhým rodičom. Varovnými signálmi sú odobratie telefónu dieťaťu, neodovzdanie hovoru, keď ho druhý rodič požaduje, nebratie alebo vypnutie telefónu, odpojenie počítača, zatajovanie pošty, neodovzdanie balíkov a darčekov. V týchto prípadoch by mal súd zvážiť kvalitu výchovného pôsobenia programujúceho rodiča a použitím niektorého z výchovných opatrení v záujme dieťaťa zabrániť škodlivým vplyvom na jeho psychiku. Zavrhovaní rodičia totiž kupujú deťom mobily, programujúci rodičia ich zabavujú. Keď zavrhovaný rodič dieťaťu volá, programujúci rodič sa rôzne vyhovára, aby hovor s dieťaťom znemožnil. Ak zavrhovaný rodič volá programujúcemu rodičovi, ten často inštruuje deti, aby ho zapreli. Tým nielen učí deti podvádzať, ale tiež si z nich robí spojencov a deti dostávajú lekcie v nemorálnych taktikách. Sú vedené k názoru, že zavrhnutý rodič si nezaslúži, aby sa s ním jednalo čestne a ohľaduplne.166 V súčasnosti zákon o rodine právo rodiča na komunikáciu s dieťaťom neupravuje. Keďže však ide o jednu z imanentných súčasti práva styku a materiálne podmienky života spoločnosti umožňujú množstvo rôznych foriem neosobnej komunikácie, mal by zákonodarca zvážiť rozšírenie oprávnení

163 Hrušáková, M. –Králičková, Z.: České rodinné právo. BRNO, Masarykova univerzita aNakladatelství Doplněk 2001 s. 131

164 Macháčková, L.: Mobilní telefon astyk rodiče sdítětem. Právo arodina. 2003, č. 3, s. 15

165 Bakalář, E. a kol.:  Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str. 61 a nasl.

166 Bakalář, E. a kol.:  Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str. 4371

 

styku sdieťaťom o právo rodiča na komunikáciu.

Dohoda rodičov o výkone rodičovských práv a povinností môže obsahovať tiež úpravu práva na komunikáciu sdieťaťom, avšak súd toto právo autoritatívne rodičovi priznať nemôže.

B. VÝKON PRÁVA STYKU

Záruky riadnej realizácie úpravy styku vsúčasnosti poskytuje jednak zákon o rodine už spomínaným ustanovením § 24 ods. 4167, jednak o.s.p. vustanoveniach o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí (§ 272 –273d) a jednak Trestný zákon168 vust. § 349 pod rubrikou „Marenie výkonu úradného rozhodnutia“169. Určitú preventívnu funkciu plní aj eventualita vzniku povinnosti nahradiť škodu, ktorá oprávnenej osobe zmarením styku sdieťaťom vznikla.170 Podľa ustanovení o.s.p. sa súd vprvom rade pokúsi viesť povinného rodiča kdobrovoľnému podrobeniu sa súdnemu rozhodnutiu, resp. plneniu dohody. Ak táto činnosť súdu neviedla knáprave, má súd možnosť iniciovať zastavenie vyplácania štátnych sociálnych dávok určených na podporu výchovy dieťaťa alebo ukladať povinnému opakovane pokuty, ktoré pripadajú štátu. Ak ani toto opatrenie nevedie knáprave, potom môže sudca nariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo dohody nemá byť a jeho odovzdanie tomu, komu je podľa rozhodnutia alebo dohody zverené alebo komu dohoda alebo rozhodnutie priznávajú právo na styk sdieťaťom po obmedzený čas. Existuje teda sieť opatrení, ktoré by mali zabezpečiť realizáciu práva rodiča na styk sdieťaťom. Avšak prax je pri ich využívanínepružná, čo sa vkonečnom dôsledku negatívne premieta do vzťahu dieťa a rodič, ktorý nemá možnosť sa sním stýkať. Stretávame sa sproblémom, ktorý už má svoje presné psychologické označenie –syndróm zavrhnutého rodiča.171 Neexistuje ani jednoznačný názorna to, nakoľko je vhodné vynucovať styk dieťaťa s rodičom proti vôli dieťaťa. Už bolo

167 Ak jeden zrodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk smaloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. 

168 Č.300/2005 Z. z.   

169 Kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia vobčianskom súdnom konaní smerujúce kvýkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody alebo kto marí výkon predbežného opatrenia uloženého vobčianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti o maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.

170 R 12/1990                          

171 Ktomu viď bližšie napr. Novák, T. –Pokorná, A.: Jak dalece lze vynutit přípravu dítěte ke styku sdruhým rodičem. Právo arodina, 2004, č. 5, s. 872

 

spomenuté, že ani zákon, ani prax neuznáva povinnosť rodiča stýkať sa so svojim dieťaťom, ak sám nechce. Nakoľko však možno nútiť s styku dieťa, pokiaľ nechce?

Asi najobtiažnejšou a najdôležitejšou otázkou je hľadanie dôvodu, prečo dieťa odmieta styk s jedným z rodičov. Ak ide totiž o oprávnené odmietanie, je pochybné, či možno dieťa nútiť k stretávaniu. V zmysle Ústavy sú všetci ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.172 Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.173 Zákon dieťaťu explicitne neukladá povinnosť stýkať sa s rodičom. Ak nemožno k styku s dieťaťom nútiť rodiča, ktorý sa stretávať nechce, potom je (z titulu veku alebo postavenia v rodinnoprávnom vzťahu) diskriminujúce, akštát donucovacou mocou zasahuje do práv dieťaťa, ktoré má svoj vlastný odôvodnený názor, na základe ktorého odmieta stretávanie. Samozrejme za predpokladu, že sú splnené podmienky pre záver, že ide skutočne o vlastný názor dieťaťa, ktorý si vytvorilo samo na základe všetkých relevantných informácií, ktoré mu boli nezávisle sprostredkované. Vprípade takéhoto stretu rodičovských práv apráv dieťaťaponúka Ústavný súd nasledovný výklad: „Kým včl. 41 ods. 4 Ústavy sú rodičovské práva a práva detí upravené paralelne, včl. 41 ods. 1 Ústavy je rodičovstvu poskytnutá zákonná ochrana pri súčasne garantovanej osobitnej (zrejme intenzívnejšej) ochrane detí amladistvých. Pritom Ústava včl. 41 ods. 6 „splnomocňuje“ zákon na úpravu podrobností oprávach obsiahnutých včl.41 ods. 1 až 5 Ústavy. Zákon orodine však už jednoznačne „preferuje“ pri výkone rodičovských práv apovinností záujem maloletého dieťaťa (napr. čl. I § 24 ods. 3, §38 ods.2, § 44 ods. 2)..“174 V zmysle tohto výkladu je potrebné rešpektovať názor dieťaťa v prípade, ak je adekvátny jeho rozumovej a vôľovej vyspelosti, zodpovedajúcej jeho veku. Podľa rovnakých kritérií sa totiž posudzuje aj spôsobilosť maloletého na právne úkony.

172 čl. 12 bod 1 a 2

173 čl. 2 bod 3

174 Nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 26/05-37

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd je povinný rešpektovať názor maloletého dieťaťa, ak:73

 

 

 dieťaťu boli poskytnuté všetky súvisiace informácie v súlade s jeho právom byť informované

 dieťa má dostatočný vek a jemu zodpovedajúcu vôľovú a rozumovú vyspelosť, aby si na základe prijatých informácií dokázalo vytvoriť samostatne svoj názor

 dieťa svoj názor dokáže slobodne a samostatne prejaviť a odôvodniť.

 

Je nevyhnutné pri rozhodovaní o názore dieťaťa zohľadňovať aj okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ napríklad rodič bezdôvodne zanedbal v priebehu dlhšieho obdobia svoj vzťah k dieťaťu, nestretával sa s ním, neprejavoval o neho záujem, nekontaktoval ho, svoje rodičovské práva nevykonával, ani inak nezabezpečoval výchovu dieťaťa, hoci mu v tom nebránila závažná prekážka, potom nemožno následne dieťaťu vyčítať jeho snahu eliminovať zo svojho života ďalšie frustrácie, spôsobované takýmto rodičom. Najmä v útlom veku je aj lehota niekoľkých mesiacov175 dostatočne dlhá na to, aby bol rodič pre dieťa osobou absolútne neznámou. Len biologický pôvod by sám osebe nemal zhojiť vadné správanie rodiča, ktorý výkon svojich práv zanedbával tak, že súd mohol rozhodnúť vjeho prípade aj o ich obmedzení alebo až pozbavení. Naviac, keď v zmysle ustanovenia § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine stačí kvalifikovaný nezáujem rodiča o dieťa v trvaní 6 mesiacovna to, aby súd na osvojenie nepotreboval súhlas rodiča dieťaťa, hoci je jeho zákonným zástupcom. Je zahodno zvážiť, či by určité časové obmedzenia nebolo potrebné ustanoviť aj pre prípad, že rodič svojim zavineným správaním naruší dôveru medzi ním a dieťaťom. Riešenie, ktoré uplatňuje súčasná prax –keď núti dieťa k styku s týmto rodičom bez ohľadu na odôvodnenosť jeho odporu –nie je v súlade s ochranou práv, ktoré mu zaručuje Ústava a medzinárodné dohovory. Všeobecne je potrebné povedať, že dieťa nemá zákonom výslovne zakotvenú povinnosť sa srodičom, resp. rodičmi stretávať. Na druhej strane ale nemožno nevidieť, že práve prostredníctvom kontaktu realizuje rodič svoje rodičovstvo aprávo dieťaťa vychovávať vnajširšom zmysle slova.176

175 Podľa ust. § 102 ods. 1 písm a) zákonao rodine stačí na to, aby na osvojenie dieťaťa nebol potrebný súhlas jeho rodiča, hoci je zákonným zástupcom, ak rodič takto zanedbáva výkon svojich rodičovských práv a povinností po dobu 6 mesiacov. Ak

176 Králičková, Z.: Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita. Právnická fakulta, 2010, str. 89

Najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní je teda zistenie, či dieťa pri nezáujme kstretávaniu srodičom vyjadruje svoj vlastný názor, alebo len memoruje názor druhého rodiča, resp. tretej osoby. Určitý návod, ako rozpoznať manipuláciu a programovanie 74

 

názoru dieťaťa poskytuje autor „syndrómu zavrhnutého rodiča“ americký psychológ Gardner, ktorý popísal 8 varovných príznakov tohto syndrómu nasledovne:

1. nenávistná kampaň za degradáciu rodiča:dieťa prejavuje silnú nenávisť k rodičovi a na cielenú otázku spustí výpočet záporných charakteristík, zlých skutkov, závadného správania. Pozitívne emócie sú úplne vytesnené

2. slabé, banálne, neodôvodnené či absurdné zdôvodnenie tejto nenávisti a odporu k zavrhnutému rodičovi či nechuti stretnúť sa s ním –napríklad: Nechcem ísť k otcovi, pretože sa ma stále pýta, ako mi to ide v škole..

3. neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov): normálne dieťa väčšinou hovorí o kladných aj záporných povahových vlastnostiach otca aj matky, naproti tomu odcudzené dieťa programujúceho rodiča nekriticky prijíma a zavrhnutého iba kritizuje

4. fenomén nezávislého názoru („vyhlásenie nezávislosti“): deti postihnuté syndrómom zavrhnutého rodiča často uvádzajú, že nechuť stýkať sa s druhým rodičom je ich vlastná. Vsugerované nepravdypotom samostatne rozvíjajú. Programujúci rodič to rád zdôrazňuje pred tými, kto rozhodujú o styku s dieťaťom

5. reflexívna podpora programujúceho rodiča v rodičovskom konflikte:pri diagnostických či terapeutických sedeniach dieťa postihnuté týmto syndrómom súhlasí reflexívne, automaticky a bez váhania so všetkým, čo programujúci rodič tvrdí. Nečaká na protiargument rodiča, zavrhnutého alebo ho celkom ignoruje, nevidí, nepočuje. Detská kritika voči zavrhnutému rodičovi býva dokonca silnejšia a emotívnejšia než kritika programujúceho rodiča

6. neprítomnosť pocitu viny:deti postihnuté syndrómom zavrhnutého rodiča nepociťujú žiadny pocit viny, že zavrhnutý rodič je postihnutý, že trpí, ignorujú jeho city. Napríklad za jeho dary nie sú vďačné, jeho výdavky považujú ako spravodlivý trest, za krivé obvinenie z pohlavného zneužívania nepociťujú vinu

7. vypožičané scenáre (memorovanie)signalizujú vysokú pravdepodobnosť syndrómu. Z kontextu detského obviňovania zavrhnutého rodiča a z jeho obsahu je zjavné, že boli sprostredkované programujúcim rodičom, dieťa ich vypočulo a reprodukuje to. Detská výpoveď potom obsahuje výrazy a zvraty, ktoré deti daného veku nepoužívajú. Mnohé detské obvinenia sú identické s obvineniami programujúceho rodiča..

8. rozšírenie nepriateľstva na členov pôvodnej rodiny zavrhnutého rodiča

75

 

 

spôsobuje bolesť hlavne prarodičom detí, ktorí svoje vnúčata milujú.177

 

177 Bakalář, E. a kol.:  Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str.  47 -48

178 Svák, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry adoktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava : Eurokódex, 2006, str. 658

Než súd rozhodne o styku rodiča s dieťaťom, resp. o stretávaní, musí si ustáliť, aký je skutočný názor dieťaťa. Nemal by podceniť informovanosť dieťaťa, za týmto účelom by bolo vhodné ešte pred samotným výsluchom využiť odborné poradenstvo, resp. kompetencie orgánu sociálno-právnej ochrany detí a sprostredkovať dieťaťu informácie o oboch rodičoch, ich dôležitosti vo výchove a o právach dieťaťa komplexne. Cieľom je, aby sa dieťa pri prezentovaní „svojho“ názoru neopieralo len o informácie, ktoré mu dovtedy triedil a odovzdával výlučne jeden z rodičov.

Podobný názor vyjadril aj Súd pre ľudské práva vprípade Sommerfeld c. Nemecko (rozhodnutie z8. júla 2003, týkajúce sa sťažnosti č. 31871/96), kde išlo ozamietnutie prístupu kdcére, narodenej mimo manželstvo. Vo svojom posudzovaní Súd dospel kzáveru, že kompetentné súdy predložili dostatočné dôkazy na vysvetlenie ich rozhodnutia, ktorým sťažovateľovi zamietli prístup kdieťaťu, konkrétne že 13 ročné dievča vyjadrilo jasné želanie nestretávať sa so svojím otcom, sťažovateľom, aže tento názor zastávalo dlhodobo, takže nútiť ju stretávať sa sotcom by vážne narušilo jej emocionálnu apsychickú rovnováhu. Súd považoval procesný prístup nemeckých súdov za daných okolností za rozumný, ktorý poskytuje dostatočný materiál na prijatie odôvodneného rozhodnutia votázke styku sdieťaťom vprejednávanom prípade. Súd preto mohol konštatovať, že procesné požiadavky vyjadrené včlánku 8 Európskeho dohovoru boli splnené. Na druhej strane Súd konštatoval porušenie článku 14 vspojení sčlánkom 8 Európskeho dohovoru. Podľa Súdu vnútroštátne súdy výslovne zohľadnili najmä kritérium, či stretávanie sa sbiologickým otcom bolo „v najlepšom záujme dieťaťa“. Pritom rozhodujúcu váhu prisúdili počiatočnému zákazu matky, aby sajej dcéra stretávala sbiologickým otcom, auvalili na sťažovateľa bremeno, ktoré bolo ťažšie než to, ktoré spočívalo na rozvedených otcoch podľa § 1634 ods. 1 Občianskeho zákonníka.178

Okrem už spomenutých právnych prostriedkov riadneho výkonu práva styku je zahodno zvážiť aj využitie ďalších –praxou osvedčených –metód, využívaných v iných štátoch. Medzi takéto ďalšie potencionálne záruky riadneho výkonu práva styku by bolo 76

 

možné zahrnúť dohľad nad stykom179 alebo zloženie kaucie osobou, ktorá sa o dieťa osobne stará na zabezpečenie toho, aby sa oprávnenej osobe vstyku nebránilo, resp. zloženie kaucie osobou, ktorá má právo na stretávanie s dieťaťom,aby bolo dieťa riadne vrátené po skončení stretávania. Ako krajný prostriedok prichádza do úvahy odobratie dieťaťa programujúcemu rodičovi a jeho odovzdanie odbornému zariadeniu, ktoré dieťaťu zabezpečí neutrálne výchovné prostredie, odbornú pomoc a informácie z všetkých dostupných zdrojov.

179 Je možné jeho nariadenie súdom podľa ust. § 37 ods. 2 zákona o rodine

180 Zák. č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene adoplnení niektorých zákonov

181 Ust. § 11 ods. 1 zák. č. 305/2005 Z. z.

Dohľad nad stykom možno zaradiť do kompetencie orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately180, ktoré sú okrem iných kompetencií oprávnené  najmä na:

 ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletejfyzickej osobe alebo ponúknutie sprostredkovania pomoci pri riešení výchovných problémov alebo rodinných problémov ..

 sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrenia na obmedzenie pôsobenia nepriaznivých vplyvov

 organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc pri riešení problémov detí vrodine, vškole a na pomoc rodinám pri riešení výchovných problémov, sociálnych problémov a iných problémov vrodine a vmedziľudských vzťahoch..181

 

Avšak zákon priamo nerieši akým spôsobom a vakých intenciách má orgán sociálnoprávnej ochrany detí pri styku rodiča sdieťaťom asistovať, i napriek tomu, že vcelom rade prípadov je ich účasť na styku vhodná a účelná a preto sa používa ako jedna zmetód sociálnej práce srodinou. Treba však spravodlivo uviesť, že možnosti pracovníkov Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny sú obmedzené ich pracovnou dobou, množstvom pridelenej agendy, účasťou na súdnych pojednávaniach a plnením ďalších úloh, vyplývajúcich zich pracovného zaradenia. Naviac zamestnanci tejto špecializovanej štátnej správy nemajú predpísané osobitné kvalifikačné predpoklady pre výkon tejto práce, preto aj súdy uprednostňujú pri aplikácii pomoci a poradenstva rodinám skôrodborné zariadenia –centrá psychologicko-právnych služieb, psychologické poradne, resp. iné akreditované pracoviská. 77

 

Jedným zvýhodných nástrojov eliminácie marenia styku sdieťaťom rodičom, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti sa javí zloženie „kaucie“ ako peňažnej záruky. Túto by bol povinný zložiť na účet súdu rodič, ktorému vkonaní o zverenie do osobnej starostlivosti súd určil deti. Povinnosť zložiť kauciu by súd určoval rodičovi, u ktorého už počas konania vznikla odôvodnená obava,že bude zasahovať do práv dieťaťa a do práv druhého rodiča tým, že bude mariť stretávanie alebo styk, určený súdnym rozhodnutím. Vprípade, ak by boli splnené podmienky pre nariadenie výkonu rozhodnutia o styku a tento by bol súdom nariadený, kaucia by prepadla vprospech štátu. Dostatočná výška kaucie by mohla na brániaceho, programujúceho rodiča vplývať výchovne ako prevencia eliminácie celého spektra jeho vlastných negatívnych motívov takéhoto nesprávneho správania.

Na druhej strane by zákon nemal povinnosť zložiť kauciu obmedzovať len na rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ale mal by súdu poskytnúť možnosť uložiť povinnosť jej zloženia aj rodičovi, ktorý je oprávnený sa sdieťaťom stýkať, avšak súdom určené pravidlá styku nedodržuje, dieťa odmieta riadne odovzdať, predlžuje stretávanie, zneužíva dieťa na manipulovanie s druhým rodičom (ešte chcem zostať, prídem ráno apod.). Pokiaľ by došlo ktakémuto opakovanému porušeniu povinností, kaucia by prepadla a stretávanie smaloletým by bolo možné realizovať opätovne len po zložení novej sumy.

Niektoré znavrhovaných legislatívnych riešení vyznievajú sohľadom na súčasné znenie nášho právneho poriadku príliš radikálne. Súčasná situácia pri vykonateľnosti rozhodnutí o styku sdeťmi je však katastrofálna, prieťahy vsamotnom konaní a prieťahy pri výkone rozhodnutia spôsobujú, že vzťah medzi rodičom, ktorý má záujem sa so svojím dieťaťom stretávať a týmto dieťaťom úplne zanikne, resp. oslabí sa tak, že obaja stratia záujem tento vzťah vôbec ešte riešiť. Zároveň však stratia ďalšiu dôležitú vec –presvedčenie, že štát, ktorého sú občanmi, je pripravený a schopný poskytnúť akúkoľvek ochranu ich zákonným právam. Ich zatrpknutosť a nedôvera kľuďom a inštitúciám priamo vplýva na zhoršenie úrovne medziľudských vzťahov, produktivity práce, niekedy aj spoločenského postavenia a zdravotného stavu. Títo ľudia ďalej pôsobia na ďalších ľudí, prípadne na deti a sprostredkovane na atmosféru spoločnosti.182 Nejde teda o

182 Novák, T. –Bakalář, E.: Styk dítěte sdruhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo arodina, 2003, č. 12, s. 878

 

problém jednej rodiny –je to problém spoločnosti ako takej.

7. ROZHODOVANIE O ÚPRAVE STRETÁVANIA SA S DIEŤAŤOM

Vzmysle ustanovení zákona o rodine prichádza do úvahy spolu 5 prípadov, kedy súd bude rozhodovať o stretávaní sa smaloletým dieťaťom a to:

 vprípade rozvodu manželstva rodičov maloletých detí, kedy sa súčasťou rozhodnutia o rozvode stane aj dohoda rodičov o styku smaloletými deťmi na čas po rozvode, resp. pokiaľ sa rodičia nedohodnú, upraví styk súd autoritatívnym rozhodnutím. Úprava styku nebude súčasťou výroku oúprave výkonu rodičovských práv apovinností na čas po rozvode vtedy, ak rodičia požiadajú súd, aby túto otázku neupravoval. Zákon na rozdiel od rodičovskej dohody o výkone rodičovských práv a povinností na čas po rozvode183 neumožňuje súdu rozhodnúť sa, či dohodu rodičov o styku sdieťaťom schváli alebo neschváli. Zvýslovného znenia vyplýva, že ak sa rodičia na styku dohodnú, stane sa táto dohoda súčasťou rozhodnutia o rozvode. Vyvodiť právo súdu vyjadriť sa kobsahu tejto dohody možno len odvodene zo zákona č. 104/1991 Zb. (Dohovor o právach dieťaťa), ktorý ako vodiace kritérium akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí, uskutočňovanej zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi uvádza záujem dieťaťa.184

 vprípade rozvodu manželstva rodičov maloletých detí, ak to vyžadujú pomery vrodine a je to vzáujme maloletého dieťaťa, môže súd upraviť styk maloletého sjeho blízkymi osobami. Zákon tu má na mysli osoby, na ktoré je dieťa citovo naviazané a rozvod manželstva rodičov do týchto väzieb nutne zasiahne (napríklad starý rodič dieťaťa, u ktorého rodičia dieťaťa do rozvodu žili vspoločnej domácnosti a po rozvode sa predpokladá odsťahovanie dieťaťa srodičom, ktorému

 

183 Ust. § 24 zákona orodine               

184 Je všaksporné, nakoľko môže súd posúdiť rozpor medzi rodičmi dohodnutou úpravou styku askutočným záujmom dieťaťa. Všetky doterajšie skúsenosti vedú ktomu, že zásadne dobrá dohoda rodičov je najlepším základom pre to, aby dieťa nestrácalo po rozvode svojho druhého rodiča anebolo traumatizované správaním sa rodičov, ktorí obchádzajú alebo bojkotujú súdne rozhodnutie adovedú situáciu tak ďaleko, že si dieťa vzájomne unášajú apoužívajú zvláštne exekučné prostriedky na vynútenie styku sdieťaťom či jeho navrátenie. Týmto myšlienkam sa venuje Oporúčanie RE č. 1/98 oRodinnej mediácii, ktoré bolo prejednané na konferencii vŠtrasburgu voktóbri 1998 (Radvanová, S. –Zuklínová, M.: Kurs občanského práva –Instituty rodinného práva. 1. vydání. PRAHA, C. H. Beck 1999, s. 115) 79

 

 

bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti)

 ak súd rozhoduje o výkone rodičovských práv a povinností viných prípadoch podľa ust. § 36 ods. 1 zákona o rodine (rodičia maloletého spolu nežijú). Zákon vtomto prípade odkazuje na primerané použitie ustanovení o úprave styku na čas po rozvode manželstva. Tým teda nie je vylúčená ani úprava styku vprospech blízkych osôb dieťaťa podľa predchádzajúceho bodu.

 v prípade, ak manželstvo rodičov dieťaťa zaniklo smrťou alebo vyhlásením jedného zrodičov za mŕtveho a ak je to potrebné vzáujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery vrodine, môže súd na návrh upraviť styk maloletého dieťaťa sblízkymi osobami mŕtveho rodiča.

 ak sa zmenia pomery, zktorých súd vychádzal pri vynesení rozhodnutia, môže súd aj bez návrhu zmeniť rozsudok o styku. Zmena pomerov, ktorá spôsobí zmenu už právoplatného súdneho rozhodnutia má byť buď skutočná a závažná (nie len prechodného alebo krátkodobého charakteru) alebo bude prezumovaná, nakoľko nastali skutočnosti, sktorými zákon aplikáciu takejto prezumpcie spája. To je napríklad prípad ust. § 25 ods. 4 zákona o rodine, vktorom súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti, ak jeden zrodičov opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk smaloletým dieťaťom upravený vo forme súdneho rozhodnutia.

 

A. KRITÉRIA PRE ÚPRAVU STRETÁVANIA

Súdy pri úprave stretávania vychádzajú na jednej strane zmožností a potrieb dieťaťa a na strane druhej zmožností a požiadaviek oprávneného rodiča. Možnosti a potreby rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti hrajú pri rozhodovaní len okrajovú úlohu a uplatňujú sa ako faktor pri rozhodovaní skôr výnimočne.

Pre úpravu stretávania sa srodičom, sú rozhodujúcimi faktormi vek dieťaťa, jeho vývinové možnosti a potreby, zdravotný stav, citové väzby, záľuby, to, vakej miere a akým spôsobom oprávnený rodič doteraz zabezpečoval osobnú starostlivosť oň. Ak súd zvažuje možnosti oprávneného rodiča, potom berie do úvahy skutočnosť, vakom rozsahu má záujem styk upraviť, či má vytvorené predpoklady na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa na čas stretávania (bytové, sociálne, osobné pomery), aký je doterajší vplyv tohto rodiča na mravný, citový, rozumový a iný osobnostný vývoj dieťaťa, aké sú jeho záľuby, možnosti zhľadiska pracovného času apod. Pokiaľ má súd zohľadniť aj 80

 

kritériá na strane rodiča, ktorý zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa, tak prichádza do úvahy napríklad miesto bydliska a zabezpečenie transportu dieťaťa na stretávanie, osobitosti jeho zamestnania (sezónna práca, práca na smeny) apod. Hľadanie najvhodnejšej úpravy stretávania je výsledkom aplikácie všetkých týchto relevantných faktorov.

Základným pravidlom, zktorého by mali súdy pri úprave styku vychádzať je, že každý zrodičov má zásadne právo stráviť sdieťaťom polovicu jeho voľného času.Tu sa prejavuje rozdiel medzi inštitútom striedavej starostlivosti astykom, nakoľko pri striedavej starostlivosti každý zrodičov má právo tráviť sdieťaťom približne polovicu jeho všetkého času, nielen toho voľného. Voľným časomsa myslí nielen tzv. „bežný“ voľný čas počas pracovných dní školského roka, ale všetok voľný čas dieťaťa, vrátane víkendov, sviatkov a prázdnin. Vkonaní je teda prvoradé určiť, koľko približne času dieťa strávi vškole, resp. vpredškolskom zariadení, detskom klube, prípravou na vyučovanie, krúžkami a záujmovou činnosťou,  športom apod. Po časovom vymedzení denného režimu dieťaťa je potom možné určiť, približne aký čas predstavuje ½ voľného času dieťaťa. Toto množstvo času potom súd upraví ako rozsah stretávania vintervaloch, ktoré obom rodičom a záujmom dieťaťa čo najviac vyhovujú. Pri úprave by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov (Vianoce, Silvester, Veľkonočné sviatky).

Samozrejme, že pravidlo, uvedené vpredchádzajúcom odseku, sa uplatňuje len vtedy, ak

 sa rodičia nedohodnú na styku inak

 oprávnený rodič má záujem na styku sdieťaťomvnajväčšom možnom rozsahu.

 

Rodičia môžu upraviť dohodou stretávanie sa sdieťaťom aj inak, vpraxi niekedy dokonca táto dohoda supluje zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti, čo však nie je správne ani žiaduce. Ak každý rodič fakticky dokáže zabezpečovať polovicu času starostlivosti odieťa, potom nie je namieste, aby zostalo zverené výlučne jednému znich. Ide ozosúladenie faktickej aprávnej reality. Zverením do osobnej starostlivosti sa zvyšuje pocit zodpovednosti za dieťa, dochádza krovnomernému nielen faktickému, ale aj právnemu rozloženiu zodpovednosti oboch za výchovu dieťaťa, za vykonávanie dohľadu nad ním, za jeho usmerňovanie ariadenie jeho správania. Inak pristupuje rodič kvýkonu svojich rodičovských práv apovinností, ak je mu dieťa ponechané vstarostlivosti ainak, 81

 

ak má len právo stretávania. Právo stretávania evokuje návštevu, ako akúsi formu výpožičky185. Postavenie druhého rodiča voči dieťaťu potom pripomína určitý druh vlastníckeho práva kdieťaťu, čo vnáša zbytočné rozpory do vzájomného vzťahu rodičov atak vkonečnom dôsledku zaťažuje deti. Naviac -keďže sa rozhodnutím ozverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného zrodičov nemení právne postavenie druhého rodiča, ktorý zostáva naďalej zodpovedný za výchovu svojho dieťaťa, je jeho zákonným zástupcom apatrí mu aj správa majetku dieťaťa –je spravodlivé ponechať mu (samozrejme za podmienky, že je schopný aochotný sa osvoje dieťa riadne starať) právo osobnej starostlivosti oň anedegradovať ho do pozície „víkendového rodiča“, ktorý bude zodpovedný len za voľnočasové aktivity.

185 Rudolph, J.: „Du bist mein Kind“. Cochemská praxe –cesty klidštějšímu rodinnému právu. Praha, 2010, str. 69

Vpraxi sa často možno stretnúť spostojom matiek, ktoré zásadne odmietajú zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti ahoci súhlasia srozdelením času starostlivosti 50:50, trvajú na tom, aby boli deti zverené výlučne im aotec mal vtomto rozsahu „len“ upravený styk. Takýto postoj je výrazom absolútneho nepochopenia inštitútu rodičovských práv apovinností, inštitútu výchovy ainštitútu osobnej starostlivosti aje výchovnou úlohou súdu, aby obomrodičom vysvetlil, že zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti sa na právnom postavení druhého rodiča nič nemení, nestráca žiadne oprávnenia ani povinnosti aje rovnako oprávnený aj povinný vychovávať ako rodič, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ktomuto postoju má súd viesť nielen rodiča, ktorý má záujem oosobnú starostlivosť odieťa (ale nechce rovnakú starostlivosť dovoliť druhému rodičovi), ale aj rodiča, ktorý sa bez ďalšieho vzdáva práva osobnej starostlivosti, je rozhodnutý prenechať to výlučne na druhého rodiča, nechce sa miešať do výchovy dieťaťa amieni sa uspokojiť skrátkodobým „nevýchovným“ pôsobením vrozsahu pár dní vmesiaci.

Rodičia sa môžu dohodnúť tiež tak, že oprávnený rodič bude realizovať stretávanie sa dieťaťom včase víkendov vširšom rozsahu, než rodič, ktorý zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa (napríklad vpomere 3:1 vkalendárnom mesiaci alebo tak, že oprávnený rodič bude zabezpečovať starostlivosť o dieťa počas každého víkendu v určenom čase). Alebo sa môžu dohodnúť tak, že stretávanie sa bude realizovať vmenšom rozsahu, než je základným východiskom pre rozhodovanie. Vtakomto prípade by mal ale súd dôsledne zisťovať dôvody, ktoré vedú rodiča klaxnému postoju kplneniu svojich 82

 

rodičovských práv apovinností avýchovným pôsobením naň zabezpečiť prevzatie riadnej plnohodnotnej zodpovednosti za výchovu arozvoj svojho dieťaťa. Pokiaľ sa tento postoj rodiča súdu nepodarí zmeniť anaďalej má požiadavky na stretávanie sa s dieťaťom vmenšom než východiskovom rozsahu, potom mu súd nemôže priznať právo na stretávanie vo väčšej, než požadovanejmiere. Vyplýva to zuž spomenutého charakteru práva styku, ktorý je výlučne chápaný ako rodičovské oprávnenie a nie zároveň aj ako povinnosť. Jednoznačne však súd musí vkonaní zistiť, vakom rozsahu požaduje úpravu styku oprávnený rodič, aby mal za preukázanú maximálnu hranicu úpravy.

Právna úprava stretávania, ak je súčasťou rozsudku, musí byť konkrétna. Po prijatí zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. došlo kzmene právnejúpravy vtom, že dohoda alebo rozhodnutie o styku je obligatórne súčasťou rozsudku o rozvode rodičov maloletého dieťaťa, okrem prípadu, ak rodičia výslovne požiadajú, aby súd styk neupravoval. Ktakejto úprave zákonodarca pristúpil zdôvodu neustále sa zvyšujúceho počtu súdnych konaní o úpravu styku, ktoré boli oprávneným rodičom podávané po právoplatnosti rozsudku o rozvode, nakoľko bol styk sdieťaťom obmedzovaný alebo mu bolo bránené zo strany rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Zákonodarca neustanovuje, ateda nepredpisuje rodičom obsah dohody oúprave ich styku smaloletým dieťaťom anepredpisuje pre túto dohodu žiadne náležitosti, tiežneukladá žiadne obmedzenia, ani nepredpisuje obsah výroku rozhodnutia súdu, ktorým tento rozhodne oúprave styku rodičov smaloletým dieťaťom, ani ho iným spôsobom vjeho rozhodovaní otejto otázke neobmedzuje. Pokiaľ sa rodičia dokážu ootázke stretávania sdieťaťom vždy ad hoc dohodnúť, je vhodnejšie, ak bude výrok rozsudku znieť takto: „Na žiadosť rodičov sa styk otca smaloletou neupravuje“a nie „Otec je oprávnený stretávať sa smaloletou bez obmedzenia“ prípadne „bez obmedzenia po dohode rodičov“. Posledné dve menované výroky rozhodnutia nie sú vsúlade so zákonom, nakoľko nie sú dostatočneurčité a vykonateľné, čo je vážna vada súdneho rozhodnutia. Naviac prax ukázala, že takéto rozhodnutie nie je ani vzáujme maloletého dieťaťa, nakoľko včase rozvodového konania majú rodičia tendenciu uzavrieť akúkoľvek dohodu len preto, aby už bolo manželstvo rýchlo rozvedené. Súdom schválená dohoda o úprave styku druhého rodiča smaloletým dieťaťom bez obmedzenia, neprináša ten správny efekt ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, ako to predpokladá Dohovor o právach dieťaťa, ale aj samotný zákon o rodine.186 Rodičia po skončení konania o rozvod manželstva následne iniciujú konanie o

186 Richterová, N.: Ochrana práv maloletého dieťaťa vprocese rozvodu manželstva smaloletými 83

 

deťmi. In: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. BRATISLAVA: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007, s. 88

187 Nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 26/05-37

zmenu pôvodného rozhodnutia bez toho, aby došlo kpodstatnej zmene okolností. Vnovom konaní prebieha dokazovanie opätovne, prípadne naviac vrozsahu, ktorý mal byť súčasťou rozvodového konania. Traumatizujúce zážitky detí tak rozvodom rodičov nekončia, pokračujú vnovej miere včase, ktorý by už všetci členovia rodiny mali využiť na proces adaptácie na nové rodinné a životné pomery.

Zuvedených dôvodov je nevyhnutné, aby súd upravil právo rodiča na stretávanie sdieťaťom a prípadne tiež právo rodiča na informácie o dieťati konkrétne tak, aby bolo rozhodnutie ako celok vykonateľné. Musí byť teda zneho zrejmé:

 kedy má rodič právo dieťa prevziať určením presného času a dňa tak, aby bol nezameniteľný siným dňom

 kde má rodič právo si dieťa prevziať (na ktorom mieste)

 kedy má rodič povinnosť dieťa po skončení stretávania odovzdať určením presného času a dňa tak, aby bol nezameniteľný siným dňom

 komu má rodič povinnosť po skončení stretávania dieťa odovzdať

 na ktorom mieste má rodič po skončení stretávania povinnosť dieťa odovzdať

 či má druhý rodič povinnosť dieťa na stretávanie riadne pripraviť, čím potom nemá rozhodnutie na mysli len zbalenie nevyhnutných osobných vecí dieťaťa, ale aj duševnú prípravu tak, aby sa odovzdanie a prevzatie dieťaťa zaobišlo bez traumatizujúcich emócií pre dieťa aj ostatné zúčastnené osoby.

 

Dohoda rodičov schválená súdom, alebo priame rozhodnutie súdu, predstavuje základný legálny rámec na styk sdieťaťom -rámec, ktorý slúži ako nástroj právnej istoty a stability úpravy práva na styk s dieťaťom a nepredstavuje čosi, čo by na základe vzájomnej dohody rodičov nebolo možné uplatňovať takpovediac operatívne, v súlade s aktuálnymi potrebami a možnosťami ich oboch.187 Preto by sa rodičia nemali brániť konkrétnej úprave, ktorá sa stane súčasťou rozsudku a nežiadať „neupraviť styk a ponechať ho na dohodu rodičov“. 

B. DÔKAZNÉPROSTRIEDKY84

 

Dokazovanie pri otázke úpravy styku prakticky splýva sdokazovaním o zverení do osobnej starostlivosti. Do úvahy prichádzajú rovnaké dôkazné prostriedky sväčšou alebo menšou intenzitou. Znalecké dokazovanie bude ovládané podobnými otázkami, smerujúcimi azda viac do oblasti schopnosti rodiča tráviť voľný čas sdieťaťom a teda jeho záujmových aktivít, záľub apod.  Tieto špecifiká však vyplynú súdu zpriebehu konania. Všeobecneteda možno odkázať na primerané použitie kapitoly o dôkazných prostriedkoch pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti.

8. STAROSTLIVOSŤ O VÝCHOVU MALOLETÉHO, JEHOZDRAVIE, VÝŽIVU A      VŠESTRANNÝ VÝVOJ

Starostlivosť rodičov o výchovu maloletého je rámcovým právom a povinnosťou rodičov, ktorí ho musia realizovať v súlade so záujmom dieťaťa. Ako napovedá už znenie ust. § 28 ods. 1 zákona o rodine, zahŕňa táto povinnosť najmä starostlivosť o zdravie dieťaťa, výživu a všestranný vývoj dieťaťa. Zdravím zákon nemyslí len fyzickú stránku osobnosti dieťaťa, ale aj psychickú, ktorá zastrešuje zdravý duševný, mravný, citový a rozumový vývoj. Výživa dieťaťa predstavuje spôsob zabezpečovania jeho materiálnych životných potrieb, ako sú strava,bývanie, ošatenie, školské potreby, záujmy, záľuby, cestovné apod. Všestranný vývoj teda (okrem materiálneho zabezpečenia a zdravia dieťaťa) predstavuje ďalej otázky ďalšej starostlivosti o blaho dieťaťa, jeho vzdelávanie, výber povolania, určenie miesta pobytu apod. Pritom zákon o rodine nepresne uvádza, že tieto práva spolu s právom zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok sú podstatnou súčasťou rodičovských práv a povinností. Takéto použitie termínu však môže nastoľovať otázniky o tom, čo vlastne tvorí„hlavný“ obsah rodičovských práv, keď uvádzaný výpočet má tvoriť len ich súčasť. Možno sa dôvodne domnievať, že použitie termínu „súčasť“ rodičovských práv a povinností nie je v danom kontexte presné ani výstižné, a teda že tu ide o zásadné obsahové vymedzenie rodičovských práv a povinností, i keď ich výpočet je len demonštratívny vzhľadom na to, že najrôznejšie životné situácie neumožňujú tento výpočet považovať za uzatvorený.188

188 Svoboda, J. -Ficová, S.: Zákon o rodine. Komentár. Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava, EUROUNION, 2005, str. 74

Starostlivosť o výchovu dieťaťa v sebe zahŕňa opakovanú, nepretržitú činnosť85

 

rodičov, ktorá má dlhodobý charakter a nevyčerpáva sa jednorázovým konaním rodiča.189 Táto starostlivosť má byť všestranná, sústavná a dôsledná. Jej konkrétny obsah rodičia napĺňajú prostredníctvom

189 Hrušáková, M. a kol.: Zákon o rodině: komentář. 3. vydání. Praha, C.H.BECK,  2005, str. 112

190 tu je evidentný rozdiel napríklad snemeckou právnou úpravou, ktorá vust. § 1671 BGB upravuje  možnosť „nielen“ zveriť dieťa do starostlivosti jedného zrodičov, ale preniesť na neho celý výkon rodičovskej starostlivosti, resp. niektorý jej diel (Getrenntleben bei gemeinsamer elterlicher Sorge : (1) Leben Eltern, denen die elterliche Sorge gemeinsam zusteht, nicht nur vorübergehend getrennt, so kann jeder Elternteil beantragen, dass ihm das Familiengericht die elterliche Sorge oder einen Teil der elterlichen Sorge allein überträgt.)

 priameho výchovného pôsobenia na dieťa

 vykonávaním dohľadu nad dieťaťom

 rozhodovaním o záležitostiach, týkajúcich sa dieťaťa

 usmerňovaním správania a konania dieťaťa vhodnými výchovnými prostriedkami.

 

A. PRIAME VÝCHOVNÉ PÔSOBENIE NA DIEŤA

Priame výchovné pôsobenie rodičovna dieťa zaručuje ustanovenie § 30 ods. 1 zákona o rodine, ktoré im garantuje rozhodujúcu úlohu pri výchove dieťaťa. Na toto ustanovenie nadväzujú ďalšie, ktoré určujú, kedy možno dieťa oddeliť od jeho rodičov proti ich vôli, resp. kedy možno súdnym rozhodnutím zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností. Rodič nestráca zodpovednosť za výchovu dieťaťa ani v prípade, ak sa o dieťa osobne nestará190. Túto zodpovednosť nemôže previesť na inú osobu. Okrem rodičov priznáva zákon pri výchove dieťaťa určitý objem práv a povinností aj manželovirodiča maloletého dieťaťa, ktorý žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti. Zákon túto povinnosť upravil slovami „na výchove sa podieľa aj manžel..“

Rodičia majú zákonné právo vychovávať svoje deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.Určitú hranicu ich slobode „výchovy“ kladie ust. článku 29 Dohovoru o právach dieťaťa, kde sú definované základné ciele výchovy. Už bolo spomenuté, že žiadne podobné ustanovenie nebolo zaradené do nového zákona o rodine a chýba. Jeho absenciou sa do rodinnoprávnych vzťahov nad primeranú mieru vnáša subjektívne hodnotenie osôb, zúčastňujúcich sa na konaní (rodičia, príbuzní) a najmä osôb, rozhodujúcich o právach a povinnostiach k dieťaťu (sudcovia, pracovníci orgánu sociálno-právnej ochrany detí). Chýba objektivizujúce kritérium. Judikatúra aspoň čiastočne určila, čo možno považovať za vady vo výchove, avšak ide už o výrazne 86

 

protispoločenské správanie sa maloletého, ktoré často postihuje až trestné právo.191 Preto treba mať na zreteli v konaní, týkajúcom sa výchovy maloletého, predovšetkým jeho záujem, podmienený cieľmi výchovy.

191 R 21/1990 (s. 68): Dôvody pre použitie tohto opatrenia sú spravidla v záškoláctve maloletých alebo v iných    porušeniach školského poriadku, v drobných krádežiach, v ničení cudzieho majetku, v predčasnom sexuálnom živote, v neusporiadanom rodinnom živote rodičov, v požívaní alkoholických nápojov apod..

192 Lazar, J. akolektív: Občianske právo hmotné, 1. diel. Bratislava : IURA EDITION, 2006, str. 222

193 Radvanová, S.: Dítě ohrožené aublížené. In: Dny práva 2010 (on-line). Dostupné na www.law.muni.cz.

194 § 81 ods. 1 o.s.p.

195 § 178 ods. 1 o.s.p.

Špecifické postavenie rodinnoprávnych vzťahov –na hranici súkromného a verejného práva, je dané práve tým, že nielen rodičia, ale aj spoločnosť sama, má záujem a povinnosť dohliadať na riadnu výchovu  maloletého ana ochranu záujmov ablaha maloletého dieťaťa192.  Nad právami dieťaťa musia bdieť aj iné subjekty a plniť všetky povinnosti, ktoré sú im uložené zákonom a to aj v oblasti prevencie.193 Za týmto účelom je v zákonoch zakotvený celý rad hmotnoprávnych aj procesných prostriedkov, ktoré umožňujú korigovať vadné výchovné pôsobenie rodičov, prípadne ich úplnú elimináciu z pôsobenia na dieťa (zákaz styku alebo až pozbavenie výkonu rodičovských práv apovinností). Dôvod, prečo musí spoločnosť zasahovať do týchto výsostne súkromných vzťahov, tkvie v ich následnom dosahu na kvalitu života nielen toho konkrétneho jednotlivca, resp. skupiny jednotlivcov (rodičia, deti, širšia skupina príbuzných), ale na spoločnosť ako celok. Výchovne problematický maloletý je predprogramovaný na problematickú dospelú osobnosť. Čím viac bude spoločnosť rezignovať na evidentné vadné vplyvy do osobností maloletých detí, tým viac bude v budúcnosti riešiť svoje vlastné problémy s vadnými osobnosťami dospelých jedincov v programoch, zameraných na prevýchovu v zariadeniach obmedzujúcich osobnú slobodu. Preto existuje zákonná možnosť začať konanie  starostlivosti o maloletých aj bez návrhu194. Súd má zákonnom zakotvenú povinnosť viesť rodičov, poručníkov, prípadne opatrovníkov maloletých k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti o maloletého.195 Pri výkone tejto povinnosti má vybavovať podnety a upozornenia fyzických osôb a právnických osôb ohľadne výchovy maloletého a robiť iné vhodné opatrenia. Týmto má zákon na mysli najmä zásahy do rodičovských práv a povinností, výchovné opatrenia, obmedzenie styku, zákaz styku, náhradnú starostlivosť tak, ako sú bližšie uvedené v časti 9 tejto publikácie. V zásade možno konštatovať, že žiadny iný právny vzťah nepožíva takú významnú procesnú súdnu ochranu, ako vzťah rodič –maloleté dieťa. Ďalšiu ochranu tomuto právnemu vzťahu 87

 

poskytuje zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, ktorý určuje kompetencie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí.

Vlastné filozofické presvedčenie rodičov a ich právo viesť deti v súlade s ním, je síce zákonom o rodine explicitne vyjadrené, avšak nemôže mať prednosť pred všeobecne akceptovaným záverom o cieľoch výchovy maloletého. Konkrétnejšie vyjadrené, pokiaľ rodičia sami vyznávajú napríklad fašistický, alebo inak diskriminujúci postoj, ich právo viesť deti v súlade s týmto postojom, je v rozpore so záujmom dieťaťa, ktorý je charakterizovaný ako najvyšší princíp celej rodinnoprávnej úpravy. Preto ho nemôže spoločnosť akceptovať, naopak,musí urobiť všetky opatrenia v záujme maloletého tak, aby jeho riadna výchova nebola narušená vadným postojom rodičov. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby zákon jednoznačne zakotvil, aké výsledky očakáva od riadnej výchovy dieťaťa. To znamená, že pôvodné ustanovenie § 31 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. by sa v podobe, prepracovanej na nové spoločenské pomery, malo vrátiť do zákona o rodine a dať tak pevný rámec rozhodovaniu o záujme maloletého dieťaťa. Došlo by tak súčasne k naplneniu medzinárodných záväzkov Slovenska, keď sa články ratifikovaných medzinárodných dohovorov majú implementovať do nášho právneho poriadku v podobe konkrétnych zákonných  ustanovení.

Rovnakým kritériom možno hodnotiť právo rodiča viesť dieťa v súlade s vlastným náboženským presvedčením. Pri sčítaní ľudu, domov a bytov vroku 2008 deklarovalo svoju príslušnosť kcirkvám anáboženským spoločnostiam registrovaným v Slovenskej republike celkovo 75,3 % obyvateľov štátu. Vysoké percento religiozity na Slovensku potvrdzuje skutočnosť, že cirkvi sú aj vsúčasnosti dôležitým faktorom pri formovaní hodnotového systému amorálky občanov. Slovenská republika garantuje náboženskú slobodu ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. -Ústavou Slovenskej republiky, ktorá upravuje slobodu svedomia anáboženskej viery a poskytuje garancie pre dodržiavanie týchto základných ľudských práv aslobôd. Zásadné otázky vzťahu štátu acirkví upravuje zákon č. 308/1991 Zb. oslobode náboženskej viery apostavení cirkví anáboženských spoločností vznení neskorších predpisov. Okrem poskytovania záruk pre dodržiavanie slobody svedomia anáboženskej viery adefinovania postavenia cirkví upravuje tiež niektoré podmienky registrácie nových cirkví. Ďalšie podmienky registrácie upravuje zákon č. 192/1992 Zb. oregistrácii cirkví anáboženských spoločností.  Princípmi rámcovej úpravy, obsiahnutej v týchto predpisoch sú predovšetkým garancie nezávislosti a náboženskej slobody cirkví anáboženských spoločností ako subjektov práva Slovenskej 88

 

republiky a vzájomná spolupráca cirkví anáboženských spoločností aštátu vprospech všetkých občanov na poli kultúrnom, výchovno-vzdelávacom, zdravotníckom, sociálnom, charitatívnom apastoračnom.

Registráciu cirkví vykonáva Ministerstvo kultúry SR, ktoré hodnotí splnenie podmienok pre registráciu. Zákon o rodine neobmedzuje právo rodiča viesť dieťa k náboženskému presvedčeniu len v súlade s registrovanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou. Rodič teda môže dieťa viesť aj k vzťahu k cirkvi, ktorá nie je v Slovenskej republike registrovaná, avšak nesmie ísť o cirkev, ktorej základné články viery, charakteristika, hodnoty, učenie alebo poslanie odporujú záujmu dieťaťa. Opäť sa tu pôsobením najvyššieho princípu prelamuje zákonom ustanovené právo rodiča vplývať na výchovu svojho dieťaťa bez obmedzení. V prípade náboženského presvedčenia je toto jeho právo zakotvené nielen v ust. § 30 ods. 1 zákona o rodine, ale aj v ust. § 3 zákona o slobode náboženskej viery apostavení cirkví anáboženských spoločností.196 Podobne Dohovor o právach dieťaťa v článku 14 ods. 3 zakotvuje prípustné obmedzenia slobody prejavovať náboženstvo alebo vieru len na také obmedzenia, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných. Pritom však tento Dohovor priznáva právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva samotnému dieťaťu.197

196 O náboženskej výchove detí dodovŕšenia 15 rokov ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia.

197 Viď čl. 14 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa

198 Ust. § 9 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele č. 305/2005 Z. z.

199 Viac v časti „rozhodovanie o záležitostiach, týkajúcich sa dieťaťa“

Pokiaľ sa filozofické alebo náboženské presvedčenie rodičov rôzni a nedokážu sa dohodnúť o zásadách jeho výkonu pri výchove maloletého dieťaťa, potom majú jednak možnosť požiadať o pomoc orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, resp. iný štátny orgán, príslušný podľa osobitných predpisov, zariadenie, obec, vyšší územný celok, akreditovaný subjekt, školu, školské zariadenie a poskytovateľazdravotnej starostlivosti198 a jednak požiadať súd o rozhodnutie podľa ust. § 35 zákona o rodine199, aby určil, vakom náboženskom presvedčení bude dieťa vychovávané. Pokiaľ už rodičia v minulosti spoločne vybrali pre dieťa náboženské vyznanie, vktorom bolo vychovávané, je otázka jeho zmeny opäť možná len so súhlasom oboch rodičov. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že dieťa bolo vminulosti zverené do osobnej starostlivosti len jedného znich. Nejde totiž ootázku, ktorá by súvisela svýkonom osobnej starostlivosti. Výber náboženstva je otázkou výchovy atoto širšie rodičovské oprávnenie patrí obom rodičom 89

 

spoločne bez ohľadu na rozhodnutie ozverení do osobnej starostlivosti.

B. VYKONÁVANIE DOHĽADU NAD DIEŤAŤOM

Dohľad nad dieťaťompredpokladá, že rodič vie, kde sa približne jeho dieťa nachádza a čo robí. Táto povinnosť (a právo rodiča) obsahovo veľmi úzko súvisí s výkonom výchovného pôsobenia každého rodiča. Napríklad záškoláctvo dieťaťa, ktoré rodič dlhodobejšie nezistí, je dôkazom, že jednak nespolupracuje so školou alebo školským zariadením a jednak, že zanedbáva povinnosť dohliadať na prípravu dieťaťa na povolanie. Pokiaľ rodič takéto závadné správanie dieťaťa odhalí, potom je významným kritériom pre zhodnotenie jeho výchovných schopností skutočnosť, ako sa s touto okolnosťou vysporiada. Rodič sám má možnosť požiadať o pomoc200 príslušný štátny orgán alebo organizáciu, resp. súd. Môže napríklad navrhnúť, aby bol dieťaťu určený dohľad, aby bolo zapojené do výchovných opatrení podľa zák. č. 305/1005 Z. z., alebo aby bolo dieťaťu súdom uložené výchovné opatrenie, napríklad umiestnenie vdiagnostickom ústave alebo v resocializačnom stredisku pre drogovo závislých. Každopádne rodič nesmie zlé výchovné smerovanie dieťaťa ignorovať, nakoľko takéto správanie môže mať jednak vplyv na výkon jeho rodičovských práv a povinností201 a jednak byť podkladom pre vznik zodpovednostného právneho vzťahu. Rodič totiž má

200 Viď poznámka 143)

201 Môže byť dôvodom na obmedzenie alebo pozbavenie výkonu rodičovských práv a povinností

202 Ust. § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka

 občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ktorú dieťa spôsobí v tej miere, nakoľko tento povinný dohľad zanedbal.202 Z hľadiska uplatnenia tejto zodpovednosti je problematickou skutočnosť, že náš zákon o rodine takúto povinnosť explicitne rodičovi neurčuje a možno ju vyvodiť len podporne z práva rodiča dieťa vychovávať. Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, český zákon o rodine tento problém odstránil tým, že v ust. § 31 ods. 2 bližšie konkretizuje povinnosti rodičov pri výkone rodičovskej zodpovednosti, medzi ktoré výslovne zahrnul tiež „vykonávať nad dieťaťom dohľad, zodpovedajúci stupňu jeho vývoja“.Takto je priamo v zákone vyjadrená právna povinnosť rodičov, takže nevzniká polemika o tom, či v konkrétnom prípade vzniku škody došlo alebo nedošlo k porušeniu nejakej právnej povinnosti rodičom. Existujú právne poriadky, ktoré ukladajú

90

 

 

rodičompovinnosť zabezpečiť deťom nižšieho veku (obvykle do 15 roku) fyzický dozor (prítomnosť) osoby staršej ako 15 rokov, a to v domácnosti. Takáto právna úprava má zabrániť hlavne ohrozeniu zdravia a života malých detí.203 Rovnakú povinnosť slovenský právny poriadok nepozná a ponecháva plne na rozhodnutí rodičov, akým spôsobom zabezpečia dohľad nad dieťaťom. Musia to však robiť primeraným spôsobom, nakoľko aj dieťa má právo na ochranu pred svojvoľným zasahovaním do svojho súkromného života, rodiny a domova alebokorešpondencie204.

 občianskoprávnu zodpovednosť voči dieťaťu, vyplývajúcu z práva dieťaťa na ochranu osobnosti205. Možno ju uplatniť napríklad v prípade, ak rodič zanedbá náležitý dohľad nad dieťaťom a v dôsledku toho dôjde k ohrozeniu jeho života, poškodeniujeho zdravia alebo telesnej integrity.

 trestnoprávnu zodpovednosť, upravenú dvomi skutkovými podstatami –Odložením dieťaťa206 a Opustením dieťaťa207. Ani jedna z týchto skutkových podstát nepredpokladá ako nutný dôvod pre jej aplikáciu nepriaznivý následok na dieťati. Stačí samotná skutočnosť, že došlo k zanedbaniu dohľadu. Len v prípade opustenia dieťaťa je vznik nepriaznivého následku pre dieťa (spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti) dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby až na hranicu sedem až dvanásťrokov.

 

203 Radvanová, S. -Zuklínová M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva. 1. vydání. Praha,  C.H.BECK 1999, str. 97

204 čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

205 Ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka

206 Ust. § 205 Trestného zákona: Kto odloží dieťa, o ktoré má povinnosť starať sa a ktoré si nemôže zadovážiť pomoc, na mieste, kde mu nehrozí nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia, potrestá sa...

207 Ust. § 206 Trestného zákona: Kto opustí dieťa, o ktoré má povinnosť starať sa a ktoré si nemôže zadovážiť pomoc, a vystaví ho tým nebezpečenstvu smrti alebo ublíženia na zdraví, potrestá sa...

208 Ust. § 30 ods. 1 prvá veta zákona o rodine

209 Priamo zo zákona napríklad manžel rodiča dieťaťa, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti, viď R 27/1977 (str. 122): Zodpovednosť za zanedbanie povinného dohľadu nad maloletým nie je vylúčené v konkrétnom prípade vyvodiť aj u manžela matky, hoci nie je otcom dieťaťa, ak ten vzhľadom na

Ako už bolo opakovane spomenuté, rodič má vo výchove svojho dieťaťa rozhodujúcu úlohu208. Nie je však jediným subjektom, ktorý má povinnosť vykonávať nad dieťaťom dohľad. Ani v zmysle Občianskeho zákonníka nie je subjektom zodpovednosti za škodu, spôsobenú dieťaťom výslovne „rodič“. Zodpovedný subjekt je zákonom určený širšie –ako „osoba, povinná vykonávať nad dieťaťom dohľad“. Môže ísť tiež o inú fyzickú osobu209, školu, ústav alebo inú právnickú osobu (označovanú v Občianskom 91

 

svoju zákonnú povinnosť pomáhať pri výchove detí svojej manželky prevzal výslovne alebo mlčky povinnosť v určitom rozsahu sa starať aj o výchovu detí.

210 Ust. § 422 ods. 3 Občianskeho zákonníka

211 R 21/1990 (s. 68)

zákonníku nie práve šťastným pojmom „organizácia“). Preto sa v konkrétnom prípade môže nepriaznivý následok rozdeliť medzi viacero subjektov podľa miery ich účasti na vzniku škody. Prípadne sa svojej zodpovednosti úplne zbaví exculpáciou ten subjekt, ktorý dokáže, že svoj náležitý dohľad nezanedbal.210 Pritom vždy treba skúmať porušenie povinností každým subjektom osobitne, čiže napríklad v prípade spôsobenia škody dieťaťom v čase, keď malo byť na vyučovaní, či rodič predpísaným spôsobom podľa školského poriadku predtým informovaval školu o neprítomnosti dieťaťa vopred alebo nie, či boli pravidlá pre dochádzku do školy a ospravedlnenie absencie riadne stanovené, či škola trvala na ich aplikácii apod. Všetky tieto skutočnosti môžu mať vplyv na konkrétne rozhodovanie.

V prípade nariadenia výchovného opatrenia podľa ust. § 37 ods. 2 zákona o rodine –dohľadu nad maloletým dochádza tiež k znásobeniu počtu subjektov, ktoré budú (spolu s rodičmi, resp. inými osobami, povinnými dohľadom nad maloletým) tento dohľad vykonávať. Zásadne sa toto výchovné opatrenie ukladá v prípadoch závažnejšieho narušenia alebo ohrozenia výchovy maloletého, ak si záujem na riadnej výchove dieťaťa vyžaduje jej dlhodobejšie sledovanie. Dôvody pre toto opatrenie spočívajú tak v správaní sa maloletého, ako aj v zanedbávaní výchovy zo strany rodičov alebo v narušovaní, prípadne nedostatočnom výchovnom pôsobení zo strany iných osôb, avšak za predpokladu, že nápravu možno dosiahnuť vhodným usmernením v doterajšom výchovnom prostredí. Vyslovením dohľadu nad maloletým..vzniká súdu povinnosť ďalej sledovať výchovný proces maloletého. Dohľad vykonáva vždy ten orgán, ktorý ho uložil. Súd preto môže iba požiadať o súčinnosť napr. orgán, školu, organizáciu apod. Nie je preto správny postup súdu, ak výkonom dohľadu vo výroku rozhodnutia poverí iný orgán. Realizáciu tohto opatrenia súdy vykonávajú zväčša tak, že požiadajú v určitých časových intervaloch príslušný orgán, skolu, organizáciu apod. o podanie správy o správaní sa maloletého.211

C. ROZHODOVANIE O ZÁLEŽITOSTIACH,TÝKAJÚCICH SA MALOLETÉHO

Zásadne patrí rodičom právo rozhodovať o záležitostiach maloletého. Toto 92

 

rozhodovanie tiež môže zahŕňať výkon niektorých statusotvorných práv –ako je určenie mena a priezviska dieťaťa, tieto však stoja mimo rámec inštitútu rodičovských práv a povinností a patria rodičom bez ohľadu na to, či im patrí výkon rodičovských práv a povinností alebo nie. Preto aj tieto práva stoja mimo úpravu prvej hlavy druhej časti zákona o rodine a sú upravené až v druhej hlave druhej časti s názvom „Ďalšie práva a povinnosti rodičov a detí a vzťahy v rodine“. Pokiaľ sa napríklad rodičia maloletého dieťaťa nedohodnú o jeho mene alebo priezvisku, určí meno alebo priezvisko vždy aj bez návrhu súd v zmysle ust. § 40 ods. 3.212 Ak sa však rodičia nedohodnú o podstatnej záležitosti, týkajúcej sa maloletého dieťaťa v rámci výkonu svojich rodičovských práv a povinností, potom súd rozhoduje len na návrh jedného z nich a to len vtedy, ak ide o podstatnú vec, súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností.

212 K tomu tiež: R 23/1984: „Jestliže rodiče neurčí jméno dítěte souhlasným prohlášením, nebo určí takové jméno dítěti, jehož zapsání do knihy narodzení není přípustné, určí jméno dítěte i bez návrhu soud podle ustanovení § 38 ods. 3 zákona o rodině..“ alebo R 149/1953: „Soud je povolán k tomu, aby rozhodl o jménu dítěte, jestliže se o něm nemohou dohodnou rodiče“

Toto právo rozhodovať o záležitostiach dieťaťa patrí zásadne len rodičovi, ktorý má aktívny výkon rodičovských práv a povinností, nebol mu teda pozastavený, obmedzený na túto oblasť, resp. nebol výkonu rodičovských práv a povinností právoplatne pozbavený. V prípade, ak by tomu tak bolo, rozhoduje o záležitostiach dieťaťa výlučne druhý rodič a rozhodovanie súdu podľa ust. § 35 zákona o rodine neprichádza do úvahy.

Z formulácie citovaného ustanovenia možno vyvodiť, že bežné záležitosti, týkajúce sa maloletého dieťaťa je oprávnený rozhodnúť ten z rodičov, u ktorého sa dieťa momentálne nachádza. Bežnými záležitosťami sa pritom rozumejú tie, ktoré vznikajú pri uspokojovaní každodenných potrieb dieťaťa. Preto nemožno konštatovať, že o nich môže rozhodovať len rodič, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ich riešenie si totiž vyžaduje dennú aktivitu podľa aktuálnych životných situácií, v ktorých sa dieťa ocitne. Pokiaľ rodičia sú schopní dodržiavať jednotnú líniu výchovného pôsobenia na dieťa, potomani nemôže vzniknúť konflikt v otázke rozhodovania o nepodstatných záležitostiach dieťaťa. Aj z tohto dôvodu je žiaduce, aby súd využíval svoje oprávnenie a povinnosť viesť rodičov k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti o maloletého a to nielen pokusmi o zmierne riešenie sporu, ale tiež použitím represívnejších opatrení –napríklad uložením výchovného opatrenia rodičovi, ktorý svojím správaním vnáša do výchovy maloletého dieťaťa zmätok, spory a antagonizmus zneužívaním svojho práva rozhodovať o záležitostiach maloletého dieťaťa (napríklad bojkotuje výber akejkoľvek 93

 

školy druhým rodičom, výber praktického pediatra213, výber športového klubu, ktorý bude dieťa navštevovať alebo záujmových krúžkov, ktoré si dieťa vyberie). Takýto výkon rodičovských práva povinností je totiž v príkrom rozpore so záujmom dieťaťa a zneisťuje situáciu dieťaťa. Štát má povinnosť dieťa pred ním ochraňovať a to aj proti rodičovi.

213 1. apríla 2012 nadobudli vČeskej republike účinnosť právne predpisy (zákon ozdravotných službách č. 372/2011  Sb. anovela zákona oveřejném zdravotním pojištění č. 369/2011 Sb)., týkajúce sa povinnosti zisťovať pri lekárskom zákroku na maloletom pacientovi vždy súhlas oboch rodičov, pokiaľ sú zákonnými zástupcami svojho dieťaťa: (2) Jde-li o nezletilého pacienta,

a) jehož zákonnými zástupci jsou rodiče, vyžaduje se

souhlas  obou  rodičů,  a to k poskytnutí zdravotních služeb, které mohou  podstatným  způsobem  negativně  ovlivnit  další  zdravotní stav pacienta nebo kvalitu jeho života,

214 R 17/1868

215 Radvanová, S. -Zuklínová M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva. 1. vydání. Praha,   C.H.BECK 1999, str. 107

216 R 8/1971

217 Sb. rozh. č. 45/1955, R 12/1965, R 11/1973

218 Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár sjudikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005, s. 103

Podstatné otázky, týkajúce sa záležitostí dieťaťa musia byť vždy schválené obomi rodičmi. I keď je ktorýkoľvek z rodičov, ak je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu a nebol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, zákonným zástupcom svojho dieťaťa, neznamená to, že by vo všetkých prípadoch stačilo, aby dieťa zastupoval jeden z rodičov, bez toho, aby bol druhý rodič dopytovaný na jeho názor. Ak ide o podstatnú vec, je potrebné zistiť názor druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí. Pokiaľ by rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky pre postup podľa ustanovenia § 35 zákona o rodine.214 Takže v prípade, ak dôjde medzi rodičmi k nezhode o tom, čo je skutočný záujem dieťaťa, rozhodne na návrh niektorého z nich súd. Tu je potrebné zdôrazniť, že vecou podstatnou treba rozumieť nielen niečo, čo objektívne je v právnom živote podstatné (napr. zastúpenie), ale čo je podstatné jednak pre rodiča a hlavne pre dieťa.215 Súdna prax za uplynulých skoro 50 rokov určila, že za podstatné záležitosti sa vždy považuje vysťahovanie maloletého do cudziny216, správa jeho majetku, štátne občianstvomaloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, príprava na budúce povolanie alebo zmena mena, či priezviska maloletého217. Nevylučuje to však, že súd posúdi ako dôležitú otázku tiež inú otázku, súvisiacu s maloletým. Vždy savšak musí vysporiadať s tým, či ide skutočne o podstatnú otázku, keďže táto podmienka je hmotnoprávnou podmienkou pre to, aby o veci vôbec mohol rozhodovať. Touto otázkou sa musí súd zaoberať a v prípade, ak dospeje k záveru, že nejde o podstatnú vec, potom konanie zastaviť pre nedostatok právomoci vo veci rozhodovať.218

Pri rozhodovaní o nezhode rodičov je súd v zmysle ust. § 100 ods. 3 o.s.p. povinný 94

 

zistiť aj názor dieťaťa a prihliadnuť naň, ak je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť samostatne ho vyjadriť.

Mierne samostatne stojí právo rodiča určiť povolanie dieťaťa. Pri výbere školy a prípravy na budúce povolanie uplatňuje rodič nielen svoje životné skúsenosti a predstavy o budúcom pracovnom zaradení svojho dieťaťa, ale tiež znalosti o schopnostiach dieťaťa, jeho záľubách, telesnom a duševnom stave, prípadne osobitné nadanie pre určitú činnosť apod. I tu sa uplatňuje hľadisko, že rozhodujúci je záujem dieťaťa. Rodičom a dieťaťu sú pri voľbe povolania nápomocní škola, pedagogicko-psychologické poradenstvo, prípadne pracovisko, ktoré je na výchovu pre konkrétne povolanie určené.219 Právo určiť povolanie dieťaťa však rodiča obmedzuje v tom zmysle, že musí prihliadnuť na názor dieťaťa a jeho preferencie. V zmysle Zákonníka práce má totiž maloletý pracovnoprávnu spôsobilosť od dovŕšenia 15 roku veku220. Naviac netreba opomenúť povinnosť rodiča venovať názoru dieťaťa náležitú pozornosť.221

219 Radimský, J. -Radvanová, S. a kol.: Zákon o rodině. Komentář. Praha, PANORAMA, 1989, str. 131

220 Ust. § 11 ods. 2 Zákonníka práce: „Spôsobilosť fyzickej osoby mať v pracovnoprávnych vzťahoch práva a povinnosti ako zamestnanec a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti vzniká, ak ďalej nie je ustanovené inak, dňom, keď fyzická osoba dovŕši 15 rokov veku; zamestnávateľ však nesmie dohodnúť ako deň nástupu do práce deň, ktorý by predchádzal dňu, keď fyzická osoba skončí povinnú školskú dochádzku.“

221 Ust. § 43 ods. 1 zákona o rodine

222 Ust. § 30 ods. 3 zákona o rodine

D. USMERŇOVANIE SPRÁVANIA  A  KONANIA DIEŤAŤA

Rodičia majú zákonné právo usmerňovať správanie a konanie svojho dieťaťa tak, aby boli v najširšej možnej miere dosiahnuté ciele jeho riadnej výchovy. Za týmto účelom sú oprávnení použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky. Už sám zákon o rodine stavia určitú hranicu ich intenzite, keď výslovne určuje,že ich použitím nesmie byť ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa.222 Inú –ešte intenzívnejšiu hranicu stavia trestné právo. V ustanovení § 208 je pre účely trestného práva pomerne podrobne špecifikované, ktoré výchovné prostriedky už zákon považuje za týranie, ktoré konkrétne ľudské správanie, spôsobujúce inej osobe fyzické alebo psychické utrpenie. Ide o

 bitie, kopanie, údery, spôsobovanie rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovanie,

95

 

 

pohŕdavé zaobchádzanie, neustále sledovanie, vyhrážanie, vyvolávanie strachu alebo stresu, násilná izolácia, citové vydieranie alebo iné správanie, ktoré ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje bezpečnosť

 bezdôvodné odopieranie stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieranie nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania

 nútenie k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti, vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie

 vystavovanie vplyvu látok, spôsobilých poškodiť jej zdravie

 neodôvodnené obmedzovanie v prístupe k majetku, ktorý má osoba právo užívať.

 

Rodičia sú teda oprávnení vynútiť si určité správanie dieťaťa, avšak primeranými prostriedkami. Pomerne rozsiahla diskusia v spoločnosti je venovaná problematike telesných trestov. Viaceré štáty už telesné tresty detí výslovne zákonom zakázali.223 Sociologické výskumy v niektorých štátoch, ktoré už pristúpili kabsolútnemu zákazu telesných trestov, preukázali, že ešte pred dvadsiatimi rokmi si väčšina rodičov myslela, že bez takejto metódy nemožno deti vychovávať. Potom, čo bolo telesné trestanie detí zákonom zakázané a rodičia boli donútení zvoliť si lepší spôsob výchovy, je to napríklad po dvadsiatich rokoch pôsobenia tejto legislatívy len desatina obyvateľstva, ktorá má pozitívny názor na telesné trestanie detí. Platí to aj vo Švédsku, kde sú telesné tresty detí rodičmi zakázané od roku 1979.224 Na druhej stranevšak treba uviesť, že Švédsko je v celosvetovom rebríčku na šiestom mieste v počte väzňov na 100 obyvateľov, ako prvé z európskych krajín. Je to zároveň jediná európska krajina, zastúpená v tomto nelichotivom rebríčku225. Pritom práve Švédsko je známe svojim tradične liberálnym prístupom k otázkam rodiny, manželstva, výchovy detí apod. Oktrojovanie výchovných metód a postupov nad určitý rámec a prehnaná starostlivosť o ochranu práv dieťaťa môže na druhej strane pôsobiť demotivujúco na samotné dieťa. Zákon takto určuje rodičovi povinnosti, ktoré má plniť, avšak zásadným spôsobomobmedzuje prostriedky, ktorými má riadne plnenie svojich povinností dosahovať. Pritom mu ponecháva zodpovednosť za riadnu výchovu dieťaťa a zodpovednosť za konanie dieťaťa, ktoré mnohokrát nemôže ovplyvniť.

223 Napr. Nórsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko, Lotyšsko

224 Radvanová, S. -Zuklínová M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva. 1. vydání. Praha,   C.H.BECK 1999, str. 99

225 Kutláková, M. a kol.: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch, Bratislava, Agentúra cesty s.r.o., 200696

 

Potom zostáva rodičovi len možnosť ponechať zásahy do výchovy dieťaťa na štát, v dôsledku čoho sa nesprávne výchovné smerovanie dieťaťa stáva celospoločenskýmbremenom. Na jeho pozitívne riešenie zatiaľ nie sú v praxi vytvorené primerané mechanizmy. Ochranná výchova, práve tak ako ústavná výchova, sú stále skôr prostriedkom na ochranu spoločnosti pred závadným správaním dieťaťa a nie prostriedkom na jeho prevýchovu. V tomto odseku nejde o obhajobu telesných trestov detí, pretože akékoľvek bitie alebo iné fyzické trestanie je negatívnym spoločenským javom bez ohľadu na to, či je jeho obeťou dieťa alebo dospelá osoba. Telesné tresty, narušujúce zdravie, telesný, citový, rozumový amravný vývoj dieťaťa sú sohľadom na všeobecnú úpravu absolútne chrániacu osobnosť človeka, jeho život, zdravie, ľudskú dôstojnosť aduševnú atelesnú integritu zpovahy veci vylúčené.226 Duševnáatelesná nedotknuteľnosť sa vzťahuje na každého človeka bez ohľadu na vek, rozumovú či vôľovú vyspelosť alebo iné osobné postavenie. Jedná sa ozásadné, vpodstate prirodzené, osobnostné právo každej ľudskej bytosti vkaždom veku, na každom mieste, vkaždej dobe či na každom svetadiely.227

226 Králičková, Z., Žatecká E., Dávid, R.,Kornel, M.: Právo proti domácímu násilí. Skripta. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, str. 13-14

227 Telec, I.: Ujma na osobnosti dítěte. In: Dny práva 2010 (on-line). Dostupné na www.law.muni.cz.

228 Článok 5

Ide tu len o snahu nájsť primeranú hranicu medzi povinnosťami rodiča a tomu korešpondujúcimi právami dieťaťa na jednej strane a povinnosťami dieťaťa na strane druhej. Dieťa si musí postupne uvedomovať, že jeho právne postavenie nie je určované len oprávneniami, ale, že spoločne s nadobúdaním veku a rozumovej vyspelosti, nadobúda aj povinnosti, ktoré si musí osvojiť. A že sú to práve rodičia, ktorí musia trvať na plnení povinností, dohliadať na neho a v prípade, ak tieto povinnosti zanedbáva alebo neplní, vyvodzovať z toho sankcie. Pokiaľ tieto sankcie vo všeobecnosti svojou intenzitou neohrozujú zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa, potom by štát nemal autoritatívne zasahovať do výkonu rodičovských práv a povinností a obmedzovať rodičovskú právomoc. Aj v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa228 sú zmluvné štáty povinné rešpektovať zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov alebo v zodpovedajúcich prípadoch a v súlade s miestnou obyčajou, členov širšej rodiny alebo obce, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne zodpovedných za dieťa, ktoré smerujú k zabezpečeniu jeho orientácie a usmerňovaniu pri výkone s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami. Podobne podľa článku 14 ods. 2 Dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú uznávať práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov, usmerňovať dieťa pri 97

 

výkone jehopráva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam. A napokon v článku 19 určuje zmluvným štátom povinnosť urobiť všetky potrebné zákonodarne, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním, alebo nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných osôb starajúcich sa o dieťa.

9. OCHRANA RIADNEJ VÝCHOVY MALOLETÉHO

Záujem spoločnosti na riadnej výchove maloletého, na ochrane jeho záujmov a riadnom výkone práv a povinností osôb, zodpovedných za výchovu dieťaťa, sa transformoval do mnohých ustanovení nášho právneho poriadku, tak hmotnoprávnych, ako aj procesných. Ďalšie záväzky vyplývajú slovenskému právnemu poriadku z medzinárodných dohovorov, ktoré ešte neboli v plnom rozsahu implementované do našich právnych predpisov. Jedným zo základných právnych predpisov, ktorý obsahuje opatrenia na zabezpečenie riadnej výchovy maloletého dieťaťa je zákon o rodine. Z jeho ustanovení možno za nástroj ochrany riadnej výchovy dieťaťa považovať:

 výchovné opatrenia

 zásahy súdu do výkonu rodičovských práv apovinností

 náhradnú starostlivosť

 obmedzenie styku

 zákaz styku.

 

Ďalším prameňom je zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, ktorý obsahuje vlastné ustanovenia o výchovných opatreniach a ustanovenia o sociálnej kuratele maloletých detí. Procesné pravidlá pre konanie starostlivosti o maloletých pred súdom, obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, dávajú ďalšie záruky, že zásahy do vadnej výchovy maloletého dieťaťa budú rýchle a účinné. Určité kompetencie sú dané aj prokurátorovi v zmysle zákona o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. Napokon nemožno opomenúť vznik trestnoprávnej zodpovednosti rodiča 98

 

za zneužívanie alebo zanedbávanie rodičovských práv a povinností. Možno teda konštatovať, že je daný pomerne pevný legislatívny rámec tomu, aby rodičia svoje rodičovské práva a povinnosti plnili riadne, v súlade so záujmom dieťaťa, nezanedbávali jeho výchovu a starostlivosť oň, nezneužívali dieťa a nepôsobili na neho v rozpore s cieľmi výchovy, ktoré spoločnosť všeobecne akceptuje.

A. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI OBČIANSKEHO SÚDNEHO PORIADKU

Z procesných pravidiel, zameraných na ochranu riadnej výchovy maloletého dieťaťa možno spomenúť uplatnenie princípu oficiality pri začatí konania. Súd začne konanie starostlivosti o maloletých ex offo –na základe vlastných poznatkov alebo podnetov iných subjektov, keď sa dozvie o nevyhnutnosti upraviť pomery, vyplývajúce z realizácie jednotlivých vzťahov.229 To však nevylučuje možnosť podať návrh na začatie konania. V konaniach starostlivosti o maloletých neplatí zásada „ne ultra petitum partium“, čo znamená, že ak by aj bol podaný návrh na začatie konania, súd týmto návrhom viazaný nie je a rozhodne s dôrazom na ochranu záujmu maloletého. Ďalšia výnimka spočíva v určení miestnej príslušnosti súdu a jej trvaní, keď zásadu trvania miestnej príslušnosti, určenej pri začatí konania, prelamuje záujem maloletého dieťaťa. Preto v prípade, ak sa zmenia okolnosti, podľa ktorých sa doteraz posúdzovala príslušnosť, môže príslušný súd preniesť svojupríslušnosť na iný súd, ak je to v záujme maloletého.230 Okruh účastníkov konania je určený treťou definíciou, takže účastníkom konania je každý, o koho právach a lebo právom chránených záujmoch sa má konať.231 Výnimkou je tiež právna úprava platenia a náhrady trov konania. Z ustanovení zákona, ktoré upravujú trovy konania, poskytujú maloletému ochranu jednak ustanovenia, ktoré upravujú oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, a jednak ustanovenia, ktoré upravujú náhradu trov konania.232 Osobitnú právnu úpravu má v tomto kontexte náhrada trov konania, ktoré platil štát.233

229 Ficová, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava. EUROUNION, 2008, str. 149

230 Ust. § 177 ods. 2 o.s.p.

231 Ust. § 94 ods. 1 prvá veta o.s.p.

232 Viac pozri: Ficová, S.: Ochrana práv maloletého prostredníctvom trov konania, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 109

233 Viac v časti o dôkazných prostriedkoch pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti 99

 

jedného z  rodičov

234 Ust. § 35 ods. 1 písm. e) o.s.p.

235 Ficová, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava. EUROUNION, 2008, str. 154

236 Ficová, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava. EUROUNION, 2008, str. 155

237 Ust. § 176 ods. 3 o.s.p.

Ochrana výchovy a riadneho vývoja maloletých detí jednoznačne patrí k zásadným záujmom spoločnosti a preto právna úprava, do ktorej sa tieto záujmy premietajú, umožňuje prostredníctvom orgánov štátu do tohto procesu zasahovať, vrátane rozhodovania v konaní pred súdom. Pri plnení vyššie uvedenej možnej kontroly výkonu práv a povinností v rodine a pri rozhodovaní súdov o týchto otázkach patrí významné miesto prokurátorovi, ktorý môže korigovať záujem prezentovaný v konaní, pokiaľ by bol v rozpore so záujmom ochrany práv dieťaťa, teda aj v rozpore so záujmom verejným. Prokurátor môže v civilnom súdnom konaní dať návrh na uloženie ochrannej výchovy osobe, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná a spáchala čin, ktorý by inak bol trestným činom234. Prokurátor môže vstúpiť do konania o výchove maloletých detí v prípade ohrozenia záujmov predovšetkým na riadnej výchove detí a tiež pri ochrane pred akýmikoľvek formami zneužitia výkonu právrodičov, vrátane negatívnych javov ich zneužívania, či násilia, páchaného voči deťom.235

Ďalším procesným prostriedkom je uplatňovanie princípu vyhľadávacieho, keď na rozdiel od sporových konaní, má zodpovednosť za zistenie skutkového stavu súd a ten je aj povinný vyhľadať dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli.236 Neplatí ustanovenie o tom, že účastníci sú povinní označiť dôkazy do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania pod sankciou, že na neskôr uplatnené dôkazy súd neprihliada. Súd má naviacurčenú povinnosť pôsobiť výchovne v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, orgánom obce, prípadne inými fyzickými a právnickými osobami, ktoré sú oboznámené s pomermi. Občiansky súdny poriadok tiež určuje lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť. Je to lehota šesť mesiacov a plynie odo dňa začatia konania. Možno ju predĺžiť len výnimočne, ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy, ktoré je súd povinný začať vykonávať bezodkladne po začatí konania.237 Ostávaotvorená absencia procesného prostriedku zo strany účastníka bezprostredne v konaní (keď neberieme do úvahy možnosť podať sťažnosť pre prieťahy), ktorý by mal sankčný charakter pre takýto postup súdu a ktorý by v konaní mohol využiť. Snaha o zefektívneniekonania a rozhodovania vo veciach maloletých teda predpokladá existenciu takýchto nástrojov (v tomto prípade stanovených časových úsekov), avšak mali by byť predovšetkým orientované na ohraničenie jednotlivých priebežných úkonov počas konania 100

 

a nie na vydanie rozhodnutia vo veci.238 Súd môže rozhodnúť aj novým druhom súdneho rozhodnutia –rozkazom na plnenie, za predpokladu, že mu v celom rozsahu vyhovie.239 Takéto rozhodnutie sa môže týkať napríklad návrhu na uloženie výchovného opatrenia (povinnosti podrobiťsa sociálnemu alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach) maloletému alebo tretej osobe, ktoré podá rodič, resp. iná aktívne legitimovaná osoba.

238 Smyčková, R.: Zásada rýchlosti civilného súdneho konania vo veciach starostlivosti o maloletých, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 95

239 Ficová, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava. EUROUNION, 2008, str. 156

240 Radvanová, S. -Zuklínová M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva. 1. vydání. Praha, C.H.BECK 1999, str. 111

A.1PREDBEŽNÉ OPATRENIE

Osobitné postavenie v civilnom procese všeobecne, a zvlášť v konanío výchove maloletého dieťaťa, má inštitút predbežného opatrenia. Jeho cieľom je dočasná úprava pomerov budúcich účastníkov konania, resp. ochrana potencionálneho výkonu rozhodnutia, ktorý by mohol v budúcnosti byť ohrozený. Osobitosť tohto inštitútu spočíva v skutočnosti, že ide o súdnu úpravu, avšak pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. Toto opatrenie má mať výnimočný charakter, v prípade rozhodnutí o výchove maloletých detí, má svojim spôsobom smerovať k ich „prežitiu“. Z tohto hľadiska právna úprava zodpovedá Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaraďuje právo na prežitie medzi právami dieťaťa na popredné miesto.240

Predbežným opatrením môže súd (z hľadiska riadnej výchovy dieťaťa) nariadiť:

 povinnosť odovzdať dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebodo starostlivosti toho, koho označí súd (ust. § 76 ods. 1 písm. b) o.s.p.)

 dočasné zverenie dieťaťa do starostlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ak sa dieťa ocitlo bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý vývoj vážne ohrozený alebo narušený (ust. § 75a ods. 1 o.s.p.)

 nevstupovať dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je povinný dôvodne podozrivý z násilia (ust. § 76 ods. 1 písm. g) o.s.p.)

 inú povinnosť, keďže výpočet výrokov podľa ust. § 76 ods. 1 je len príkladmý (môže nariadiť účastníkovi najmä, aby...). Výrok predbežného opatrenia je

101

 

 

potrebné formulovať veľmi precízne, pretože by sa ním nemalo priznávať právo, iba ukladať povinnosť. Napríklad súd nemôže predbežným opatrením rozhodnúť o zverení dieťaťa „na čas do skončenia konania“ do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ale musí rozhodnúť o tom, že je jeden z rodičov povinný odovzdať dieťa druhému rodičovi (čím dochádza fakticky k rozhodnutiu o tom, komu bude dieťa na časdo skončenia konania zverené). Pokiaľ dieťa žije s rodičom, ktorý žiada o vydanie predbežného opatrenia, potom súd môže rozhodnúť len o platení výživného.

 

Pomerne jednotne súdy pristupujú k návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa navrhuje obmedzenie alebo zákaz styku s maloletým dieťaťom na čas do skončenia konania. Návrhy zamietajú s odôvodnením, že vydaním takéhoto predbežného opatrenia by sa prejudikovalo rozhodnutie vo veci samej. I keď na jednej strane možno s uvedenou argumentáciu do určitej miery súhlasiť, na druhej strane sa tým zamedzuje ochrana „prežitiu“ maloletého v prípade, ak rodič naozaj svojim aktuálnym správaním môže počas stretávania dieťa ohroziť. Potom takýto postup súdu nie je v súlade so záväzkami, ktoré na seba Slovenskárepublika prevzala pristúpením k Dohovoru o právach dieťaťa. Napríklad ak rodič pod vplyvom návykových alebo omamných látok, trvá na súdom určenom stretávaní a vynucuje si ho aj násilnými spôsobmi (za účasti polície, hrozbou výkonu rozhodnutia apod.). Štát nemôže zaužívaným procesným postupom súdu rezignovať na ochranu maloletého, ktorá je najvyšším princípom akéhokoľvek konania, ktoré sa ho týka a prenechať plnenie tejto úlohy výlučne na druhom rodičovi, ktorý sa naviac ocitne v pozícii „porušovateľa vykonateľného súdneho rozhodnutia“. Treba mať na zreteli skutočnosť, že v týchto konaniach je prelomená zásada „ne ultra petitum partium“, preto súd, pokiaľ bude mať za preukázanú existenciu okolností, ktoré v záujme maloletého dieťaťa odôvodňujú dočasne zamedziť stretávanie s jedným z rodičov,  nie je viazaný návrhom na začatie konania (zakázať dočasne styk), ale môže rozhodnúť aj inak. V záujme maloletého dieťaťa môže stretávanie obmedziť (určením miesta stretávania, prípadne účasťou tretích osôb) a zároveň môže aj bez návrhu začať konanie o uloženie výchovného opatrenia, ktorým bude rodičovi uložená povinnosť zúčastniť sa odborného poradenstva. Nemôže sa však zbavovať zodpovednosti za osud dieťaťa automatickou aplikáciou procesného pravidla. Každé predbežné opatrenie do určitej miery prejudikuje rozhodnutie vo veci samej, keď vytvára faktický stav, mnohokrát už nezhojiteľný právoplatným rozhodnutím v merite veci. Pokiaľ súd má pochybnosti o pravdivosti 102

 

skutočností, tvrdených v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, môže účastníkov vyslúchnuť. Zásada, že predbežné opatrenia sa vydávajú od stola241, je v praxi procesným pravidlom, avšak podľa účinného znenia zákona by malo ísť skôr o výnimku.242 Ak súd návrhu na nariadenie prebežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.243

241 Bez nariadenia pojednávania

242 Ust. § 75 ods. 7 o.s.p.: „Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov“

243 Ust. § 76 ods. 4 o.s.p.

244 Ust. § 171 o.s.p.:

„(1) Lehota na plnenie začína plynúť od doručenia uznesenia; jej uplynutím je uznesenie vykonateľné.

(2) Ak nebola v uznesení uložená povinnosť na plnenie, je uznesenie vykonateľné, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhlásené alebo vyhotovené..“

Predbežné opatrenie je ako uznesenie zo zákona predbežne vykonateľné.244 Podanie odvolania nemá v tomto prípade odkladný účinok. Nie je potrebné, aby súd vyslovoval predbežnú vykonateľnosť osobitným výrokom. Niektoré z druhov predbežných opatrení vo veciach výchovy maloletého majú naviac osobitné ustanovenia, týkajúce sa vykonateľnosti. Základ tvorí právna úprava, obsiahnutá v ust. 75a ods. 3 o.s.p., v zmysle ktorej sa uznesenie o nariadení predbežného opatrenia o dočasnom zverení do starostlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, doručuje účastníkom až pri jeho výkone (nie skôr). Účastníkom, ktorí neboli pri jeho výkone prítomní, sa uznesenie doručuje dodatočne spolu s vyrozumením, že sa jeho výkon už uskutočnil.  Podobne súd postupuje aj v prípade, ak nariadil odovzdanie dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorú v rozhodnutí určil. Ťažiskom  právnej  úpravy vykonateľnosti tohto druhu predbežného opatrenia je ustanovenie § 75 ods. 5 posledná veta o.s.p. (cit.): „Uznesenie o predbežnom opatrení uvedenom v tomto odseku je vykonateľné dňom jeho nariadenia“.Rozdiel oproti ochrane, ktorú poskytuje súd „prežitiu“ maloletého, tkvie v tom, že najskôr sa tu má súd pokúsiť doručiť predbežné opatrenie ako zásielku určenú do vlastných rúk a v prípade, ak sa to nepodarí, resp. doručenie nebude možné realizovať ani pri výkone predbežného opatrenia, potom môže súdpostupovať podľa ust. § 75a ods. 3 o.s.p. a doručiť predbežné opatrenie súčasne s vyrozumením o tom, že sa jeho výkon už uskutočnil. Postup podľa poslednej vety však nemožno uplatniť, ak sa má odovzdanie dieťaťa realizovať medzi rodičmi (nie rodičom a treťou osobou, resp. tretími osobami).

Predbežné opatrenie, zakazujúce vstupovať do domu alebo bytu je tiež vykonateľné dňom jeho nariadenia. Ostatné predbežné opatrenia, týkajúce sa výchovy 103

 

maloletého dieťaťa, sú vykonateľné doručením a doručujú sa do vlastných rúk, pričom rýchlosť ich doručovania môže súd ovplyvniť určením lehoty na prevzatie zásielky odlišne od štandardnej lehoty podľa Poštového poriadku. Bežnou odbernou lehotou je 18 dní od jej uloženia. Odosielateľ má však právo určiť aj kratšiu lehotu (obvykle 5 dní). Po jej uplynutí sa zásielka vracia odosielateľovi ako neprevzatá. V zmysle ust. § 47 ods. 2 o.s.p. sa v prípade nevyzdvihnutia zásielky v odbernej lehote považuje zásielka za doručenú dňom, kedy bola vrátená súdu, i keď sa adresát o tom nedozvedel. Takto má súd možnosť pôsobiť na rýchlosť súdneho konania a ovplyvňovať ho v prospech maloletého.

Predbežné opatrenie  o dočasnom zverení maloletého do starostlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby možno vydať len na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, resp. bez návrhu. Kýmkoľvek iným podaný návrh treba v takomto prípade považovať za podnet a v súlade so zákonom ho hodnotiť podľa jeho obsahu, aj keď je nesprávne označený.245 Pôvodne (s účinnosťou do 15. decembra 2008) Občiansky súdny poriadok určoval súdu lehotu 24 hodín, v ktorej mal o návrhu orgánu sociálnoprávnej ochrany rozhodnúť. Začala plynúť od doručenia návrhu, ktorý spĺňal obsahové a formálne náležitosti, určené zákonom246. Od uvedeného dátumu došlo k novelizácii ustanovenia § 75 ods. 5 a odkaz na inštruktívnu lehotu, určenú na realizáciu rozhodnutia o tomto návrhu, bol vypustený. Maloleté dieťa nemusí byť pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ani zastúpené. Ak maloletý nemá zákonného zástupcu alebo ak zákonnýzástupca nemôže maloleté dieťa v konaní zastupovať, ustanoví súd dieťaťu opatrovníka bezodkladne po uskutočnení výkonu predbežného opatrenia. Toto predbežné opatrenie trvá zo zákona 3 mesiace od jeho vykonateľnosti, ak však bolo pred uplynutím tejto lehoty začaté konanie vo veci samej, predbežné opatrenie trvá a zanikne, až keď je rozhodnutie vo veci samej vykonateľné.247

245 Ust. § 41 ods. 2 o.s.p.

246 V zmysle ust. § 75 ods. 2 o.s.p.

247 Ust. § 75a ods. 4 o.s.p.

O predbežnom opatrení, nariaďujúcom odovzdanie dieťaťa do starostlivosti inej osoby je súd povinný rozhodnúť do 7 dní odo dňa doručenia bezvadného návrhu. O predbežnom opatrení, zakazujúcom vstup do obydlia, v ktorom býva osoba, voči ktorej je povinný dôvodne podozrivý z násilia, súd rozhodne do 48 hodín od doručenia bezvadného návrhu. V ostatných prípadoch platí, že o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodne súd bezodkladne, najneskôr do 30 dní po doručení návrhu. Rozhodnutie o predbežnom opatrení súd odošle najneskôr do troch dní od jeho nariadenia, ak bol návrh 104

 

zamietnutý, do troch dní od jeho vydania. Keď súd nariadi predbežné opatrenie v sporovej veci, musí uložiť navrhovateľovi, aby v lehote, ktorú mu určí, podal návrh na začatie konania na súde. Avšak v prípade, ak súd nariadi predbežné opatrenie vo veci, ktorú možno začať aj bez návrhu, súd má bez zbytočného odkladu vydať uznesenie o začatí konania. Z dikcie ustanovenia § 76 ods. 3 vyplýva, že ide o povinnosť súdu, takže nie je správny postup (v praxi bežný), ktorým sa vo výroku predbežného opatrenia, upravujúceho výchovu maloletého dieťaťa ukladá navrhovateľovi povinnosť podať návrh na začatie konania v stanovenej lehote. Súdy naviac často viažu začiatok plynutia tejto lehoty na právoplatnosť uznesenia o predbežnom opatrení (nie napríklad na jeho vykonateľnosť alebo vydanie), čo v prípade využitia opravného prostriedku na neúmernú dobu odďaľuje rozhodnutie vo veci samej.

A.2 VÝKON ROZHODNUTIA O VÝCHOVE MALOLETÝCH

Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí je upravený osobitnými ustanoveniami § 272 až §273d o.s.p.. Podrobnejšie boli jeho podmienky upravené tiež inštrukciou Ministerstva spravodlivosti, zdravotníctva, školstva a kultúry a Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia zo 7. júla 1965 č.j. 734-65.L-MS, ktorou sa upravoval postup pri výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí. Novela Občianskeho súdneho poriadku, účinná od 1.1.2012 vnovokoncipovanom ustanovení ods. 6 § 273aa však zaviazala Ministerstvo spravodlivosti, aby pripravilo nový všeobecne záväzný predpis, upravujúci podrobnosti ovýkone rozhodnutia ovýchove maloletých detí ato vspolupráci sMinisterstvompráce, sociálnych vecí arodiny SR, Ministerstvom školstva, vedy, výskumu ašportu SR aMinisterstvom vnútra SR248. Vtakomto znení  však nejde oklasický legislatívny odkaz na vykonávací predpis, ale skôr opríkaz aurčenie podmienok vydania tohto vykonávacieho predpisu, ktorý by mal byť skôr súčasťou legislatívneho plánu, než všeobecného civilného predpisu. Podobné stanovisko zaujala aj právna teória249.

248 6. Podrobnosti ovýkone rozhodnutia ovýchove maloletých detí ustanoví všebecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo spravodlivosti po dohode sMinisterstvom práce, sociálnych vecí arodiny Slovenskej republiky, Ministerstvom školstva, vedy, výskumu ašportu Slovenskej republiky aMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky. 

249 Smyčková, Kotrecová in:   Števček. M., Ficová, S. akol.: Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 1162

Výkon rozhodnutia sa začína na návrh oprávneného alebo bez návrhu uznesením. 105

 

Vyskytli sa názory, že v tomto prípade nejde ani tak o exekučné konanie, ako o konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých250. Zosobitnej úlohy súdov,  ktorú plnia pri realizácii ochrany práv maloletých vyplýva, že aj vykonávacie konanie je ovládané princípom oficiality akonanie možno začať na návrh alebo aj bez návrhu251 (z úradnej povinnosti). Vykonávacie konanie ovýchove maloletých je osobitnou, relatívne samostatnou fázou civilného súdneho konania, ktorá vzásade sleduje ten istý cieľ ako základné konanie –efektívnu akvalifikovanú ochranu práv maloletého dieťaťa.252

250 Mesároš, M.: Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. In: Zborník z medzinárodnej konferencie, konanej dňa 10.11.2004 v Bratislave na tému „Práva dieťaťa a ich ochrana“. Bratislava: Kancelária verejného ochrancu práv, str. 108

251 R 12/1973: „V provádění výkonu rozhodnutí ovýchově nezletilých dětí pokračuje soud bez návrhu či podnětu účastníků řízení“

252 Števček. M., Ficová, S. akol.: Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 1154

253 Oddiel A bod 2 Inštrukcie č.j. 734-65-L-MS

254 Smyčková, R.: Zásada rýchlosti civilného súdneho konania vo veciach starostlivosti o maloletých, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 92

255 viac pozri: Tripes, A.: Exekuce vsoudní praxi. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2001, str. 722

256 K tomu viď ust. § 24 ods. 2 zákona o rodine: „Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.“ alebo tiež ZI. str. 279: „Dohoda rodičov ostyku smaloletým dieťaťom vzmysle §

Bez ohľadu na systémové začlenenie, možno z výslovného znenia zákona zistiť, že aplikácia všeobecných ustanovení o súdnom výkone rozhodnutia, obsiahnutých v § 251 –271 o.s.p. je pri výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí zakázaná. Miestna príslušnosť je daná všeobecným súdom dieťaťa. Týmto súdom je súd, v obvode ktorého má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne na základe iných rozhodujúcich skutočností, svoje bydlisko. Podľauž spomínanej zrušenej (a zatiaľ nenahradenej) Inštrukcie MSZŠaK sa za bydlisko dieťaťa nemôže považovať miesto, kde sa dieťa nachádza len prechodne alebo náhodne, napríklad v dôsledku svojpomocného opatrenia niektorého z jeho rodičov.253 Ak nie je príslušný súd známy, alebo ak nemôže včas zakročiť, zakročí súd, v obvode ktorého sa maloletý zdržuje. Len čo je to však možné, postúpi vec príslušnému súdu.

Účastníkmi konania sú tí, o ktorých právach alebo povinnostiach sa má konať. Účastníkom konania je teda vždy maloleté dieťa a je dôležité zdôrazniť, že je subjektom, nie objektom konania.254 Maloleté dieťa musí byť v konaní zastúpené. Keďže v konaní o výchove ide vždy o konanie v zmysle zákona o rodine, nemôže ho zastupovať žiaden z rodičov a musí mu byť ustanovený kolízny opatrovník255. Účastníkom konania je aj ten, komu vykonateľné súdne rozhodnutie priznáva právo –buď autoritatívnym rozhodnutím alebo vo forme rodičovskej dohody schválenej súdom256 -alebo ukladá povinnosť 106

 

27 ods. 1 zákona orodine, ktorá nie je súčasťou rozhodnutia súdu vzmysle § 50 ods. 1 a § 26 ods. 1 zákona orodine, nie je vynútiteľná výkonom rozhodnutia“.

257 Podľa ust. § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine

258 Niektorí autori rozlišujú až tri fázy (viď Smyčková, Kotrecová in Števček. M., Ficová, S. akol.: Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 1155), pričom za prvú fázu predchádzajúcu dvom uvedeným vpráci považujú začatie vykonávajúceho konania ato buď podaním návrhu, alebo vydaním uznesenia vprípade, ak súd konanie začína ex offo.

259 „Kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v občianskom súdnom konaní, smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody alebo kto marí výkon prebežného opatrenia, uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“

260 „Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.“

(napríklad uznesením o nariadení predbežného opatrenia odovzdať dieťa alebo nariadením výchovného opatrenia –povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu257). Účastníkom konania je tiež ten, proti komu výkon rozhodnutia smeruje (zväčša rodič, ktorý bráni riadnemu výkonu práv druhého rodiča).

Všeobecne je základným predpokladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia skutočnosť, že povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný titul. V konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí sa rozlišujú dve fázy258. Prvá fáza je viazaná na činnosť súdu pred vlastným  nariadením výkonu rozhodnutia, keď súd vedie povinného k dobrovoľnému plneniu a to jednak vlastnými prostriedkami a jednak v súčinnosti s orgánom obce a orgánom starostlivosti o deti. V prvom rade súd vyzve toho, kto odmieta podrobiť sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu rozhodnutiu podrobil alebo aby súdom schválenú dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí alebo v dohode. Následky spočívajú jednak v ďalších procesných prostriedkoch, ktorými bude súd rešpektovanie súdneho rozhodnutia vynucovať, jednak v naplnení skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona.259 Súd by mal vo výzve povinného výslovne a dôrazne upozorniť na všetky nepriaznivé dôsledky, ktoré mu výkon rozhodnutia prinesie. Nemalo by tam chýbať tiež upozornenie na možnosť uloženia výchovného opatrenia jednak rodičovi a jednak dieťaťu,možnosť odňatia dieťaťa z osobnej starostlivosti rodiča až na obdobie 6 mesiacov, resp. možnosť aj bez návrhu začať konanie o zmenu  zverenia do osobnej starostlivosti podľa ustanovenia § 25 ods. 4 zákona o rodine260. Výzva by nemala byť len formálnym úkonom súdu, mala by reálne zhodnotiť účinky protiprávneho konania povinného jednak pre neho samého a jednak pre maloleté 107

 

dieťa. Správne formulovaná výzva na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu môže mať výrazný preventívny účinok. Jej obsah má zahŕňať aj lehotu, v ktorej má povinný dobrovoľne svoju povinnosť splniť. Táto fáza vykonávacieho konania je povinná, môže sa však realizovať nielen písomne, ale aj ústne na pojednávaní, ak ho súd pre toto konanie nariadil alebo aj bezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia. Takýto postup má za cieľ sledovať zefektívnenie samotného výkonu vdruhej fáze. Vtedy sa zápisnica ovýzve doručuje spolu srozhodnutím oodňatí dieťaťa.  Ak výzva, prípadne ďalšia prevenčná činnosť súdu zostane bezvýsledná, pristúpisúd k nariadeniu výkonu rozhodnutia.

Po nariadení výkonu rozhodnutia je ďalší postup súdu závislý na konkrétnych okolnostiach prípadu. Zákon diferencuje niekoľko postupov, ich vzájomný vzťah ani súvzťažnosť nie sú zákonom oktrojované. Preto súd nemusí pristúpiť najprv k ukladaniu pokút, ale môže priamo vyzvať úrad  práce, sociálnych vecí arodiny, aby zastavil vyplácanie rodičovského príspevku osobe, ktorá sa odmieta dobrovoľne podrobiť výkonu rozhodnutia alebo zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo dohody nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia alebo dohody zverené, alebo komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas.

Prvým prostriedkom súdneho výkonu je ukladanie pokút. Súd môže ukladať pokuty tomu, kto neplní dobrovoľne súdne rozhodnutie alebo súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí, prípadne o úprave styku s nimi. Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 200 Eur a pripadajú štátu. Nemožno ich odpustiť261 a ich počet, ani súhrnná výška nie sú limitované. Vprípade, že prišlo kzmareniu napr. piatich stykov, nemôže súd vjednom uznesení za každý takýto zmarený styk uložiť maximálnu pokutu, ale musí ju uložiť individuálne samostatným uznesením spoukazom na konkrétny styk (dátumovo), ktorý bol zmarený.262 Ukladanie pokút v tejto výške má zrejme praktický zmysel len v prípade, ak sa najvyššia sadzba pokuty bude viazať na každý jednotlivý prípade porušenia.263 Ak sa uznesením  ukladá pokuta, doručuje sa toto uzneseniekaždému z účastníkov.  Ukladanie pokút sa javí účelnejším donucovacím prostriedkom v prípade marenia stretávania s dieťaťom ako v prípade odňatia dieťaťa, kde ním nemožno dosiahnuť potrebnú rýchlosť. Predpokladom jej uloženia je časovo a miestneurčité

261 Nejde o poriadkové opatrenie podľa ust. § 53 o.s.p.

262 Števček. M., Ficová, S. akol.: Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 1158

263 Za každé bezdôvodne zmarené stretnutie uloženie pokuty v najvyššej možnej výške.108

 

vymedzenie rozsahu výkonu práv voči maloletému (vykonateľný petit).

Ďalšou možnosťou súdu je pozastavenie vyplácania rodičovského príspevku, resp. aj prídavku na dieťa. Od 1. januára 2012  môže súd po neuposlúchnutí výzvy povinným vyzvať úrad práce, sociálnych vecí arodiny, ktorý je príslušný podľa miesta bydliska povinnej osoby, ktorá je poberateľom rodičovského príspevku alebo prídavku na dieťa na zastavenie jeho vyplácania. Rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečovanie riadnej starostlivosti odieťa.264 Prídavok nadieťa je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva na výchovu avýživu  nezaopatreného dieťaťa265. Odňatie štátnych dávok má za cieľ sankcionovať povinnú osobu  vmateriálnej sfére (podobne ako ukladanie pokút) stým, že pokiaľ povinná osoba zmení svoje rozhodnutie azačne dobrovoľne plniť, vyplácanie dávok sa jej obnoví. Nedôjde však kspätnému vyplateniu za obdobie od pozastavenia. Problémom takéhoto riešenia je jeho nízka aplikovateľnosť, resp. efektivita. Rodičovské príspevky štát vypláca najčastejšiedo 3 roku veku dieťaťa. Výkon  rozhodnutia vtakomto veku dieťaťa je fakticky málo pravdepodobný ato jednak pre to, že rodičia ešte spolu žijú alebo pre to, že zatiaľ neexistuje vykonateľný titul (súdne rozhodnutie alebo súdom schválená dohoda rodičov ovýkone rodičovských práv apovinností). Vprípade zastavenia rodinných prídavkov je problém  vnízkej efektivite, nakoľko ich výška 22,01 Eurmesačnenie je dostatočným motivačným dôvodom pre zmenu postoja povinného rodiča. Pokiaľ dochádza kopakovanému, zámernému a bezdôvodnému mareniu styku druhého rodiča sdieťaťom, kjeho vylučovaniu zvýkonu  rodičovských práv apovinností (napríklad obmedzovaním informácii odieťati, zakazovaním poskytovania informácii vškole, vzdravotníckom zariadení apod.), potom je namieste zvážiť, či by nebola efektívnejším avýchovnejším  prostriedkom  skôr zmena miesta plnenia výživného tak, že by sa viac neplnilo do rúk oprávneného rodiča, ale na účet dieťaťa. Zmenil by sa charakter výživného zo spotrebného na výživné určené na tvorbu úspor. Pravdepodobne by takéto rozhodnutie zasiahlo do životnej úrovne dieťaťa, avšak len dočasne ana rozdiel od zastavenia vyplácania štátnych sociálnych dávok by vkonečnom dôsledku dieťa openiaze definitívne neprišlo. Kumulovali by sa mu účtesporenia, sktorým by mohlo disponovať po nadobudnutí plnoletosti. Odmietavé stanovisko teórie apraxe by mohlo byť odôvodňované právom dieťaťa na nevyhnutnú životnú úroveň, resp. na  rovnakú životnú úroveň ako majú rodičia. Táto je okrem vnútroštátnych predpisov (zákon orodine),

264 zákon č. 571/2009 Z.z. orodičovskom príspevku aozmene adoplnení niektorých zákonov

265 zákon č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.109

 

zakotvená tiež vDohovore oprávach dieťaťa včlánku 27266.  Avšak vrovnakom  prameni práva je ešte o20 článkov skôr chránené ako dôležitejšie iné právo dieťaťa –na starostlivosť svojich rodičov267, na to, aby od nich nemohlo byť oddelené proti vôli rodičov aak je oddelenie nevyhnutné, potom  má dieťa právo udržiavať pravidelné osobné kontakty soboma rodičmi268. Ak nie je dodržané toto prioritné právo dieťaťa ato na základe svojvôle jedného zrodičov, ktorý sa snaží koncentrovať do svojich rúk celý výkon rodičovských práv apovinností okrem povinnosti vyživovať, potom je spravodlivé, aby bol ako donucovací prostriedok použitý tiež prenos miesta vyživovacej povinnosti zrúk brániaceho rodiča na sporiaci účet dieťaťa. Je dôvodný predpoklad, že by týmto opatrením boli brániaci rodičia účinnejšie motivovaný ksplneniu súdom uložených povinností, než odňatím štátnych dávok vpodstatne nižšej výške.

266 1. Štáty, ktoré sú zmluvnou  stranou  Dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný asociálny rozvoj.

2. Rodič(ia) alebo iné osoby, ktoré sa odieťa starajú, nesú vrámci svojich schopností afinančných možností základnú zodpovednosť za zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných na rozvoj dieťaťa..

267 Článok 7: 1. Každé dieťa je registrované ihneď po narodení amá od narodenia právo ........... poznať svojich rodičov aprávo na ich starostlivosť.

268 Článok 9: 3. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo obidvoch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty soboma rodičmi, ibaže by to bolo vrozpore so záujmami dieťaťa.

Najvážnejším donucovacím prostriedkom je odňatie dieťaťa povinnému a jeho odovzdanie oprávnenému rodičovi. Za týmto účelom koná súd v súčinnosti s príslušným orgánom obce, prípadne s inými štátnymi orgánmi. Súd musí zabezpečiť nielen odňatie dieťaťa, ale následne aj jeho odovzdanie tomu, u koho má dieťa byť, resp. komu je priznané právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas. Novopridané ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku -§ 273aa zefektívňuje postup pri odnímaní dieťaťa tým, že obsahuje pomerne presné pravidlá výkonu. Vprvom rade umožňuje súdu  zabezpečiť si aktívnu súčinnosť potrebných subjektov tým, že im môže vydať pokyny, ktoré majú ústnu formu amusia byť rešpektované po ich vydaní. Ďalším novým konkrétnym oprávnením súdu je možnosť žiadať ovysvetlenie kohokoľvek, kto môže prispieť kobjasneniu skutočností dôležitých pre výkon rozhodnutia. Popri možnosti ukladať vsúvislosti svýkonom rozhodnutia všeobecne záväzné pokyny ažiadať opodanie vysvetlenia môže súd prikázať, aby určitá osoba vnevyhnutne potrebnom čase nevstupovala na určené miesto aani sa na ňom nezdržiavala alebo aby po nevyhnutne určený čas na určitom mieste zotrvala. Týmto spôsobom sa má zamedziť fyzickému vplyvu na výkon 110

 

rozhodnutia269.  Za nedodržanie pokynov súdu, nerešpektovanie príkazov alebo nepodanie vysvetlenia je súd oprávnený uložiť poriadkové opatrenie –pokutu až do výšky 820 Eur. Táto pokuta je príjmom štátneho rozpočtu.

269 Števček. M., Ficová, S. akol.: Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 1161

Oprávnenia súdu pri odňatí dieťaťa však siahajú ešte ďalej. Sudca je za presne určených okolností priamo zo zákona oprávnený zabezpečiť otvorenie bytu, môže doň vstúpiť avykonať opatreniana odňatie dieťaťa. Pritom vôbec nemusí ísť obyt povinného rodiča. Súčinnosť sú mu povinné poskytnúť všetky fyzické osoby, ktoré sú oprávnené užívať byt, resp. iný uzavretý priestor, vktorom sa dieťa nachádza, ako aj právnické osoby. Na otvorenie uzavretého priestoru nie je dokonca nevyhnutné, aby bolo preukázané, že sa vňom dieťa skutočne nachádza. Podľa výslovného znenia zákona stačí, ak to možno dôvodne predpokladať. Druhým zákonným predpokladom takéhoto núteného postupu je, že osoba, oprávnená tentopriestor užívať, nerešpektuje výzvy sudcu na umožnenie odňatia dieťaťa. Zásah do práva na ochranu obydlia ateda práva nasúkromie tretích osôb je vtomto prípade odôvodnený nevyhnutnosťou naplnenia pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva iného na súkromie (konkrétne práva na ochranu rodinného života ako jeho zložky). Otázka vymedzenia hraníc (limitov) zásahov štátu do práva na súkromie bola opakovane predmetom rozhodovania štrasburských orgánov ochrany práva, týkajúceho sa práve ochrany práva na súkromie. Zásahy štátov do práva na súkromie možno posudzovať ztroch hľadísk: legality (súladu so zákonom), legitímnosti aproporcionality. Najmä proporcionalita musí byť odôvodnená nevyhnutnosťou zásahu vdemokratickej spoločnosti. Hľadisko legality vyžaduje,aby bol právny predpis (v našom prípade zákon) všeobecne verejne dostupný aaby bol predvídateľný. Dostupnosť zákona zabezpečuje jeho verejné publikovanie, predvídateľnosť vyžaduje, aby bol sformulovaný dostatočne presne ajasne tak, aby umožnil občanovi prispôsobiť svoje správanie pravidlám, stanoveným vzákone. Nesmie byť všeobecný anekonkrétny. Legitímnosť zásahu odôvodňuje ochrana práv aslobôd iného jednotlivca, čo je prípustným výkladom popri ochrane záujmov štátu aspoločnosti. Je zjavné, že prijatá právna úprava spĺňa kritériá, ktoré sú nevyhnutné na nútený zásah do práva na ochranu súkromia. Naviac je ochrana zabezpečená tým, že použitie opatrení na prekonanie odporu osôb, aktívne brániacich výkonu rozhodnutia, patria len sudcom. Výslovne to uvádza ust. § 273 aa o.s.p. Pokiaľ sudca chce, aby týmito oprávneniami disponoval vyšší súdny úradník alebo súdny 111

 

tajomník, musí ho tým osobitne poveriť. Toto oprávnenie nie je obsiahnuté vo všeobecnom poverení na výkon rozhodnutia, čo vyplýva zust. § 273 ods.4 posledná veta o.s.p.

Všetky spomínané ustanovenia sa primerane uplatňujú aj pri výkone predbežných opatrení vo veciach, týkajúcich sa výchovy maloletých. Jedine výkon predbežného opatrenia, ktorým bolo nariadené zverenie dieťaťa do starostlivosti určenej fyzickej osoby alebo právnickej osoby270 zabezpečí súd, ktorý ho vydal271, nie všeobecný súd dieťaťa. Tento súd tak urobí bez zbytočného odkladu a to tak, že v súčinnosti s príslušnými štátnymi orgánmi odovzdá maloleté dieťa do starostlivosti určenej fyzickej osoby alebo zariadenia sociálnych služieb, pričom sa výslovne vylučuje aplikácia ustanovení o výzvach na dobrovoľné plnenie, i procesný postup po nariadení výkonu rozhodnutia podľa ust. § 273 o.s.p. Pre výkon ostatných predbežných opatrení platia všeobecné pravidlá, uvedené vyššie.

270 Podľa ust. § 75a o.s.p.

271 Ust. § 273c o.s.p.

Výkon rozhodnutia vo veciach výchovy maloletých je považovaný za málo efektívnu zložku činnosti súdov. Nie je to však len problém Slovenskej republiky. Prax štrasburských orgánov ochrany práva dokazuje, že ide oproblematiku, ktorá presahuje hranice  jednotlivých štátov a to nielen vprípadoch tzv. medzinárodných rozvodov, resp. medzinárodného rodičovstva. Prelomovým rozhodnutím vtakejto veci je napríklad rozhodnutie Štrasburského súdu pre ľudské práva z25. januára 2000 Ignaccolo-Zenide c. Rumunsko, vktorom súd konštatuje, že rumunské orgány nevyvinuli adekvátne adostatočné úsilie, aby vynútili rešpektovanie práva sťažovateľky na návrat jej detí aneuznali tak jej právo na rešpektovanie rodinného života zaručeného včlánku 8 Európskeho dohovoru, keď nesplnili svoju povinnosť dozerať na spravodlivú rovnováhu vzťahov dotknutých osôb. Sťažovateľka namietala vo svojej sťažnosti porušenie článku 8 Európskeho dohovoru, pretože rumunské štátne orgány neprijali opatrenia spôsobilé zabezpečiť výkon súdnych rozhodnutí, ktoré stanovili miesto pobytu detí unej. Vláda tvrdila, že štátne orgány podnikli primerané adostatočné kroky pre výkon rozhodnutia, napríklad tým, že súdnemu vykonávateľovi poskytli asistenciu dvoch policajtov, alebo tým, že otca detí predvolali na ministerstvo spravodlivosti. Súd však poznamenal, že Haagska konvencia vo svojom článku 11 požaduje, aby súdne alebo správne orgány, na 112

 

ktoré sa dotknutá osoba obráti, prijali naliehavé opatrenia, ktorých cieľom je návrat dieťaťa, pričom viac než šesťtýždňová nečinnosť môže byť predmetom žiadosti ozdôvodnenie. Súd poznamenal, že nedostavenie sa D. Z. na ministerstvo spravodlivosti nemalo pre neho žiadne následky. Rovnako tak mu rumunské orgány neuložili žiadnu sankciu zaodmietnutie predviesť deti pred súdnych vykonávateľov.  Naviac nevyvinuli žiadnu iniciatívu, aby sa pokúsili zistiť, kde deti sú. Táto nečinnosť vprípade, keď štátne orgány mali povinnosť niečo konkrétne vzáujme ochrany práva na súkromie vykonať bola dôvodom na konštatovanie, že došlo kporušeniu článku 8 Dohovoru.272 Ochrana práva na súkromie sa totiž nevyčerpáva tým, že sa štát zdrží negatívnych zásahov do súkromia; ktomuto musí pristúpiť pozitívne angažovanie, smerujúce kefektívnemu rešpektovaniu rodinného života. To znamená okrem iného aj povinnosť štátu vytvoriť podmienky, ktoré zainteresovaným stranám umožnia viesť normálny rodinný život.

272 Svák, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry adoktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava : Eurokódex, 2006, str. 579

Ztýchto dôvodov je dôležitá nielen represívna stránka výkonu rozhodnutia pri výchove maloletých detí, ale tiež prevencia avýchovné pôsobenie súdu, ktoré mu vyplývajú zmnohých ustanovení o.s.p. Viaceré podnetné prevenčné inštitúty obsahuje zatiaľ neratifikovaný Dohovor ostyku sdeťmi vo svojom článku 10, kde medzi nástroje ochrany azáruky styku sdieťaťom radí:

 dohľad nad stykom;

 povinnosť osoby uhradiť náklady spojené s cestou a ubytovaním dieťaťa a prípadne osoby

 

sprevádzajúce dieťa;

 zloženie kaucie osobou, s ktorou dieťa obyčajne býva, na zabezpečenie toho, aby sa osobe

 

usilujúcej o styk s dieťaťom v tomto styku nebránilo;

 pokutu, ktorú možno uložiť osobe, s ktorou dieťa obvykle býva, ak táto osoba odmieta plniť

 

rozhodnutia upravujúce styk s dieťaťom. 113

 

B. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI ZÁKONAO SOCIÁLNOPRÁVNEJ OCHRANE DETÍ A SOCIÁLNEJKURATELE

Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately disponujú viacerými právomocami, smerujúcimi k predchádzaniu vzniku krízových situácií v rodine a k obmedzeniu a odstraňovaniu negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa. Podľa tohto rozlišujeme preventívne funkcie, medzi ktoré patrí organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch, tréningoch a aktivitách, zameraných na podporu plnenia rodičovských práv a povinností, plnenia funkcií rodiny, na utváranie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, rozvoj schopností riešiť problémové situácie a adaptovať sa na nové pomery, účasť na aktivitách zameraných na predchádzanie sociálnopatologickým javom a iných aktivitách, zameraných na podporu vhodného využívania voľného času detí. Okrem preventívnych funkcií však plní tento štátny orgán tiež funkcie reštitučné, keď prispieva k obmedzovaniu a odstraňovaniu negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa. Medzi takéto právomoci patrí: ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej fyzickej osobe alebo ponúknutie sprostredkovania pomoci pri riešení výchovných problémov alebo rodinných problémov; sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrení na obmedzovanie pôsobenia nepriaznivých vplyvov; organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch, zameraných na pomoc pri riešení problémov detí v rodine, v škole a na pomoc rodinám pri riešení výchovných problémov, sociálnych problémov a iných problémov v rodine a medziľudských vzťahoch; organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch, zameraných na pomoc deťom ohrozeným správaním člena rodiny alebo správaním iných osôb apod.273

273 Ust. § 10 a 11 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele

Okrem týchto kompetencií môže orgán sociálnoprávnej ochrany ukladať výchovné opatrenia  a to jednak v zmysle zákona o rodine a jednak v zmysle ust. § 12 zákona č. 305/2005 Z. z. Tento zákon výslovne upravuje oprávnenie rozhodnúť o uložení týchto výchovných opatrení:

 upozornenie dieťaťa vhodným spôsobom, upozornenie jeho rodičov alebo osôb, ktoré sa o dieťa osobne starajú, ak svojim správaním môžu ohroziť alebo narušiť priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin dieťaťa

 uloženie povinnosti dieťaťu zúčastniť sa na liečbe v špecializovanej ambulantnej

114

 

 

starostlivosti

 uloženie povinnosti dieťaťu zúčastniť sa na výchovnom programe alebo na sociálnom programe.

 

Orgán sociálnoprávnej ochrany však nesmie (na rozdiel od súdu) rozhodnúť o odňatí dieťaťa z osobnej starostlivosti rodičov alebo osoby, ktorá sa o dieťa osobne stará. Pri odstraňovaní príčin, ktoré viedli k uloženiu výchovného opatrenia môže určiť akreditovaný subjekt, ktorý bude spolupôsobiť alebo spolupracovať  pri výkone výchovného opatrenia, ak ide o liečbu v špecializovanej ambulantnej starostlivosti alebo povinnosť dieťaťa zúčastniť sa na výchovnom programe alebo na sociálnom programe.

Výchovné opatrenie sa vykonáva podľa plánu, ktorý vyhotoví orgán sociálnoprávnej ochrany detí podľa dôvodov, pre ktoré bolo výchovné opatrenie uložené. Plnenie tohto plánu sa pravidelne, najmenej raz za dva mesiace vyhodnocuje.  Po uplynutí obdobia, na ktorý bolo výchovné opatrenie uložené, orgán sociálnoprávnej ochrany zhodnotí účinnosť výchovného opatrenia. Ak splnilo svoj účel, zruší ho. Ak nesplnilo svoj účel, potom buď rozhodne o uložení iného vhodného výchovného opatrenia alebo navrhne súdu rozhodnúť o inom postupe.

V prípade, ak už došlo k prejavu vážneho poruchového správania u maloletého dieťaťa, potom je namieste použitie opatrení sociálnej kurately, ktorá je zameraná na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania týchto porúch a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa dieťa nachádza. V rámci plnenia úloh sociálnej kurately plní tento štátny orgán úlohy v trestnom konaní, zastupuje záujmy maloletého, spolupôsobí pri prevýchove a výkone ochrannej výchovy, resp. počas výkonu trestu odňatia slobody, pomáha pri uľahčení návratu do rodiny, hľadaní možností, ako pokračovať v ďalšej príprave na povolanie, pri hľadaní zamestnania, riešení osobných problémov apod.

C. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI ZÁKONAO PROKURATÚRE

Podľa ustanovenia § 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre vykonáva prokurátor svoje úlohy na základe zákona a prostriedkami, ustanovenými zákonom. Do pôsobnosti prokuratúry patrí ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, 115

 

právnických osôb a štátu. Rozlišuje sa pôsobnosť prokuratúry v oblasti trestnoprávnej a v oblasticivilnoprávnej, aj keď sa tieto oblasti navzájom prelínajú. Často prokurátor v rámci trestnoprávneho dozoru prijíma výchovné opatrenia z občianskoprávneho úseku.274

274 Beňuchová, T. -Tomková, A.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 48

275 Ust. § 35 ods. 2 písm. d) o.s.p.

276 Beňuchová, T. -Tomková, A.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 53

V rámci trestnoprávneho oprávnenia má prokurátor možnosť navrhnúť súdu uložiť maloletému ochrannú výchovu podľa ust. § 97 a nasl. Trestného zákona. Dôvodom uloženia ochrannej výchovy je, ak o výchovu maloletého nie je riadne postarané a tento nedostatok nemožno odstrániť v rodine, v ktorej dieťa žije buď preto, lebo doterajšia výchova mladistvého bola zanedbaná, alebo prostredie, v ktorom mladistvý žije, neposkytuje záruku jeho riadnej výchovy. Obligatórne súd v civilnom konaní musí uložiť ochrannú výchovu osobe vo veku 12 až 14 rokov, ak spáchala trestný čin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trestodňatia slobody na doživotie. Návrh môže podať aj prokurátor. Takéto opatrenie môže súd uložiť aj osobe mladšej ako 14 rokov, ktorá spáchala skutok, ktorý by bol inak trestným činom, ak je to potrebné na zabezpečenie jej riadnej výchovy.

V trestnom konaní môže byť pri podmienečnom upustení od potrestania alebo v prípravnom konaní uložené mladistvému výchovné opatrenie, spočívajúce buď v uložení výchovnej povinnosti alebo v obmedzení, resp. napomenutí s výstrahou.

V zmysle predpisov civilného práva môže prokurátor vstúpiť do začatého konania vo veciach výchovy maloletých.275 Maloleté deti sa často stávajú nástrojom na vyrovnávanie „účtov“ medzi ich rodičmi. Požiadavka ustanoviť možnosť prokurátora vstúpiť do už začatého konania vo veciach výchovy maloletých v záujme dôsledného rešpektovania Dohovoru o právach dieťaťa vyplynula aj zo záverov prijatých na pracovnom stretnutí zameranom na problematiku násilia proti deťom, ktoré sa konalo 9. novembra 2006 pod gestorstvom UNICEF Slovensko v Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva.276 Vstup prokurátora do konania môže napomôcť urýchliť už prebiehajúce súdne konanie.

Prokurátor je tiež oprávnený podať mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon a zákonom chránený záujem fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu už nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Vo veciach upravených zákonom o rodine, týkajúcich sa ochrany 116

 

riadnej výchovy dieťaťa, je mimoriadne dovolanie prípustné len proti rozhodnutiam súdu o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu.

D. PROSTRIEDKY OCHRANY USTANOVENIAMI ZÁKONAO RODINE

Ako už bolo spomínané, obsahuje zákon o rodine najväčšie množstvo právnych prostriedkov, ktoré môžu slúžiť na ochranu riadnej výchovy maloletého dieťaťa. V zásade ich možno rozdeliť podľa jednotlivých inštitútov nasledovne:

 tie, ktoré predstavujú vážny právny alebo faktický zásah do výkonu rodičovských práv a povinností rodiča (obmedzenie, pozbavenie výkonu rodičovských práv a povinností, zákaz styku, obmedzenie styku, odňatie dieťaťa z osobnej starostlivosti rodičov aj proti ich vôli a nariadenie ústavnej výchovy ako výchovného opatrenia alebo nariadenie náhradnej starostlivosti)

 tie, ktoré predstavujú sankčný alebo reštriktívny zásah do práv dieťaťa (napomenutie, dohľad, obmedzenia, uloženie povinnosti podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach)

 tie, ktoré predstavujú sankčný alebo preventívny zásah do práv rodiča (napomenutie, uloženie povinnosti podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach)

 tie, ktoré predstavujú sankčný zásah do práv tretích osôb, ktoré svojím správaním ohrozujú alebo narušujú riadnu výchovu maloletého (napomenutie).

 

D.1 VÝCHOVNÉ OPATRENIA

Ustanovenie § 37 zákona o rodine, ktoré nahradilo pôvodný § 43 zák. č. 94/1963 Zb. o rodine, bolo v novom znení pomerne rozsiahlo novelizované. Mechanizmus a systematika výchovných opatrení nadobudli konkrétnejší rámec, keď boli rozčlenené do dvoch stupňov, ktorých postupné použitie je vzájomne podmienené. Do určitej miery zostali zachované aj kompetencie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí na ukladanie výchovných opatrení, jednak podľa zákona o rodine a jednak podľa zákona č. 305/2005 Z. 117

 

z., pričom vzájomný vzťah medzi kompetenciami tohto orgánu a súdu je limitovaný len jediným obmedzením –orgán sociálnoprávnej ochrany detí nemôže rozhodnutím o uložení výchovného opatrenia odňať dieťa z osobnej starostlivosti rodičov, alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa. Súd túto právomoc má.

Výchovné opatrenia sú ako právny inštitút ešte z predchádzajúcich období v povedomí právnej teórie a praxe späté s výrazne narušeným správaním sa dieťaťa, vážnymi výchovnými vadami alebo závažným porušovaním, resp. zanedbávanímvýkonu rodičovských práv a povinností. Pritom súčasná konštrukcia ustanovenia § 37 v spojení s viacerými článkami Dohovoru o právach dieťaťa umožňuje súdu použiť výchovné opatrenia aj na riešenie „klasickejších“ výchovných problémov, resp. riešenie menej flagrantných rodičovských „prešľapov“, než napríklad alkoholizmus, drogová závislosť, páchanie trestnej činnosti apod. Poskytuje dokonca výborný prostriedok na modeláciu rodičovských postojov jednak vo vzťahu k dieťaťu a jednak medzi sebou navzájom. Pritomvšak bez toho, aby nutne vzbudzovali dojem „sankčného postihu“ rodiča.

Podľa odseku 1 ustanovenia § 37 zákona o rodine sa za hlavné symptomatické príznaky vadnej výchovy, ktoré je možné sanovať výchovným opatrením, považuje nevhodné správanie sa dieťaťa; porušovanie povinností rodičov, vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností a zneužívanie rodičovských práv a povinností. Tieto skutočnosti je každý oprávnený oznámiť súdu, obci alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Je zaujímavé, že to, čo jev tomto ustanovení formulované len ako právo osoby (oznámiť tieto skutočnosti), je v zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele formulované ako právna povinnosť. Dokonca sa táto právna povinnosť aplikuje na oveľa širší okruh rodinnoprávnych vzťahov, keďže jeho ustanovenie § 7 hovorí, že „každý je povinný upozorniť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na porušovanie práv dieťaťa“. Porušovanie práv dieťaťa totiž nastane vždy, keď rodič riadne neplní svoje rodičovské povinnosti, alebo ak zneužíva alebo zanedbáva ich výkon.

Podľa zákona o rodine existuje tiež právo oznámiť súdu, obci alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálne kurately skutočnosť, že rodičia nemôžu plniť povinnosti, vyplývajúce z rodičovských práv a povinností. V tomto prípade by nariadenie výchovného opatrenia bolo skôr výnimočné, nakoľko objektívne preukázaná skutočnosť, že rodičia nemôžu plniť svoje povinnosti, nemôže byť dôvodom na aplikáciu ustanovení sankčného charakteru, ktorými bezosporu výchovné opatrenia ešte stále sú. I keď v 118

 

miernejšej forme. Do bezporuchového vzťahu rodič –dieťa nie je potrebná žiadna ingerencia zo strany štátu.

Z uvedeného ustanovenia § 37 zákona o rodine, v nadväznosti na o.s.p. vyplýva pre súd povinnosť prijať každý podnet, upozorňujúci na vady vo výchove maloletého. Nemôže ho odmietnuť. Konanie v takomto prípade začne of offo –vydaním uznesenia o začatí konania. To však neznamená, že je vylúčené podanie návrhu na nariadenie výchovného opatrenia. Môže ho podať každý, kto spĺňa znaky definície účastníka konania vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Podľa ust. § 94 o.s.p. je v konaní, ktoré možno začať aj bez návrhu, účastníkom každý, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať. Oprávnenie požiadať súd o nariadenie výchovného opatrenia môže využiť napríklad jeden z rodičov, ak má zato, že druhý rodič, alebo tretia osoba, svojim konaním ohrozuje alebo narušuje riadnu výchovu dieťaťa (navrhne súdu napomenúť takúto osobu) alebo môže navrhnúť, aby súd druhému rodičovi,resp. dieťaťu uložil povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu v špecializovanom zariadení (psychologická poradňa, psychiatrická ambulancia apod.). Do úvahy však prichádzajú aj ďalšie alternatívy výchovných opatrení. Treba znova pripomenúť, že súd nie je v tomto konaní viazaný petitom a môže rozhodnúť aj inak, než navrhovateľ v návrhu uviedol. Súdy by mali toto oprávnenie dôsledne využívať, pretože majú zákonnú povinnosť uprednostniť záujem dieťaťa pred akýmkoľvek iným hľadiskom. Vyplýva im z článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa277. Záujem dieťaťa musí byť totiž prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí, uskutočňovanej súdmi a inými orgánmi a zariadeniami. V praxi však túto svoju kompetenciu využívajú skutočne len v ojedinelých prípadoch, charakterizovaných závažnými výchovnými vadami osôb alebo prostredia dieťaťa. Pritom uložiť výchovné opatrenie môže súd aj bez návrhu napríklad rodičovi, ktorý bezdôvodne a opakovane marí výkon rozhodnutia a neumožňuje druhému rodičovi stretávanies dieťaťom. Ide dokonca o pozitívne riešenie, keď cieľom výchovného opatrenia bude nácvik rodičovských zručností pod odborným dohľadom psychológa alebo psychiatra. Ich úlohou bude naučiť rodiča akceptovať postavenie a funkciu druhého rodiča pri výchove ich spoločného dieťaťa, čo je jednoznačne najvyšším záujmom dieťaťa. Pokiaľ súdy pochopia správne úlohu a funkcie inštitútu výchovných opatrení ako nástroja na formovanie spoločensky pozitívnych postojov rodičov a aj detí, splnia dôsledne úlohu, ktorú im kladie o.s.p. najmä v ustanovení § 178 ods. 1.278

277 Oznámenie č. 104/1991 Zb.

278 Súd vedie rodičov, poručníkov, prípadne opatrovníkov maloletých k riadnemu plneniu povinností 119

 

pri starostlivosti o maloletého. Vybavuje podnety a upozornenia fyzických osôb a právnických osôb ohľadne výchovy maloletého a robí vhodné opatrenia.

279 R 31/1966 (cit.): Zákon o rodine neobsahuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo súdu preniesť výkon dohľadu na iný orgán.

280 R 2/1965 a R 31/1966

281 Podľa ust. § 12 ods. 1 zák. č. 305/2005 Z. z.

Výchovné opatrenia sú rozdelené podľa svojej intenzity do dvoch stupňov. Zákon určuje, že intenzívnejšie výchovné opatrenia, uvedené v odseku 3 citovaného paragrafu, možno použiť len vtedy, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak miernejšie výchovné opatrenia neviedli k náprave. Teda buď sa nimi vôbec nedosiahol požadovaný účel –návrat k riadnej výchove, resp. k riadnemu správaniu sa dieťaťa, alebo boli zlepšenia len málo výrazné s ohľadom na čas a priestor, ktorý súd pôsobeniu výchovného opatrenia poskytol. Zákon umožňuje uložiť naraz aj viacero výchovných opatrení menšej intenzity. Podobne je možná aj súčasná aplikácia výchovných opatrení obidvoch stupňov intenzity a to vtedy, ak súd pristúpi k nariadeniu prísnejších výchovných opatrení, avšak ponechá účinnými alebo nariadi tiež miernejšie formy výchovných opatrení tak, aby ich vzájomná kombinácia zabezpečila v čo najväčšej miere skutočný záujem dieťaťa.

Počas trvania výchovného opatrenia musí súd sledovať priebeh jeho výkonu. Robí tak buď sám, prostredníctvom svojich pracovníkov, alebo v súčinnosti s orgánom obce, orgánom sociálnoprávnej ochrany detí alebo zariadením, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené. Sledovanie priebehu výkonu sa obyčajne realizuje tým, že súd v určitých časových úsekoch požiada o predloženie správy o priebehu výchovného opatrenia. Ak výchovné opatrenie nariadil súd, nemôže preniesť sledovanie jeho výkonu na iný orgán.279 Musí ho vždy uskutočňovať sám a pokiaľ sa realizuje v súčinnosti s uvedenými subjektmi, potom ich súd môže o podanie správy požiadať, avšak nemôže im ukladať povinnosti280. Súd tiež nemôže žiadať súčinnosť od inej osoby, než je orgán sociálnoprávnej ochrany detí, obec alebo zariadenie, v ktorom je dieťa umiestnené.Súčinnosť akreditovaných subjektov alebo iných právnických alebo fyzických osôb môže zabezpečiť orgán sociálnoprávnej ochrany detí podľa ustanovenia § 13 zákona č. 305/2005 Z. z., avšak toto ustanovenie viaže ich povinnosť súčinnosti len na ukladanie výchovných opatrení, v ich špeciálnej právomoci podľa tohto zákona (nie podľa zákona o rodine)281.

Nariadeniu výchovných opatrení nemá predchádzať zmena právneho postavenia rodičov, to znamená, že tento zásah štátu do výkonu rodičovských práv a povinností je charakterizovaný najnižšou mierou ingerencie. Štátna intervencia rieši problém v rodine 120

 

bez toho, že by došlo k zmene právneho postavenia jednotlivých členov rodiny.282 Výchovné opatrenia majú plniť ochrannú funkciu –napomáhať navrátenie riadneho výchovného prostredia, ktoré zabezpečí, že sa dieťa bude vyvíjať v súlade so všeobecne akceptovanými morálnymi zásadami spoločnosti. K zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností dôjde, ak postupné použitie týchto opatrení neviedlo k náprave závadného stavu.283

282 Hrušáková, M. –Králičková, Z.: České rodinné právo. BRNO, Masarykova univerzita aNakladatelství Doplněk 2001 s. 364

283 Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005, s. 111

284 R 21/1990 (s. 68)

Miernejšími výchovnými opatreniami zákon mieni:

 napomenutie

 dohľad nad maloletým

 obmedzenia maloletému

 uloženie povinnosti podrobiť sa sociálnemu alebo odbornému poradenstvu

 

Napomenutiesúdy ukladajú ako opatrenie jednorazovej povahy, ak u maloletého ide o ojedinelé vybočenie alebo závady menšieho chrakteru a možno predpokladať, že napomenutie povedie k náprave maloletého. Podobne toto opatrenie súdy ukladajú rodičom alebo iným osobám, ktoré narušujú výchovu dieťaťa, ak majú za to, že sa tým odstráni ich rušivé pôsobenie na maloletého.284 Úspešnosť aplikácie tohto výchovného opatrenia je samozrejme ovplyvnená vekom a rozumovou vyspelosťou dieťaťa, resp. osoby, ktorá má byť napomenutá. Keďže napomenutie je len morálnym „potrestaním“ veľmi slabej intenzity, je potrebné zvážiť, či vôbec môže splniť svoj účel, teda, či napomenutá osoba dokáže prehodnotiť na jeho základe svoje správanie a jeho následky. U dieťaťa môže byť dôvodom pre napomenutie napríklad zanedbávanie školskej dochádzky, fajčenie, užívanie alkoholu, prípadne iných omamných látok, jednorázové vadné správanie, namierené voči tretím osobám (šikana) apod. Rodičov súd napomenie vtedy, ak porušili alebo zanedbali výkon svojich rodičovských povinností. Teda napríklad, ak rodič nezabezpečí účasť dieťaťa na povinnom očkovaní, ignoruje preventívne lekárske prehliadky, nespolupracuje so školou alebo umožňuje dieťaťu návštevy zariadení, nevhodných pre jeho vek (nočné bary, diskotéky apod.). Tretie osoby možno napomenúť, ak svojim výchovným príkladom negatívne vplývajú na maloletého. Keďže napomenutie 121

 

je výchovným opatrením bez trvajúcich následkov, nemožno ho „zrušiť“ vzmysle ust. § 37 ods. 6 druhá veta zákona orodine.

Dohľad nad výchovou maloletého nemusí byť nariaďovaný len z dôvodov závadného správania na strane dieťaťa, ale môže spočívať aj v správaní sa rodičov, prípadne iných osôb, zodpovedných za výchovu dieťaťa.285 Vyplýva to najmä zo znenia zákona, keď súd určuje dohľad nad „výchovou“ maloletého, nie „osobe maloletého“. Pritom však väčšina súdnych rozhodnutí rieši dohľad len z aspektu kontroly konania dieťaťa a nie kontroly plnenia rodičovských povinností, čo v praxi vyvoláva nesprávny dojem a zbytočne obmedzuje účinok tohto výchovného opatrenia. Na rozdiel od napomenutia, ktoré je jednorázovým zásahom do výchovy, nariadenie dohľadu súd ukladá vtedy, ak záujem na riadnej výchove maloletého vyžaduje jej dlhodobejšie sledovanie. Vyžaduje sa teda predpoklad závažnejšieho trvajúceho narušovania alebo ohrozovania výchovy maloletého. Dôvody pre toto opatrenie spočívajú tak v správaní sa maloletého, ako aj vzanedbaní, resp. nesprávnom výchovnom pôsobení zo strany rodičov alebo v narušovaní, prípadne nedostatočnom výchovnom pôsobení zo strany iných osôb, avšak za predpokladu, že nápravu možno dosiahnuť vhodným usmernením v doterajšom výchovnom prostredí. Dôvody pre použitie tohto opatrenia sú spravidla v záškoláctve maloletých alebo v iných porušeniach školského poriadku, v drobných krádežiach, v ničení cudzieho majetku, v predčasnom sexuálnom živote, v neusporiadanom rodinnom živote rodičov, v požívaní alkoholických nápojov, vzlom psychickom stave rodiča, ktorý môže byť pre dieťa ohrozujúci apod. K určeniu dohľadu dochádza tiež po zrušení ústavnej alebo ochrannej výchovy.

285 R 4/1981

286 R 21/1990 (str. 68)

287 Napríklad súrodenec maloletého s poruchami správania, ktorý môže ohrozovať riadnu výchovu maloletého apod.

Vyslovením dohľadu nad maloletým vzniká súdu povinnosť ďalej sledovať výchovný proces maloletého. Dohľad vykonáva vždy ten orgán, ktorý ho uložil. Realizáciu tohto opatrenia vykonávajú súdy zväčša tak, že požiadajú v určitých časových intervaloch príslušný orgán, školu, organizáciu apod. o podanie správy o správaní sa maloletého286. Samozrejme, že správa môže byť dožiadaná aj o iných skutočnostiach, podľa toho, ktorej zložke výchovy maloletého bol dohľad uložený. Teda správu možno žiadať tiež o správaní sa rodičov alebo osôb, ktorým je maloletý zverený do osobnej starostlivosti, resp. iných osôb, ktoré s maloletým žijú v spoločnej domácnosti287. Týmto sa zisťujú výchovné pomery na strane maloletého. Dohľad nad výchovou maloletého 122

 

môže súd vprípade potreby kombinovať sobmedzením výkonu rodičovských práv apovinností, ak sú splnené podmienky pre jeho vyslovenie. Samozrejme v prípade, ak sa vykonávaním dohľadu preukáže, že riadna výchova maloletého je vplyvom iných osôb (než rodičov) vážne ohrozená, môže súd vykonať len opatrenia, zamerané na odobratie maloletého z vadného rodinného prostredia. Nemôže (s výnimkou napomenutia) robiť žiadne iné opatrenia, smerujúce do osobnej sféry týchto tretích osôb.

Obmedzenie maloletého môže spočívať najmä v uložení zákazu niečo konať, prípadne v povinnosti niečoho sazdržať. Rozsah obmedzení je limitovaný mierou potreby predchádzať a brániť škodlivým vplyvom, ktoré môžu ohroziť alebo narušiť priaznivý vývoj dieťaťa. Účelom tohto výchovného opatrenia je predísť najmä mravnému ohrozeniu alebo narušeniu maloletého a jehoprípadnému protispoločenskému konaniu. Obmedzenie vo výroku rozsudku má byť správne vyjadrené v súlade s účelom tohto opatrenia, t.j. stanoviť obmedzenie v určitom konaní, činnosti, v správaní sa apod., a nie napr. uložiť niečo konať.288 Súd môže týmto výchovným opatrením napríklad zakázať dieťaťu návštevu podnikov a zábav pre neho nevhodných alebo styk s fyzickými osobami, ktoré majú alebo môžu mať nepriaznivý vplyv na jeho výchovu apod..289 Dodržiavanie uloženého obmedzenia súd sleduje najmä za súčinnosti obce, ale aj v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí alebo zariadením, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené. Inej osobe, než maloletému nemožno toto výchovné opatrenie uložiť. Ztejto skutočnosti však vyplýva, že výkon rozhodnutia ouložení obmedzenia môže smerovať výlučne voči dieťaťu ako povinnému. Keďže ide orozhodnutie ovýchove maloletého, môže súd postupovať výlučne podľa ust. § 272 anasl. o.s.p. Do úvahy by potom prichádzala výzva na dodržiavanie rozhodnutia, prípadne ukladanie pokút do výšky 200 Eur opakovane. Ak však maloleté dieťa nemá vlastný príjem, je otázka vymožiteľnosti týchto pokút sporná, ak nie úplne neefektívna. Preto by sa obmedzenie podľa tohto ustanovenia malo dať uložiť nielen dieťaťu, ale aj iným osobám, ktoré jeho riadnu výchovu ohrozujú.

288 R 21/1990 (str. 69)

289 Svoboda, J. -Ficová, S.: Zákon o rodine. Komentár. Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava, EUROUNION, 2005, str. 105

Povinnosť podrobiť sa poradenstvuje pravdepodobne najúčinnejším z týchto štyroch miernejších druhov výchovných opatrení. Súd ju môže uložiť maloletému dieťaťu alebo jeho rodičom, prípadne všetkým súčasne. Tento postup sa aj najviac odporúča z hľadiska efektívnosti vplyvu tohto výchovného opatrenia, keďže väčšinou si určité zručnosti (napríklad v prípade nesprávnej komunikácie) musí osvojiť nielen ten subjekt, 123

 

ktorý danú schopnosť (komunikovať) nemá, ale aj subjekt, ktorý ju síce má, ale nemotivuje správnym prístupom druhého k jej aplikácii a to aj nezavinene. Napríklad rodič, ktorý neustále zbytočne vnáša do výchovy maloletého antagonizmus a nepriateľstvo osočovaním druhého rodiča, jeho zhadzovaním pred dieťaťom, vyhľadávaním chýb a problematických miest vo výchove, vyvolávaním hádok a konfliktov sa musí pod odborným dohľadom naučiť tolerovať úlohu druhého rodiča vo výchove dieťaťa (prípadne ďalšie výchovne správne postoje) a rodič, ktorý komunikuje správne, sa musí naučiť prijímať a spracovať „nevhodné“ výchovné postoje toho druhého tak, aby eliminoval v čo možno najširšom rozsahu negatívny dopad vadného správania druhého rodiča na dieťa.

Účasť na poradenstve súd ukladá účastníkom konania rozsudkom  alebo tiež rozkazom na plnenie ako povinnosť. Pokiaľ sa tejto povinnosti nepodrobia, môže byť vynucovaná cestou výkonu rozhodnutia podľa § 272 anasl. o.s.p.. Súd za jej nesplnenie ukladá povinnému pokuty vo výške 200 Eur aj opakovane. Z odmietavého postoja rodiča však súd (bez ohľadu na výkon rozhodnutia) môže vyvodiť mieru jeho záujmu o skutočné blaho dieťaťa. Ak totiž nie je rodič ochotný ani sa pokúsiť korigovať svoje vlastné postoje, ktoré dieťaťu preukázateľne škodia290, potom je namieste zvážiť, aký výchovný prínos môže dieťaťu takýto rodič poskytovať v budúcnosti. Prvoradou podmienkou pre vytvorenie optimálnych výchovných predpokladov pre dieťa po rozchode jeho rodičov je totiž ich schopnosť stabilizovať v čo možno najkratšom čase a v čo možno najpriateľskejšej atmosfére budúce výchovnéprostredie dieťaťa a výkon ich rodičovských práv a povinností. Preto by súd nemal rezignovať na skutočnosť, že sa rodič výchovného poradenstva nezúčastnil a vyvodiť z toho následky s ohľadom na ďalší výkon jeho rodičovských práv a povinností. Spodobným metodickým prístupom pracuje aj tzv. cochemský model, ktorý sa vsúčasnosti považuje za najmodernejší anajvhodnejší model prístupu kúprave výkonu rodičovských práv apovinností po rozchode rodičov. Je založený na celom systéme pomoci amediácie rodičom, pričom ale ponecháva na nich samotných, aby pracovali na odstránení pochybností oschopnosti zvládnuť svoju rodičovskú rolu. Vopačnom prípade musia za neschopnosť zvládnuť túto úlohu niesť zodpovednosť –konkrétne: ak chce napríklad jeden zrodičov dosiahnuť kontinuálny styk sdeťmi, musí akceptovať ponuku pomoci poradne, inak tento svoj cieľ nedosiahne. Ak chce jeden zrodičov obmedziť styk detí sdruhým rodičom, alebo mu úplne zabrániť, musí tiež akceptovať ponuku pomoci poradne, inak riskuje stratu dôležitých oblastí svojho

290 Napríklad už prebehlo znalecké dokazovanie a znalec dospel k záveru, že rodič nevhodne dieťa zaťažuje apod.124

 

vlastného výkonu rodičovskej zodpovednosti, napríklad miesto obvyklého pobytu dieťaťa, spoluúčasť na úprave styku sdeťmi apod. Doterajšie skúsenosti ukázali, že rodičia ivo vysoko sporových konfliktoch –ikeď často zo začiatku vzpierajúc sa –nakoniec tejto požiadavke vyhovejú, pretože ponúknutá druhá alternatíva je pre nich akceptovateľná ešte menej. Ďalšie skúsenosti ukázali, že vpriebehu spolupráce rodičov sporadňou sa vkontexte súdneho rozhodovania vyvinula zpôvodných odmietavých postojov dobrovoľná spolupráca rodičov.291

291 Rudolph, J.: Jsi moje dítě. Cochemská praxe –cesty klidštějšímu rodinnému právu. Praha, 2010, str. 54

292 V Česku v roku 2008 rozbúril hladinu verejnej i odbornej mienky prípad desaťročnej Terezky, ktorá bola poslaná súdom z tohto dôvodu na psychiatrické oddelenie nemocnice v Motole a o týždeň neskôr do liečebne Olivovy nadace v Říčanech pri Prahe. Rozhodnutie súdu kritizovalo mnoho odborníkov, ministerka Džamila Stehlíková aj prezident Václav Klaus, avšak viacerí psychológovia sudcovi vyjadrili podporu. Ich argumentácia bola nasledovná: „Podle zmíněného Handbooku se osvědčuje umístit dítě do neutrálně přátelského prostředí, kde se zklidní, kde má stálou odbornou péči a kde může svobodně vydechnout. O bohatý program mají dětipostaráno –v době školní výuky chodí do školy, nabízí se jim bohaté kulturní vyžití, sportování, hry, táboření. Mají též možnost zklidňujících, instruktivních rozhovorů se školeným personálem. Vše mají pod dohledem zkušení dětští lékaři, resp. psychologové. Po zklidnění si s dítětem povídají znalci, a to s maximálním respektem a citlivostí. Znalci také studují soudní spis, hovoří opakovaně s oběma rodiči, konfrontují jejich výpovědi, použijí i moderní psychodiagnostické metody, jak pro dospělé, tak i pro děti. Po pečlivém zvážení sepíší znalecký posudek, v něm na závěr zodpoví otázky soudu. Navíc mohou doporučit způsob nápravy.Své odpovědi ještě stvrdí ústně při soudním jednání, a to za průběžné palby advokáta té strany, s jejíž argumenty znalci nesouhlasí. Na takovém základě pak soudce rozhodne.“ (Bakalář)

293 Výsledok Terezkinej nedobrovoľnej „hospitalizácie“ bol podľa MF Dnes nasledovný:  „Podle nejnovějších zpráv lékařů se „už dokáže bez pláče stýkat nejen smatkou, ale i sotcem“. Zdá se, že došlo ke zlepšení. Na pobyt a na program pro děti vOlivově léčebně si Terezka nejspíše stěžovat nebude. Mluvil jsem svíce dětmi, které pobyt vléčebně absolvovaly, všem se tam líbilo. Je tam velkýpark, hřiště, prostor pro táborák, dobře vybavená tělocvična a bazénem, kulturní a poznávací akce, děti tam uzavírají nová přátelství, a samozřejmě vléčebně je ikvalifikovaný personál, plně

Tento druh výchovného opatrenia je vhodné využiť aj v prípade, ak jeden z rodičov neodôvodnene bráni druhému rodičovi v styku s dieťaťom, či už v stretávaní, alebo v komunikácii. Až po uplatnení miernejších výchovných opatrení môže totiž súd pristúpiť k závažnejším druhom, ktoré súvisia s umiestnením dieťaťa mimo miesto pobytu, určené rodičmi. Ak súd dospeje k záveru, že rodič svojim správaním  bráni alebo marí stretávanie druhého rodiča s dieťaťom, môže rodičanapomenúť, uložiť dohľad nad výkonom práva styku alebo uložiť povinnému rodičovi, aby sa zúčastnil výchovného poradenstva. Ak tieto opatrenia nepovedú k náprave vadného stavu, je súd oprávnený pristúpiť k ukladaniu výchovných opatrení vyššej intenzity –čiže k zvereniu dieťaťa odbornému zariadeniu.292 Cieľom je v takomto prípade  poskytnúť dieťaťu  čas a priestor na to, aby boli v jeho okolí neutralizované negatívne emócie, aby sa ukľudnilo a pod odborným vedením získalo možnosť nadobudnúť všetky relevantné informácie a na ich základe si vytvoriť svoj vlastný skutočný názor.293 Napriek tomu, že ide o hraničné riešenie, zákon ho umožňuje. 125

 

oddaný službě potřebným dětem.“

294 Ust. § 37 ods. 5 zákona o rodine

295 Ust. § 37 ods. 6 zákona o rodine

Nezanedbateľnú úlohu má aj splnenie určitej preventívnej funkcie, keď už len samotná možnosť, že súd takto môže rozhodnúť a zasiahnuť „programujúcemu“ rodičovi do jeho výkonu rodičovských práv a povinností, pôsobí výchovne. 

Už bolo spomínané, že súd je povinný sledovať vykonávanie výchovných opatrení294 a po uplynutí obdobia, na ktoré ho uložil, zhodnotiť jeho účinnosť295. Pokiaľby uložené výchovné poradenstvo neviedlo k sanácii vadného správania, potom by mal súd buď rozhodnúť o uložení iného vhodného výchovného opatrenia alebo uvažovať o ďalších právnych alebo faktických zásahoch do výkonu rodičovských práv a povinností a to ajbez návrhu. Stále totiž treba mať na pamäti pozitívny záväzok, ktorý štátom vyplýva zochrany súkromia –teda, že ich pôsobenie aj voblasti ochrany rodinnoprávnych vzťahov sa nesmie obmedziť len na zamedzenie negatívnych vplyvov, ale štát sám iniciatívnemusí vykonávať opatrenia, ktoré smerujú kobnoveniu normálneho rodinného života.

Vážnejším výchovným opatrením je odňatie dieťaťa z doterajšieho výchovného prostredia a jeho nútené zverenie

 zariadeniu, ktoré plní úlohy odbornej diagnostiky na dobu najdlhšie 6 mesiacov

 špecializovanému zariadeniu na dobu najdlhšie 6 mesiacov

 resocializačnému stredisku pre drogovo závislých (bez časového obmedzenia).

 

K tomuto opatreniu môže súd pristúpiť len vtedy, ak doteraz uložené miernejšie výchovné opatrenia neviedli k náprave a vyžaduje to záujem maloletého dieťaťa. Dĺžku trvania výchovného opatrenia určí súd v rozhodnutí o jeho uložení.

D.2 ZÁSAHY SÚDU DO VÝKONU RODIČOVSKÝCH PRÁV A POVINNOSTÍ

Štátna ingerencia do výchovy dieťaťa sa prejavuje tiež v inštitútoch, ktoré umožňujú súdu zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností. Ide o možnosť súdu pozastaviť ich výkon, obmedziť ho alebo rodiča výkonu jeho rodičovských práv úplne pozbaviť. Účinný zákon o rodine sa nevyhol pomerne kazuistickému výpočtu skutočností, 126

 

ktoré sa k jednotlivým zásahom viažu.

Pozastaviť rodičovi výkon jeho rodičovských práv a povinnostímôže súd len vtedy, ak mu v ich výkone bráni závažná prekážka a ak je to v záujme maloletého dieťaťa. Prekážka nesmie byť len krátkodobá, musí mať dlhodobý charakter. Za takúto závažnú prekážku možno považovať dlhodobé odlúčenie od dieťaťa pre štúdium, výkon povolania, zlý zdravotný stav, výkon trestu odňatia slobody. Použitie tohto opatrenia sa neodôvodňuje vinou rodiča, ale záujmami dieťaťa. Preto nie je nevyhnutné, aby súd rodičovské práva a povinnosti pozastavil, hoci ich rodič po určitú dobu nemôže objektívne vykonávať.296 Nejde totiž o absolútny dôvod. Zákon umožňuje súdu rozhodnúť sa, či výkon rodičovských práv a povinností pozastaví aj v prípade, ak sú obidve hmotnoprávne podmienky kumulatívne naplnené („súd môže pozastaviť“ na rozdiel od „súd pozastaví“).

296 Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005, s. 115

297 Ust. § 56 ods. 1 zákona o rodine.

298 Ust. § 28 ods. 1 zákona o rodine

299 Vyživovacia povinnosť rodičov voči maloletému dieťaťu rozhodnutím súdu o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu nezaniká.

Rodič po právoplatnosti rozsudku je stále nositeľom práva výkonu rodičovských práv a povinností, avšak tieto mu spočívajú. Nemôže ich preto vykonávať. Ustanovenie tohto odseku je formulované tak, že súd môže rozhodnúť len o výkone rodičovských práv a povinností ako celku. Nemôže ich drobiť na jednotlivé zložky a rozhodnúť o pozastavení len jednej z nich (napríklad práva dieťa zastupovať).

Po pozastavení výkonu len jednému z rodičov sa výkon rodičovských práv a povinností koncentruje do rúk druhého rodiča. Ak však súd pozastaví výkon rodičovských práv a povinností obom rodičom, alebo jedinému žijúcemu rodičovi, potom ustanoví dieťaťu poručníka.297 Poručník bude maloleté dieťa zastupovať, zabezpečovať jeho výchovu a spravovať jeho majetok. Poručník zásadne nie je povinný dieťa vyživovať. Táto povinnosť zostáva rodičom zachovaná, napriek určitej terminologickej alogickosti, keď medzi rodičovské práva a povinnosti patrí aj povinnosť dieťa vyživovať298. Táto sa však súdnym rozhodnutím nepozastavuje. Jednak je prvoradou povinnosťou rodiča vyživovať svoje dieťa a jednak to výslovne ustanovuje § 39 ods. 4 zákona o rodine299.

Obmedzenie rodičovských práv spočíva vždy v zavinenom správaní rodičov. Napriek tomu to zo zákonného ustanovenia výslovne nevyplýva. Ustanovenie § 38 ods. 2 písm. b) zákona o rodine prikazuje súdu obmedziť výkon rodičovských práv a povinností 127

 

rodičovi vtedy, ak svoje povinnosti nevykonáva vôbec. Chýba tu dodatok, „ak mu v tom nebráni závažná prekážka“.Za súčasného znenia totiž zákon ponecháva len na výklade súdu, či sa pre už trvajúcu existenciu závažnejšej prekážky rozhodne pre pozastavenie výkonu rodičovských práv a povinností alebo jeho obmedzenie.300 V oboch prípadoch ide totiž o následok skutočnosti, že rodič svoje práva a povinnosti nevykonáva.

300 R 41/1976: „Zřetel na různou povahu překážek, které brání rodičům ve výkonu jejich rodičovských práv a povinností, vyjadřuje zákon o rodině tím, že ponecháva na úvaze soudu, zda i při splnení všech zákonných podmínek vysloví omezení rodičovských práv nebo zda zajistí řádnou výchovu dětí jiným způsobem. Nevykonávání nebo nedostatečné vykonávání rodičovských práv a povinností, jež má svůj základ v osobě rodiče a jeho postojích při plnení těchto práv a povinností (tedy v okolnostech subjektivní povahy), má ten důsledek, že soud je povinen (za splnení zákonných podmínek) rodičovská práva rodiče omezit.

301 Napríklad rodič, ktorý svojim nesúhlasom s výberom akejkoľvek školy (alebo inej školy ako tej, ktorú si pre dieťa praje on), marí riadne plnenie školskej dochádzky dieťaťa, by mal byť hodnotený súdom ako rodič, ktorý svoje rodičovsképráva zneužíva v neprospech dieťaťa. Podľa súčasného znenia zákona, by ho súd mohol jeho výkonu rodičovských práv len pozbaviť úplne. Pritom by stačilo, keby bol z tohto dôvodu obmedzený vo výkone tak, že nebude zákonným zástupcom dieťaťa.

Obmedzenie rodičovských práv prichádza do úvahy vtedy, ak rodič plní svoje povinnosti tak, že je tým ohrozená riadna výchova dieťaťa. Výpočet spôsobov ohrozenia je taxatívny, čo sa v praxi ukázalo ako nevýhoda. Dôvodom na obmedzenie by malo byť napríklad aj zneužívanie rodičovských práv a povinností slabšej intenzity, než tej, ktoráje dôvodom na úplné pozbavenie výkonu, resp. zneužívanie len jednej zložky rodičovských práv a povinností, na ktorú by sa obmedzenie vzťahovalo301. Ideálnym legislatívnym riešením je demonštratívny výpočet, ktorý na jednej strane poskytuje súdu pomerne presné vodítko pri rozhodovaní a na strane druhej ponecháva priestor na požiadavku väčšej ochrany potrieb praxe.

Súd pri rozhodovaní o obmedzení rodičovských práv skúma, či sú splnené hmotnoprávne podmienky:

 či je takéto rozhodnutie potrebné v záujme maloletého dieťaťa

 či rodičia vykonávajú svoje rodičovské práva vadne tým, že:

1. žijú trvalo neusporiadaným životom

2. svoje povinnosti, vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonávajú vôbec

3. nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa.

 

Dôvody, v ktorých súd vidí vadný výkon rodičovských práv a povinností, sú 128

 

vyjadrené alternatívne. Stačí naplnenie jedného z nich, aby súčasne s ochranou záujmov maloletého dieťaťa bol súd povinný výkon rodičovských práv obmedziť (zo zákonného: „súd obmedzí“)302. Súd musí splneniehmotnoprávnych podmienok hodnotiť objektívne, v súlade so spoločensky akceptovanými morálnymi hodnotami a postojmi. Táto pripomienka súvisí najmä s hodnotením, či rodič (resp. rodičia) dieťaťa, žijú trvalo neusporiadaným životom. Podobne, ako pri hodnotení tohto dôvodu ako dôvodu vydedenia podľa Občianskeho zákonníka, kde judikatúra dospela k záveru, že nestačí subjektívne hodnotenie poručiteľa, že jeho dedič žije trvale neusporiadaným životom. Musí ísť o objektivizovanú skutočnosť.

302 R 41/1976: „Nevykonávání nebo nedostatečné vykonávání rodičovských práv a povinností, jež má svůj základ v osobě rodiče a jeho postojích při plnení těchto práv a povinností“ (tedy v okolnostech subjektivní povahy), má ten důsledek, že soud je povinen(za splnení zákonných podmínek) rodičovská práva rodiče omezit.

R 21/1990 (s. 70): Ak sú splnené zákonné podmienky, t.j. ak rodičia neplnia riadne svoje rodičovské povinnosti a ak to vyžaduje riadna výchova detí, súd obmedzí ich rodičovské práva. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súd nielen že môže, ale musí vysloviť obmedzenie rodičovských práv.

303 R 2/1965

304 R 2/1965

305 Napríklad rodič trvale dokázal zmeniť svoj spôsob života na usporiadaný alebo osvedčil, že je schopný zabezpečovať výchovu dieťaťa

V rozhodnutí o obmedzení výkonu rodičovských práv súd uvedie konkrétny rozsah práv, na ktoré sa obmedzenie vzťahuje. Obmedzením nemožno rozumieť ich pozbavenie na určitú dobu.303 Nejde teda o časové obmedzenie, ale o obsahové. V praxi súdov dochádza k obmedzeniu rodičovských práv napríklad v prípadoch vyslovenia zákazu alebo obmedzenia styku rodiča s dieťaťom na určitú ustanovenú dobu alebo aj bez časového obmedzenia. K obmedzeniu rodičovských práv môže dôjsť v otázke vzdelávania a voľby povolania detí. Tu môže byť rozhodnutie rodičov viazané na súhlas súdu. Súd môže zakázať, aby rodičia zverovali dieťa do starostlivosti iných osôb, aby sa dieťa nezdržiavalo v prostredí, pre jeho výchovu nevhodnom, prípadne nariadiť proti vôli rodičov pobyt dieťaťa v liečebnom ústave. K obmedzeniurodičovských práv môže dôjsť v otázkach správy majetku dieťaťa, hlavne tým, že rodičom bude uložená povinnosť podávať súdu pravidelné správy o otázkach správy majetku..304

Naviac musí súd v rozhodnutí uviesť, ktorému rodičovi sa toto obmedzenie ukladá a voči ktorému dieťaťu smeruje. Nie je vylúčené, že rodič bude obmedzený len vo výkone rodičovských práv k niektorému z detí, aj keď toto bude s ohľadom na sankčný charakter tohto inštitútu pravdepodobne výnimka. Ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd obmedzil rodičovi výkon jeho rodičovských práv a povinností305, súd môže nariadené obmedzenie 129

 

zrušiť.

Pozbavenie výkonu rodičovských právje najzávažnejším zásahom do obsahu výkonu. Rodičovi je ich výkon odňatý úplne, po právoplatnosti rozsudku nemôže viac svoje dieťa nielen vychovávať, ale ani zastupovať a spravovať jeho majetok. Zostáva mu zachovaná jedine vyživovacia povinnosť. Tiež mu zostávajú zachované tie práva, ktoré stoja mimo rámec rodičovských práv a povinností306. Súd pozbaví rodiča výkonu jeho rodičovských práv, ak rodič svoje rodičovské práva a povinnosti zneužíva, alebo výkon svojich rodičovských práv a povinností závažným spôsobom zanedbáva a to aj napriek predchádzajúcim upozorneniam. Počíta sa tu s viacerými (nie s jedným) upozorneniami, ktoré zrejme urobí súd.307

306 Prevažne práva, súvisiace s právnym statusom dieťaťa: súhlas na zmenu mena alebo priezviska; zapretie otcovstva. Vďaka výslovnému zneniu zákona sem nepatrí súhlas s osvojením, keďže ustanovenie § 101 ods. 2 výslovne hovorí (cit.): „Ak jeden z rodičov...bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, vyžaduje sa len súhlas druhého rodiča..“

307 Svoboda, J. -Ficová, S.: Zákon o rodine. Komentár. Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava, EUROUNION, 2005, str. 110

308 R 21/1990 (s. 71)

309 Hrušáková, M. –Králičková, Z.: České rodinné právo. BRNO, Masarykova univerzita aNakladatelství Doplněk 2001 s. 238

Súdy za zneužívanie rodičovských práv prevažne považujú ohrozovanie telesného a duševného vývoja detí, umožňovanie im páchať trestnú činnosť, vedenie nemorálneho spôsobu života, týranie detí apod.308 Hoci ide o judikatúru, nemožno s takýmto rozširujúcim stanoviskom jednoznačne súhlasiť. Tomuto názoru rozporuje najmä gramatický výklad slova „zneužiť/zneužívať“. Toto sloveso vyjadruje možnosť použiť čokoľvek, čo je dobré, na iný (nepriaznivý) účel, na rozdiel od účelu, pre ktorý to bolo určené a ktorému to má slúžiť. V tejto súvislosti to znamená, že rodičia úmyselne vykonávajú svoje práva v rozpore s ich účelom.309 Predpokladá teda aktívnu činnosť, nie pasívny postoj (napríklad k páchaniu trestnej činnosti dieťaťom). Zákon sám príkladmo menuje spôsoby, ktorými je možné zneužívať výkon rodičovských práv a povinností (cit.): ...najmä týraním, zneužívaním, zanedbávaním maloletého dieťaťa alebo iným zlým zaobchádzaním s maloletým dieťaťom...“Podobne ako spomenutá judikatúra, nerešpektuje gramatické hľadisko, keď za zneužívanie považuje tiež zanedbávanie, čo je pasívne sústavné opomínanie, naviac spomínané ďalej v rovnakom ustanovení s vlastným právnym následkom.

Podľa Zdravotnej komisie Rady Európy (1992) sú zneužívaním všetky vedomé 130

 

anevedomé aktivity, ktorých sa dopúšťa dospelý človek na dieťati avktorých dôsledku dochádza kpoškodeniu zdravia azdravého vývoja dieťaťa. Týraním je telesné ublíženie dieťaťu alebo jeho nezabránenie, prípadne nezabránenie utrpeniu dieťaťa, vrátane úmyselného otrávenia alebo udusenia dieťaťa. Môže mať aktívnu formu, vtedy zahŕňa všetky akty násilia na dieťati alebo pasívnu formu, ktorá sa vyznačuje nedostatočným uspokojením aspoň najdôležitejších telesných potrieb detí ato vnadväznosti na psychické asociálne potreby. Prvou podskupinou telesného týrania aktívnej povahy je telesné týranie snásledným poranením dieťaťa, ktoré vzniklo vdôsledku bitia, popálenia, oparenia, trestania azlyhania ochrany dieťaťa pred násilím. Druhú podskupinu tvorí telesné týranie detí, ktoré nemá bezprostredné známky telesného poranenia, ale deti sú zasiahnuté utrpením spôsobeným dusením, otrávením či inými podobnými skutočnosťami. Ďalej možno do tejto podskupiny zaradiť prípady detí zámerne vystavovaných opakovaným lekárskym vyšetreniam adetisexuálne zneužívané spoužitím násilia. Dieťa či osoba starajúca sa odieťa vtýchto prípadoch uvádza často nepravdepodobné odôvodnenia vzniku poranenia. Dieťa často nechce ospôsobenom poranení hovoriť. Telesné týranie pasívnej povahy zahŕňaúmyselné alebo neúmyselné neposkytovanie starostlivosti. Do tejto skupiny možno zaradiť tiež opomenutie starostlivosti odieťa, ktoré vyústi do jeho poranenia či smrti. Vuvedených prípadoch dieťa neprospieva, je zanedbané avyznačuje sa nedostatočným rozvojom vmnohých oblastiach. Najvážnejším následkom je spustnutie dieťaťa, vkrajnom prípade až smrť. Psychické týranie spočíva vtakom správaní, ktoré má nepriaznivý závažný vplyv na citový vývoj asprávanie dieťaťa. Môže mať formu slovných útokov na sebavedomie dieťaťa, opakovaného ponižovania, odmietania či zavrhovania dieťaťa. Pôjde však aj oprípady, keď je dieťa vystavované závažným domácim konfliktom, je násilne izolované alebo kontrolované scieľom vyvolať pocit citového ohrozenia. Je potrebné prisvedčiť množstvupsychológov, podľa ktorých je nutné dieťa považovať za obeť domáceho násilia vpodobe psychického násilia, ak žije vpermanentnom strachu, bojí sa násilného rodiča nie len oseba, ale tiež ozdravie či život ohrozeného rodiča, ak vníma svoj domov súzkosťou ako nebezpečné miesto310. Tiež známky psychického týrania vykazuje podrývanie sebadôvery dieťaťa ajeho sebavedomia opakovaným urážaním alebo podceňovaním. Rodičia môžu klásť na dieťa nereálne nároky, ktoré dieťa nie je schopné splniť, vdôsledku čoho sú rodičia stále nespokojní. Aj psychické týranie má formu aktívnu, ktorá spočíva vcielenom, zámernom aúčelovom

310 Králičková, Z., Žatecká E., Dávid, R.,Kornel, M.: Právo proti domácímu násilí. Skripta. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, str. 13131

 

konaní azložku pasívnu, ktorá sa prejavuje absenciou niečoho, čo by správne dieťa malo mať, vdôsledku čoho nie sú uspokojované základné potrebydieťaťa. Osobitnou formou zneužívania je sexuálne zneužívanie, čo je definované ako nepatričné vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, aktivite alebo správaniu. Zahŕňa akékoľvek dotýkanie sa dieťaťa so sexuálnym podtextom, vykorisťovanie dieťaťa akoukoľvek osobou vsexuálnej rovine či pohlavný styk sdieťaťom. Sexuálne zneužitie sa delí na zneužitie bez telesného kontaktu (tzv. bezdotykové) astelesným kontaktom (tzv. dotykové)311.

311 Špeciánová, Š.: Ochrana týraného azneužívaného dítěte. Praha : LINDE, 2003, str. 20 -24

312 R 41/1976

Zanedbávanie sa vyznačuje nedostatkom starostlivosti, spôsobujúcim závažné ohrozenie vývoja dieťaťa alebo nebezpečenstva pre dieťa. Zanedbávaním možno rozumieť dlhodobé neplnenie si rodičovských práv a povinností, trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení, spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbanie povinnej výživy podľa ustanovení Trestného zákona apod.312

Telesné zanedbávanie spočíva vzlyhaní pri zabezpečení telesných potrieb dieťaťa (tj. výživy, ošatenia, ubytovania, zdravotnej starostlivosti aochrany pred ohrozením). Citové zanedbávanie sa vyznačuje zlyhaním vzabezpečení citových potrieb dieťaťa voblasti lásky azmyslu príslušnosti. Ďalej rozoznávame zanedbávanie vzdelania, ktoré sa vyznačuje zlyhaním vzabezpečení plných možností vzdelávania dieťaťa (tj. vytrvalej absencie dieťaťa v škole, detská práca vdomácom prostredí či mimo domov). Krajným prípadom zanedbávania je izolácia dieťaťa od ľudskej spoločnosti. Ďalším druhom je zanedbávanie voblasti zdravotnej starostlivosti vprípadoch, keď dieťa potrebuje túto starostlivosť, či vprípadoch, keď je zabúdané na preventívnu zdravotnú starostlivosť atiež nedostatočný dohľad primeraný veku dieťaťa, prejavujúci sa zvýšeným počtom úrazov dieťaťa, ktorým bolo možné predísť alebo zabrániť. Varovnými signálmi môže byť zdravotne závadné prostredie vdomácnosti dieťaťa (odpadky, exkrementy, nedostatočné vykurovanie,  tma, plieseň, nevyhovujúce podmienky na spanie, špinavé,chladné, prípadne neexistujúce lôžko), podávanie jedla bez zodpovedajúcej nutričnej hodnoty ajednostrannej stravy počas neprimerane dlhej doby, dieťa nepozná ovocie azeleninu, dožaduje sa iba jedného druhu stravy, nepozná teplé pokrmy, nemá návyky pre konzumáciu určitého druhu potravín, napr. pokúša sa jesť banán bez ošúpania, dieťa nosí nevhodné oblečenie, ktoré nie je adekvátne pre dané ročné obdobie, príliš malé či veľké 132

 

oblečenie, ktoré spôsobuje dieťaťu nepohodlie, únava aospalosť dieťaťa mimo bežnú dennú dobu, nedostatočná osobná hygiena, včítane dentálnej hygieny, neurotické návyky sasociálnym adeštruktívnym správaním dieťaťa, poruchy reči apríjmu potravy, situácie, kedy  dieťa preberá zodpovednosť za starostlivosť osvojich súrodencov či iné deti, ponechanie dieťaťa vdomácnosti bez dozoru dospelého, pobyt na ulici vneobvyklých hodinách, ponechanie kojenca počas neprimeranej doby vuzavretom priestore, napr. vaute, nevyzdvihnutie dieťaťa zkolektívneho zariadenia po záverečnej apod. Zhľadiska citového zanedbávania môže varovať obdiv dieťaťa kradikálnym politickým hnutiam, nedostatočná kultivovanosť správania, prehliadanie kultúrnych noriem, citová povrchnosť, ľahostajnosť, nedostatočné sociálne zručnosti či sociálno-patologické správanie. Objektívne môže byť dôvodom neschopnosti rodičov postarať sa odieťa aj zlý zdravotný stav dieťaťa, ktorý rodičia sohľadom na okolnosti nedokážu zvládnuť alebo zlý zdravotný stav rodičov ato či už telesný alebo duševný313.

313 Špeciánová, Š.: Ochrana týraného azneužívaného dítěte. Praha : LINDE, 2003, str. 24 -26

314 Hrušáková, M. –Králičková, Z.: České rodinné právo. BRNO, Masarykova univerzita aNakladatelství Doplněk 2001 s. 238

315 Článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

316 Hrušáková, M. –Králičková, Z.: České rodinné právo. BRNO, Masarykova univerzita aNakladatelství Doplněk 2001 s. 238

V obidvoch prípadoch (zneužívaniai zanedbávania rodičovských práv) musí ísť o zavinené, protiprávne správanie sa rodiča. Toto konanie nemusí priamo napĺňať niektorú zo skutkových podstát trestných činov upravených trestným zákonom a slúžiacim na ochranu maloletých detí.314 Dokonca je nežiaduce, aby súd zasiahol až v takomto štádiu. Keďže pre pozbavenie nestačí jednorazové alebo ojedinelé vybočenie z riadneho rámca plnenia rodičovských práv a povinností, ale musí ísť o dlhodobý a trvajúci stav, je predpoklad, že dieťa alebo rodina už boli sledované ako problémové, či potencionálne problémové a tak je povinnosťou súdu poskytnúť dieťaťu vopred takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho.315 Avšak tam, kde už porušením povinností alebo zneužitím práva došlo súčasne k naplneniu skutkovej podstaty niektorých trestných činov, je potrebné zásadne k takejto skutočnosti prihliadnuť.316 Jedným z významných procesných prostriedkov ochrany maloletého dieťaťa je možnosť súdu začať konanie aj bez návrhu.

Ak dôjde k podstatnej zmene okolností, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, umožňuje o.s.p. v ustanovení § 163 zmeniť aj bez návrhu rozsudok o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností. Tieto konania sú tiež osobité (v porovnaní s inými konaniami podľa zákona o 133

 

rodine) tým, že je prípustné dovolanie317 a mimoriadne dovolanie318. Rodiča nemožno zbaviť výkonu rodičovských práv a povinností všeobecne, to znamená bez vzťahu ku konkrétnemu dieťaťu. Teda ani vopred vo vzťahu k akýmkoľvek ešte nenarodeným deťom. Rozhodnutie súdu musí byť vždy konkrétne asmerovať voči výkonu rodičovských práv apovinností kpresne špecifikovanému dieťaťu.

317 § 238 ods. 4 o.s.p.: „Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práva povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičvostva alebo o osvojení.“ Treba uviesť, že všade tam, kde o.s.p. používa spojenie:“obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností“ má na mysli „obmedzenie alebo pozbavenie výkonu rodičovských práv“, nakoľko rodičovských práv a povinností nemožno rodiča pozbaviť úplne. Zostáva ich nositeľom, avšak po pozbavení ich nemôže vykonávať. A podobne zákon o rodine počíta len s obmedzením alebo pozbavením rodičovských práv (nie povinností).

318 Ust. § 243f ods. 2 o.s.p.: „Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo

a) vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a dooplení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských  práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení..“

319 K tomu viď bližšie časť 6 publikácie

320 Prípadne by ho mohol súd nariadiť aj ako dôsledok obmedzenia výkonu rodičovských práv podľa ust. § 38 ods. 2 zákona o rodine, pokiaľ by boli splnené hmotnoprávne podmienky

321 článok 4 bod 2

D.3 OBMEDZENIE STYKU

Veľmi osobitné postavenie vrozhodovaní o práve stretávania má úprava, ktorou súd autoritatívnym rozhodnutím buď obmedzí rodičovi jeho stretávanie sdieťaťom pod hranicu štandardnej (východiskovej) úpravy (napríklad len v rozsahu niekoľko hodín mesačne)319 alebo, ktorým obmedzí stretávanie srodičom iným spôsobom (určením miesta stretávania, uložením povinnosti strpieť druhého rodiča alebo tretie osoby pri stretávaní apod.). Vtakýchto prípadoch hovorí zákon o obmedzení styku.Využitie tohto inštitútu prichádza do úvahy len vprípade, ustanovenom v § 25 ods. 3 zákona o rodine, ktorý obsahuje jedinú hmotnoprávnu podmienku takéhoto rozhodnutia: ak je to potrebné vzáujme maloletého dieťaťa.320 Aj vzmysle Dohovoru ostyku sdieťaťom (ktorý zatiaľ Slovenská republika neratifikovala predpísaným spôsobom) možno styk rodiča s dieťaťom obmedziť alebo vylúčiť len tam, kde to je nevyhnutné v najlepšom záujme dieťaťa321.

Záujem maloletého dieťaťa je teda jediná subjektívna podmienka, ktorá má existovať na strane dieťaťa. Spoľahlivé spoznanie skutočnosti, či styk rodiča 134

 

smaloletým dieťaťom ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie dieťaťa (a dnes širšie záujem dieťaťa vôbec) si vyžaduje spravidla spoluprácu súdu sodborníkmi ziných vedných odborov.322 Dokazovanie sa vykonáva predovšetkým „na základe znaleckých posudkov psychológov, pediatrov, pedopsychológov, prípadne psychiatrov“323. Nemenej dôležitú úlohu by mal zohrať názor maloletého dieťaťa, ktorý je súd povinný zisťovať a zohľadniť nielen podľa ustanovenia § 43 odsek 1 zákona o rodine, ale aj vzmysle ust. § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Už však bolo spomenuté, že je nevyhnutné skúmať, nakoľko dieťa prezentuje svoj vlastný názor, či pri jeho tvorbe bolo skutočne slobodné a či mu boli dostupné všetky relevantné informácie, či je slobodné aj pri jeho interpretácii a vneposlednom rade, či je tento názor vsúlade so skutočným záujmom dieťaťa. Dieťa je totiž korumpovateľné a za určitých okolností si pri spore rodičov uvedomí, že je výhodné, keď rodičmi manipuluje a keď sa necháva korumpovať –tu drahším darčekom, tu prepáčením nepríjemnej povinnosti, inokedy tolerovaním nezodpovednosti, lajdáctvom či výzvou ku klamlivým výhovorkám apod.324 Na bezdôvodný odpor dieťaťa voči stretávaniu srodičom nemožno prihliadať. Možno sa stotožniť snázorom, že „po rozpade rodiny smaloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti kpovinnosti ctiť si svojich rodičov arešpektovať ich, zatiaľ čo rodičovská zodpovednosť za riadnu výchovu detí je prikázana obidvom rodičom. Preto tiež, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli kpozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti, nie je –ani pri plnom rešpekte kprávam samotných maloletých –zákonného, aešte menej potom ústavno právneho dôvodu pre to, aby rodičovi, vktorého starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol styk sním zakázaný, resp. neprimerane obmedzený.“325 Ak sa preukáže, že odpor dieťaťa voči stretávaniu sa sdruhým rodičom nie je dôvodný, nemôže súd rezignovať na úpravu styku, dokonca ani tým, že styk upraví aponechá na oprávnenom rodičovi, či bude alebo nebude ochotný viesť výkon rozhodnutia. Pozitívny záväzok, ktorý štátu vyplýva zochrany rodičovstva arodiny azochrany súkromného života vôbec, znamená, že súd je povinný všetkými zverenými prostriedkami vytvárať predpoklady na nápravu narušených vzťahov, vrátane prostriedkov donucovacích, ak takéto opatrenie môže viesť knaplneniu sledovaných cieľov aak je primerané.326 Prednostne má však súd pôsobiť výchovne

322 R 96/1967

323 Češka, Z. a kol.: Československé rodinné právo. BRATISLAVA: Obzor, 1986, s. 136  

324 Novák, T. –Bakalář, E.: Styk dítěte sdruhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo arodina, 2003, č. 12, str. 8

325 III. ÚS 125/98 (ČR)

326 III. ÚS 438/05 (ČR)135

 

avyužiť oprávnenia, ktoré mu poskytujú všetky hmotnoprávne iprocesné predpisy, aby viedol rodičov aj deti kobnoveniu riadneho rodinného života.

Pri rozhodovaní o návrhu niektorého rodiča na obmedzenie, prípadne zákaz styku druhého rodiča sdieťaťom je teda predovšetkým nevyhnutné spoľahlivo odhaliť pravý dôvod, prečo bol takýto  návrh na súd podaný. Nájdu sa aj takí rodičia, ktorí uvedený návrh naobmedzenie styku druhého rodiča sich spoločným dieťaťom podávajú preto, aby dostatočne potrestali druhého zrodičov, ktorý vich očiach (pritom nemusí ísť len o ich subjektívny pocit, ale veľakrát i pravdivú skutočnosť) spôsobil rozpad manželstva a rodiny.327 Prípadne môže byť dôvodom snahy o obmedzenie styku želanie jedného rodiča zabezpečiť si osobný kontakt s druhým rodičom, napríklad prostredníctvom dieťaťa tak, že sa oprávnený rodič bude môcť stretávať s dieťaťom len v jeho prítomnosti. Dieťa sa takto stáva živým nástrojom kvysporiadaniu dosiaľ nevysporiadaného vzťahu medzi rodičmi dieťaťa zdoby, keď žili spoločne. Preto by odhalenie skutočného dôvodu, ktorý viedol jedného zrodičov kpodaniu návrhu na súdne obmedzenie alebo zákaz styku druhého zrodičov, malo byť pilierom, na ktorom bude rozhodnutie súdu postavené. Veď pokiaľ sa bude jeden zrodičov bezdôvodne, či zvymyslených dôvodov snažiť vytesniť zo života dieťaťa druhého biologického rodiča (za predpokladu, že tento samozrejme má záujem na stykua podieľaní sa na výchove dieťaťa), potom len ťažko možno hovoriť o takom rodičovi ako o osobe, ktorá by mala viesť výchovu maloletého dieťaťa.328 Súd by mal zvážiť, či v takomto prípade nezmení rozhodnutie o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti, pokiaľ má o to druhý rodič záujem, resp. či nenariadi vhodné výchovné opatrenie, zamerané na tréning schopnosti akceptovať dôležitosť úlohy druhého rodiča pri výchove a to aj bez návrhu. Absencia jedného z rodičov vo výchove dieťaťa, zvlášť predprogramovaná absencia, predstavuje významné riziko pre zdravý vývoj dieťaťa.329

327 Prúchová, B. –Novák, T.: Omezený styk dítěte srodiči. Právo arodina. 2004, č. 3, str. 12

328 Prúchová, B. –Novák, T.: Omezený styk dítěte srodiči. Právo arodina. 2004, č. 3, str. 12

329 Viac o tejto problematike v knihe Bakalář, E. a kol.: Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str.  30 -39

Obmedzenie styku neznamená len zúženie štandardného kontaktu napríklad na jedno popoludnie za štrnásť dní bez možnosti prespávania, ale aj obmedzenie voľnosti rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do individuálnej starostlivosti pri slobodnom určení, kde akedy sa bude sdieťaťom stýkať avo voľnosti pri realizácii „práva odviesť dieťa na 136

 

obmedzenú dobu na iné miesto, než je obvyklé bydlisko dieťaťa“ (porovnaj čl. 5 písm. b) Dohovoru oobčianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí do cudziny; čl. 2 bod 10 Nariadenia ES 2201/2003).330

330 Králičková, Z.: Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 91

331 Prúchová, B. –Novák, T.: Omezený styk dítěte srodiči. Právo arodina. 2004, č. 3, str. 9

332 Bakalář, E. a kol.: Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006, str.  61

Návrh na obmedzenie styku býva zvyčajne odôvodňovaný zápornými osobnostnými kvalitami oprávneného rodiča alebo neochotou dieťaťa stretávať sa s ním. Záujem dieťaťa býva prezentovaný ako snaha ochrániť dieťa pred potencionálnym nebezpečenstvom, ktoré tento rodič predstavuje. Ak toto nebezpečenstvo skutočne existuje, je otázne, či je v záujme dieťaťa, vôbec ho niečomu takému vystavovať, hoci aj na pár hodín mesačne. Ak opomenieme nutnosť kojenia, neexistuje dôvod, pre ktorý by mal otec už po niekoľkých hodinách „vracať“ dieťa matke. Veď vprípade, ak je to nezodpovedný darebák, potom stačí aj pár minút kvzniku tragédie, ktorej už matka nezabráni.331 Vtakomto prípade je obmedzenie styku na mieste –avšak skôr vpodobe styku pod odborným dohľadom (psychológ, centrum psychologicko-poradenských služieb apod.), nie za prítomnosti druhého rodiča.  Ak nie je nezodpovedný darebák a má záujem na pestovaní vzťahu so svojímdieťaťom, potom nemôže byť v záujme dieťaťa, časovo obmedzovať tieto aktivity na minimum. Fyzická prítomnosť je pre vzťah dieťaťa k rodičovi predpokladom sine qua non, predpokladom skutočne základným.332 Rovnaký názor je prezentovaný štrasburskými orgánmi ochrany práva. Napríklad vrozhodnutí z5. februára 2004, týkajúcom sa sťažnosti č. 60457/00 vo veci Kosmopoulou c. Grécko súd pripomenul, že  vzájomná radosť rodičov adieťaťa zblízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života, dokonca aj keď vzťah medzi rodičmi zanikol a vnútroštátne prostriedky na zabránenie tejto radosti sú zásahom do práva chráneného článkom 8 Európskeho dohovoru. 

Toto stanovisko odôvodňuje tiež psychologická analýza časového priebehu stretnutí. Medziľudský kontakt prechádza určitými fázami, t.j. možno hovoriť o fáze adaptačnej, o jadre kontaktu a o fáze smerujúcej k ukončeniu alebo rozlúčeniu. Vymedziť na adaptáciu v kontakte otca s dieťaťom po mesačnom odlúčení jednu hodinu, je málo. Minimálne hodinu zaberie fáza, smerujúca k rozlúčeniu, vrátane nutnosti „strážiť čas“ pred koncom styku. Naviac je potrebné zohľadniť aj stratové časy –obliekanie, umývanie apod. Na vlastný kontakt potom pri styku v rozsahu 3 –4 hodiny, zostávajú maximálne 1 –137

 

2 hodiny. Možno vývoj dieťaťa zatakúto dobu spoznať a nejako ho ovplyvniť?333 Výsledkom aplikácie takéhoto prístupu sú obrázky typických „víkendových otcov“, ktorí obmedzili obsah stretnutia s dieťaťom na návštevu filmového predstavenia, nákupy v nákupnom centre, jazdenie na motokárach, prípadne kúpanie v aquaparku. Na iné programy, smerujúce k vytváraniu otvoreného, produktívneho a zmysluplného vzťahu rezignovali. Kontinuita ich vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom sa už oslabila natoľko, že nie sú schopní s dieťaťom absolvovať iné, než zábavotvorné aktivity podľa výberu dieťaťa.

333 Prúchová, B. –Novák, T.: Omezený styk dítěte srodiči. Právo arodina. 2004, č. 3, str. 10

334 Prúchová, B. –Novák, T.: Omezený styk dítěte srodiči. Právo arodina. 2004, č. 3, str. 10

335 Dohovor ostyku sdeťmi, článok 4. bod 3.Štrasburg, 15.5.2003

Ani obmedzenie stretávania prítomnosťou druhého rodiča nie je vhodným riešením. Rodičia sú pri výkone svojich práv a povinností zásadne rovnoprávni a takéto rozhodnutie je voči oprávnenému rodičovi diskriminujúce. Veď pokiaľ má povinný rodič dostatok vlastného priestoru na to, aby na dieťa samostatne výchovne pôsobil, má oprávnený rodič minimálne rovnaké právo, pokiaľ samozrejme neexistujú iné, osobitné dôvody, ako sme o nich hovorili vyššie. Psychológovia tvrdia, že„aspoň priemerne empatické dieťa sa za prítomnosti obidvoch vzájomne nevyladených rodičov nemôže odviazať od chmúrnej rodinnej reality a je s ňou naďalej zviazané. V medziľudskom styku je možné mlčať, ale nie je možné nekomunikovať“.334 Čiže aj keď druhý rodič bude mlčať, bude jeho postoj k stretávaniu zjavný. V horšom prípade dôjde ku konfliktu. Nemôže byť v záujme dieťaťa, aby jeho stretávanie s jedným z rodičov prebiehalo v takejto atmosfére. V prípade, že nie je v najlepšom záujme dieťaťa udržiavať styk s jedným z rodičov bez dohľadu, je potrebné zvážiť možnosť osobného kontaktu s dohľadom alebo iné formy styku s týmto rodičom335.

Treťou možnosťou je obmedzenie stretávania určením konkrétneho miesta (poradňa), resp. prítomnosťou tretej osoby, prevažne odborníka –psychológa alebo psychiatra na stretnutí. Toto riešenie môže byť účelné pri nadväzovaní alebo obnovovaní kontaktu sdieťaťom po dlhšej dobe. Český Občanský soudní řád obsahuje ustanovenia, ktorých cieľom je pre takýto prípad práve nariadenie rodinnej terapie, mimosúdneho zmierovacieho alebo mediačného konania ato nielen vrámci konania na prvom stupni (§ 100 ods. 3), ale aj vrámci výkonu rozhodnutia (§ 253 ods. 2 písm. a). Súd môže tiež určiť plán navykacieho režimu (§ 253 ods. 2 písm. b). Účelom týchto ustanovení je naplnenie najlepšieho záujmu dieťaťa vo väzbe na požiadavku maximálneho prihliadania na jeho 138

 

práva avo svetle zásady proporcionality.336 Vprípade nariadenia stretávania vakreditovanom zariadení je obmedzenie miesta stretávania rozhodnutím súdu vymedzené pozitívne tak, že je konkrétne určené, na ktorom mieste je rodič oprávnený sa sdieťaťom stretávať. Nie je však vylúčené ani jeho negatívne vymedzenie, čo znamená, že súdne rozhodnutie uvedie, na ktorom mieste sa rodič sdieťaťom stretávať nemôže (napríklad vdomácnosti rodiča, ak tam nie sú podmienky na riadnu realizáciu stretávania alebo je to vylúčené ziných dôvodov apod.).

336 Králičková, Z.: Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010, str. 89

Vhodnou prevenčnou alternatívou je možnosť nariadiť pred vydaním rozhodnutia o stretávaní výchovné opatrenie podľa ust. § 37 ods. 3 písm. d), ktoré má pred obmedzením styku s podobným obsahom niekoľko nesporných výhod. V prvom rade -účinnosť výchovného opatrenia je súd povinný sledovať a vyhodnotiť, čo o obmedzení styku neplatí. Pokiaľ došlo k zmene pomerov, z ktorých súd vychádzal pri obmedzení styku, treba súdu túto skutočnosť oznámiť alebo podať návrh na zmenu rozhodnutia. Po druhé –výchovné opatrenie môže súd nariadiť v priebehu konania o obmedzenie styku a podľa jeho priebehu a výsledku následne rozhodnúť, takže rozhodnutie vo veci samej už bude vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu.

Inštitút obmedzenia styku má svoj význam tiež pri širšom chápaní pojmu „styk“ tak, ako bolo uvedené v časti 6 tejto monografie. Teda vtedy, ak je stykom chápané nielen stretávanie, ale aj právo na akúkoľvek komunikáciu s dieťaťom a právo na informácie o dieťati. Obmedzením styku je potom zásah do niektorej zložky tohto rodičovského práva a to buď úplným alebo čiastočným zákazom jej výkonu. Môže napríklad prichádzaťdo úvahy obmedzenie práva na telefonický kontakt sdieťaťom vprípade, ak rodič toto svoje právo zneužíva azaťažuje dieťa opakovanými telefonátmi niekoľkokrát denne, ak súd striktne určí počet alebo dobu, po ktorú môže rodič sdieťaťom komunikovať telefonicky apod. Obmedzením styku vtomto kontexte môže byť tiež jeho dôvodné oklieštenie na telefonickú alebo mailovú komunikáciu vprípade, ak je vzáujme dieťaťa neumožniť stretávanie srodičom. Ako obmedzenie styku by prichádzal do úvahy tiež zákaz poskytovania konkrétne určených informácii oosobe dieťaťa, napríklad zdravotných alebo informácií ohľadne aktuálneho miesta pobytu dieťaťa apod. 139

 

D.4 ZÁKAZ STYKU

Opatrením súdu, ktoré veľmi účinne zasiahne do vzájomného pomeru rodiča smaloletým dieťaťom je zákaz styku medzi nimi.337 Pôvodný zákon o rodine č. 94/1963 Zb. upravoval možnosť zakázať styk rodiča sdieťaťom len vtedy, ak to bolo potrebné vzáujme zdravia dieťaťa. V zmysle účinného zákona o rodine súd styk s dieťaťom zakáže, ak je to v záujme dieťaťa.338 Nová právna úprava dáva súdu oveľa širšie možnosti zakázať styk maloletého dieťaťa srodičom, keď záujem dieťaťa nezahŕňa len jeho fyzické a psychické zdravie, ale aj ochranu všeobecnejších atribútov jeho osobnosti –mravnosti, riadnej výchovy, citovejstability apod. Možnosť zákazu styku rodiča smaloletým  dieťaťom je opatrením  krajného charakteru, výrazne zasahujúcim do rodičovských práv. Preto by k jeho nariadeniu mal súd pristúpiť len v jednoznačne odôvodnených prípadoch. Záveru súdu o potrebe zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom musí nevyhnutne predchádzať dostatočne zistený skutkový stav veci. Úplný zákaz styku je odôvodnenou výnimkou vrozhodovaní a neobíde sa bez spolupráce súdu sodborníkmi, najčastejšie zodboru psychológie a psychiatrie.

337 Eliáš, J. akol.: Zákon orodině. Komentář. Praha : Orbis, 1970, str. 110

338 Ust. § 25 ods. 3

Dôvodom na zákaz styku môže byť teda každopádne potencionálna ujma na fyzickom zdraví dieťaťa, ujma na psychickom zdraví dieťaťa a ujma vinej než zdravotnej oblasti (morálna, osobnostná apod.). Fyzické zdravie dieťaťa reprezentuje jeho telesná integrita. Zväčša sú zásahy do telesného zdravia (bitie, kopanie, bodanie, sácanie, pálenie, odopieranie potravy apod.) dobre preukázateľné lekárskym vyšetrením a obhliadkou tela, preto súd nemôže vtomto prípade zvažovať vyslovenie úplného zákazu styku a musí rozhodnúť bez ďalšieho, ak sa preukáže, že pôvodcom týchto znakov je rodič, proti ktorému návrh smeruje. Takéto rozhodnutie samozrejme nezbavuje súd povinnosti ďalej vec sledovať avykonať všetky opatrenia na obnovenie riadneho rodinného života tak, aby došlo knaplneniu pozitívneho záväzku štátu.

Preukázateľnosť ohrozenia psychického zdravia detí sa  oproti fyzickému zdraviu sťažuje vdôsledku skutočnosti, že súd sa pri dostatočnom zistení skutkového stavu musí vysporiadať aj srozlíšením, či uskutočňovanie styku  rodiča smaloletým dieťaťom ohrozuje skutočne osobnosť dieťaťa a nejde len o predstieraný stav, vyvolaný zámerným 140

 

pôsobením rodičia, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do výchovy339. Prípadom, kedy obmedzením alebo zákazom styku súd chráni iný (než zdravotný) záujem dieťaťa je prípad, keď je rodič svojim spôsobom života pre dieťa nesprávnym  príkladom, ak marí výchovné pôsobenie druhého rodiča alebo ostatných členov rodiny dieťaťa340 apod. Môže byť nariaďovaný vdôsledku ochrany dieťaťa pred možnou neurotizáciou achronifikovaním až psychotizáciou dieťaťa zdôvodu styku sdruhým  rodičom341.  Dôvodom na zákaz  styku  môže byť tiež nemorálny spôsob života rodiča, nevhodné výchovné prostredie vjeho domácnosti, nesprávny životný partner, ohrozujúci riadnu výchovu dieťaťa, sociálny úpadok342, neprijateľné postoje areakcie rodiča kblízkym osobám či spoločenských skupinám apod. Ak rodič nevykoná nápravu tohto stavu adieťa naďalej vystavuje negatívnym vplyvom, je namieste, aby súd zvážil zákaz styku. Podľa judikatúry je jediným  kritériom na vyslovenie zákazu styku rodiča sdieťaťom aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia azáujem dieťaťa, zktorého táto nevyhnutnosť vyplýva.343 Ani vtomto prípade však nesmie štát rezignovať na svoju povinnosť aktívne spolupôsobiť smerom kobnoveniu riadnych rodinných vzťahov. Rozhodnutie súdu ozákaze styku nemôže ponímať ako konečné odpratanie nepríjemného sporu. Intenzita zásahu, ktorú predstavuje práve zákaz styku rodiča sdieťaťom velí, aby súdy aštátne orgánynečakali pasívne, až dieťa nadobudne formálne plnoletosť apredmet konania odpadne, popr. až sa samovoľne či inak zmenia pomery ajedna zo zúčastnených strán sa na súd znova obráti sformálne procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča sdieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, hlavne vprípade, ak rodič zneužil svoju rodičovskú zodpovednosť, je opatrením časovo obmedzeným. Orgány sociálnoprávnej ochrany asúdy, každý podľa svojej pôsobnosti, preto musia aktívne skúmať, či dôvody tohto opatrenia trvajú, inými slovami, či sa toto opatrenie postupom času azmenou okolností nestalo neprimeraným.344 Pokiaľ dospejú kzáveru, že došlo kzmene okolností, môže súd aj bez návrhu začať konanie ozmenu rozhodnutia ozákaze styku, čo však nevylučuje vlastnú procesnú aktivitu účastníkov. Na verejného ochrancu práv sa pravidelne obracajú deti, ktoré sa nechcú stretávať sdruhým rodičom, pretože nemá onich záujem, je alkoholik, narkoman. Tieto deti majú strach astres zuplatňovania pravidelného

339 R 96/1967  

340 Viac ktomu: Pavelková, B.: Zákaz styku. In: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. BRATISLAVA:     Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007, s. 102 –108

341 Vokálová, D.: Obmedzenie azákaz styku rodiča smaloletým dieťaťom. Bulletin slovenskej advokácie. ročník 2012, č. 6, str. 11

342 III. ÚS 2620/08 (ČR)

343 III. ÚS 438/05 (ČR)

344 tamtiež141

 

styku dieťaťa srodičom.345

345 Paulínová, K.: Realizácia avýkon práv apovinností rozvedených rodičov kdeťom. Dieťa vohrození. Zborník príspevkov zkonferencie konanej dňa 10. –11. decembra 2009. Bratislava, 2010, str. 334

346 IV. ÚS 257/2010

347 I. ÚS 347/06 ( ČR)

348 Vokálová, D.: Obmedzenie azákaz styku rodiča smaloletým dieťaťom. Bulletin slovenskej advokácie. ročník 2012, č. 6, str. 8 -15

Súdy oobmedzení azákaze styku rodiča smaloletým dieťaťom môžu rozhodovať nielen v konaní vo veci samej, ale aj prostredníctvom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (napr. návrhom  na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa uloží druhému rodičovi povinnosť zdržať sa styku smaloletým dieťaťom). Požiadavky kladené zákonom  na jeho nariadenie sú však rozličné od  požiadaviek na vydanie rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na jeho charakter. Predbežným opatrením  súd dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu  tomu, kto sa nariadenia predbežného opatrenia domáha, ale vrámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.346 Treba však mať na zreteli aj to, že ochrana toho, voči komupredbežné opatrenie má smerovať, nemôže prakticky znemožňovať ochranu oprávnených záujmov druhej strany. Nariadenie predbežného opatrenia je preto dôvodné iba vtedy, ak je potrebné bezodkladne vyriešiť situáciu, vakej sa maloleté deti ocitli.347 Vrámci konania onariadenie predbežného opatrenia je rozsah osvedčovania potreby dočasnej úpravy pomerov podstatne zúžený vdôsledku účelu apodstaty predbežného opatrenia, lehoty na rozhodnutie onávrhu atoho, že súd koná spravidla bez pojednávania azásadne bezvypočutia účastníkov.348

D.5 ZVERENIE DIEŤAŤA DO NÁHRADNEJ STAROSTIVOSTI

Faktickým prostriedkom ochrany riadnej výchovy maloletého je aj systém náhradnej starostlivosti. Zákon o rodine náhradnou starostlivosťou chápe súbor viacero osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Keďže základným predpokladom umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti je chýbajúca alebo nedostatočná starostlivosť zo strany rodičov, je potrebné pracovať s nimi, ponúknuť im pomoc 142

 

smerujúcu k obnoveniu rodinného prostredia a hľadať možnosti návratu dieťaťa späť do jeho rodiny.349 Dieťa môže byť zverené do náhradnej starostlivosti len rozhodnutím súdu. Článok 9 Dohovoru o právach dieťaťa ustanovuje zmluvným štátom povinnosť zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, iba ak príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa.350 Pre jeho aplikáciu prichádza do úvahy aj situácia, keď rodičia osobnú starostlivosť o dieťa nezabezpečujú, resp. jej výkon zanedbávajú alebo zneužívajú.

349 Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005, s. 136

350 Podobne článok 41 ods. 4 Ústavy  SR: Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Pojem „náhradná starostlivosť“ nadviazal na dôsledné terminologické odčlenenie pojmu „výchova“ apojmu „starostlivosť“ vsúvislosti svýkonom rodičovských práv apovinností, ktoré zaviedol tento zákon o rodine. Výchovu zákon chápe širšie, než „osobnú starostlivosť“. Priamo to vyjadruje dôvodová správa k ust. § 44 zákona o rodine, kde je výslovne uvedené: „Výchova je tu chápaná v širšom zmysle ako starostlivosť o osobu dieťaťa, pri ktorej dochádza aj k podstatným rozhodnutiam. Zahŕňa starostlivosť ovýchovu, o rozvoj individuálnych telesných a duševných schopností dieťaťa. Na rozdiel od osobnej starostlivosti, ktorú môžu zabezpečovať aj osoby, ktoré nie sú zákonnými zástupcami dieťaťa. Aj v prípade umiestnenia dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti sú za jeho riadnu výchovu naďalej zodpovední rodičia, prípadne poručník. V návrhu zákona je pojem výchova používaný v širšom zmysle. V ostatných prípadoch je použitý pojem osobná starostlivosť.“  Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa oň, zaručuje aj Ústava v článku 41. Na rovnakom mieste tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Osobná starostlivosť sa spravidla venuje dieťaťu v rodine. Obsah osobnej starostlivosti sa mení v závislosti od veku dieťaťa, okrem denne nevyhnutných činností ako je strava, bývanie či ošatenie, sem patrí aj zabezpečenie bežnej lekárskej starostlivosti, u dieťaťa vo veku základnej školskej dochádzky pristupuje aj starostlivosť o školské záležitosti a dohľad nad jej riadnym plnením, ako aj zaistenie mimoškolských aktivít dieťaťa –jeho záujmových krúžkov podľa schopností anadania dieťaťa. Osobná starostlivosť je teda užší pojem ako výchova. 143

 

Náhradná starostlivosť teda pomenúva inštitút, ktorý nahrádza výkon jednej časti rodičovských práv apovinností ato práve osobnej starostlivosti odieťa. Vsúvislosti spotrebou hľadať náhradu osobnej starostlivosti rodičov sa začali používať aj ďalšie pojmy –individuálna náhradná starostlivosť (vykonávaná fyzickými osobami v rodinách), kolektívna náhradná starostlivosť (ústavná starostlivosť), náhradný rodič (používaný napr. zákonom 627/2005 Z. z. opríspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti odieťa), verejná starostlivosť (zabezpečovaná štátom), náhradná rodinná starostlivosť (individuálna náhradná starostlivosť) apod.

Charakteristickými znakmi náhradnej starostlivosti je jej

 nevyhnutnosť –možno ju nariadiť len vtedy, ak rodičia osobnú starostlivosť odieťa nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Podľa čl. 7 Dohovoru oprávach dieťaťa je každé dieťa registrované hneď po narodení a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ je to možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa (čl. 9 Dohovoru). Pokiaľ má byť takýto zásah do rodinného života legitímny, potom musí byť odôvodnený vprvom rade jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie okolnosti (ochrana záujmov maloletého), ale nie len výlučne zlepšením doterajších životných podmienok dieťaťa. To znamená, že nestačí, ak životné podmienky vrodine dieťaťa sú na kvalitatívne horšej úrovni, než by boli vniektorej zforiem náhradnej starostlivosti, pokiaľ sú ľudsky znesiteľné aneohrozujú riadnu výchovu maloletého dieťaťa. Náhradnú starostlivosť môže súdnariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy dieťaťa nekvalitou jeho života preváži nad jeho záujmom podporovať biologické väzby arodinný život. Dovtedy, než nastane takáto situácia, má štát povinnosť pozitívneho záväzku –to znamená podporovať rodinný život, konať pozitívne avytvárať také podmienky, ktoré budú kochrane rodinného života prispievať, pričom vprípade zásahu do rodinného života musí preferovať záujmy detí.

 dočasnosť -štát má pozitívnu povinnosť, ktorá ho nielenže obmedzuje v kladení prekážok pre obnovenie spoločného žitia detí s rodičmi, ale núti ho vykonávať aktívne kroky vedúce k tomuto cieľu. Je povinný prijať opatrenia na uľahčenie obnovy rodiny hneď, ako to bude možné (K.T. c. Taliansko -rozh. č. 25702/94

144

 

 

zroku 2001), pretože možnosť spoločného žitia znamená pre rodiča a jeho dieťa základný element rodinného života a prirodzený rodinný vzťah nie je ukončený tým, že je dieťa dané do verejnej starostlivosti (Rieme c. Švédsko rozh. Annuaire, č. 226-B, 1992). Podobne vrozsudku Johanssen c. Švédsko zroku 1996 súd zdôraznil, že zverenie dieťaťa do verejnej starostlivosti musí byť obyčajne považované za dočasné opatrenie, ktoré sa zruší, akonáhle ktomu nastane vhodná situácia aže akýkoľvek vykonávací úkon musí byť vsúlade skonečným cieľom, ktorým je obnovenie spojenia biologického rodiča adieťaťa.

 nariadenie len na základe rozhodnutia súdu -(čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa): Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičovproti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide ozneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene atreba rozhodnúť omieste pobytu dieťaťa.

 systémová priorita –postupnosť hľadania vhodného riešenia náhradnej starostlivosti sa odvíja od systému zoradenia jej foriem tak,ako sú uvedené vodseku 3 tohto ustanovenia. Vždy má vprvom rade prednosť riešenie, ktoré umožní dieťaťu zotrvať vo svojom prirodzenom rodinnom prostredí. Túto podmienku spĺňa výlučne náhradná osobná starostlivosť, preto je uvedená na prvom mieste ako najžiaducejšia zforiem verejnej starostlivosti. Na druhom mieste zákon uvádza pestúnsku starostlivosť ako starostlivosť, ktorá síce dieťaťu zabezpečí rodinné prostredie, ale nie je to prostredie biologickej rodiny dieťaťa. Pestúni sú poloprofesionáli, vykonávajúci starostlivosť odieťa popri svojej práci. Na poslednom mieste je kolektívna náhradná starostlivosť, ktorú zákon umožňuje nariadiť len vtedy, ak dieťa nemôže byť zverené do náhradnej osobnej starostlivosti ani do pestúnskej starostlivosti (samozrejme okrem prípadu, ak je ústavná starostlivosť nariadená ako výchovné opatrenie –ktomu viď vysvetlivky kust. § 54). Ústavnú starostlivosť môže súd teda nariadiť len vtedy, ak dieťa nie je možné zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti.351

 

351 Ust. § 54 ods. 1 zákona o rodine

Neschopnosť alebo neochota rodičov zabezpečiť osobnú starostlivosť osvoje 145

 

maloleté dieťa môže spočívať vobjektívnych alebo subjektívnych okolnostiach. Môže ísť napríklad oprípad, keď rodičia starostlivosť odieťa zanedbávajú. Zanedbávanie sa vyznačuje nedostatkom starostlivosti, spôsobujúcim závažné ohrozenie vývoja dieťaťa alebo nebezpečenstva pre dieťa. Telesné zanedbávanie spočíva vzlyhaní pri zabezpečení telesných potrieb dieťaťa (tj. výživy, ošatenia, ubytovania, zdravotnej starostlivosti aochranypred ohrozením). Citové zanedbávanie sa vyznačuje zlyhaním vzabezpečení citových potrieb dieťaťa voblasti lásky azmyslu príslušnosti. Ďalej rozoznávame zanedbávanie vzdelania, ktoré sa vyznačuje zlyhaním vzabezpečení plných možností vzdelávania dieťaťa (tj. vytrvalej absencie dieťaťa v škole, detská práca vdomácom prostredí či mimo domov). Krajným prípadom zanedbávania je izolácia dieťaťa od ľudskej spoločnosti. Ďalším druhom je zanedbávanie voblasti zdravotnej starostlivosti vprípadoch, keď dieťa potrebuje túto starostlivosť, či vprípadoch, keď je zabúdané na preventívnu zdravotnú starostlivosť atiež nedostatočný dohľad primeraný veku dieťaťa, prejavujúci sa zvýšeným počtom úrazov dieťaťa, ktorým bolo možné predísť alebo zabrániť.

Náhradnú starostlivosť tvorí:

 náhradná osobná starostlivosť

 pestúnska starostlivosť

 ústavná starostlivosť.

 

Z ich usporiadania v zákone vyplýva, že pri úprave výchovných pomerov dieťaťa treba uprednostniť prostredie, ktoré je dieťaťu blízke. Rozhodnutiu o zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti nemusí predchádzať rozhodnutie o obmedzení, resp. pozbavení rodičov výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ide ofaktický zásah, nie právny. Dokonca tento zásah ani nemusí nutne vyvolať závadné správanie rodičov. Aj za predpokladu, že rodič je nažive aje ochotný sa odieťa riadne starať, môže súd rozhodnúť ozverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti, ak existujú okolnosti na strane dieťaťa, ktoré tento jeho záujem odôvodňujú. Takýmito okolnosťami môže byť napríklad skutočnosť, že dieťa dlhodobo žilo vdomácnosti so starými rodičmi, ktorých uprednostňuje vstarostlivosti oň pred rodičom, sktorým sa stýkalo len sporadicky apod.

Rozhodnutie ozverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti možno zrušiť, ak 146

 

odpadnú dôvody jeho nariadenia. Najmä vprípade nariadenej ústavnej starostlivosti súd vsúčinnosti sorgánmi sociálnoprávnej ochrany detí asociálnej kurately vpravidelných intervaloch skúma, či naďalej trvajú predpoklady existencie ústavnej starostlivosti. Zákon osociálnoprávnej ochrane detí asociálnej kuratele disponuje množstvom zákonných prostriedkov na obnovovanie vzťahu rodič –dieťa352. Môže ísť osprostredkovanie stretávania, umožnenie pobytu vdetskom domove spolu sdieťaťom alebo o poskytovanie príspevkov slúžiacich na úpravu azachovanie vzťahov medzi dieťaťom arodičom (príspevok na dopravu, príspevok na stravu), príspevok obce na úpravu rodinných pomerov, vrátane bytových pomerov asociálnych pomerov353 apod. Všetky tieto zákonné prostriedky slúžia na napĺňanie záväzkov štátu vo vzťahu kprávu na ochranu rodiny aprávu na ochranu súkromia. Ich skutočná dôsledná realizácia je zárukou, že slovenský sociálny systém bude moderným systémom, slúžiacim ochrane tradičných hodnôt rodiny apríbuzenských vzťahov.

352 napr. ust. § 56: „Detský domov utvára podmienky na stretávanie sa dieťaťa sjeho rodičmi. Dieťaťu ajeho rodičom poskytuje detský domov, orgán sociálnoprávnej ochrany detí asociálnej kurately aobec pomoc pri uľahčení priebehu stretnutí, na rozvoj aúpravu ich vzájomných vzťahov ana úpravu rodinných pomerov dieťaťa.“

353 § 64 zák. 305/2005 Z. z. 147

 

10. ZÁVER

Právny vzťah medzi rodičmi adeťmi sa vyznačuje určitými špecifikami, ktoré nie sú vlastné žiadnemu inému vzťahu, dokonca ani rodinnoprávnemu. Aj právne postavenie manželov je vzákone presne definované, keď je uvedené, že sú si rovní vprávach aj povinnostiach (čl. 1 základných zásad), alebo že majú právo na rovnakú životnú úroveň (ust. § 71 ods. 1 zákona orodine). Pokiaľ však ide ovzťah rodič –dieťa, nie je ich vzájomné postavenie nikde explicitne definované aje len otázkou výkladu ateoretických polemík, či je vtomto prípade dodržaná súkromnoprávna zásada rovnosti účastníkov alebo nie. Aak si nie sú rodič adieťa rovní, koho postavenie je zvrchovanejšie? Zákon zveruje rodičom právo vychovávať deti vsúlade svlastným náboženským afilozofickým presvedčením (čl. 4 základných zásad). Na druhej strane sa však za vodiacu zásadu celej úpravy rodinných vzťahov považuje záujem maloletého dieťaťa. Pravdepodobne nie je až také dôležité určiť, vakom vzájomnom právnom vzťahu rodič adieťa sú. Omnoho podstatnejšie je hľadať anájsť hranicu spravodlivým azákonným požiadavkám rodičov na výchovu dieťaťa.

Určiť túto hranicu však nebude možné bez stabilizácie cieľa riadnej výchovy maloletého. Túto požiadavku možno považovať za základnú aurčujúcu pre celúprávnu úpravu postavenia rodiča vo výchove maloletého dieťaťa. Ztextu práce je zrejmé, že slovenskému právnemu poriadku aj v súčasnosti chýba aje namieste zvážiť, vakej podobe sa do našej právnej úpravy rodinných vzťahov vráti. Je teda určite dôležité,aby boli ciele výchovy dieťaťa jasne definované. Napomôže to zjednodušiť text zákona (napríklad odkazom na „rozpor scieľmi výchovy“ pri zásahoch do výkonu rodičovských práv), napomôže to súdom pri aplikácii zjednotením ich postojov. Napomôže to však aj rodičom zorientovať sa vočakávaniach spoločnosti, týkajúcich sa poslania rodičovstva, čo má nezanedbateľnú preventívnu funkciu. Tu naviac môže pozitívne výsledky priniesť striktné vymedzenie úloh rodičov pri výchove aspoň tak, ako ich do nového Občianskehozákonníka zakotvil český zákonodarca, keď vustanovení § 884 určil, že „rodičia majú rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa. Majú byť všestranne príkladom svojim deťom, hlavne pokiaľ sa jedná ospôsob života asprávanie vrodine“.354 Slovenský návrh 2. časti Občianskeho zákonníka nateraz uvádza pod marginálnou rubrikou „Starostlivosť oosobu dieťaťa“ povinnosť rodičov byť „osobným životom, správaním sa príkladom svojmu

354 Eliáš, K., Svatoš, M.: Nový Občanský zákoník 2014, Edice ÚZ, číslo 900, Praha : Sagit148

 

dieťaťu“.355 Táto formulácia svojou vágnosťou môže sťažiť jednoznačnosť jej aplikácie vpraxi.Vkontexte precízne formulovaných ustanovení ocieľoch riadnej výchovy maloletého dieťaťa však obstojí. Bohužiaľ, ustanovenie, ktoré by ich obsahovalo, vdoteraz predloženom návrhu slovenského Občianskeho zákonníka chýba. Chýba aj českému Občianskemu zákonníku.

355 predbežne ust. § 129

Ďalším pozitívnym krokom by jednoznačne bolo obsahové vymedzenie pojmu „výchova maloletého“, aby bol daný jasný zákonný rámec právam ipovinnostiam rodičov. Podľa účinného zákona slovenskí rodičia vôbec nemajú striktne zákonom danú povinnosť dôsledne chrániť záujmy dieťaťa, ani povinnosť viesť jeho konanie, ani povinnosť vykonávať nad dieťaťom dohľad. Následne chýba väzba na ustanovenia Občianskeho zákonníka, upravujúce zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania. Český zákonodarca to vyjadril vust. § 858, keď vymenoval zložky rodičovskej zodpovednosti nasledovne: starostlivosť odieťa, zahŕňajúca starostlivosť ojeho zdravie, jeho telesný, citový, rozumový amravný vývoj, ochrana dieťaťa, udržovanie osobného styku sdieťaťom, zabezpečovanie jeho výchovy avzdelania, určenie miesta jeho bydliska, jeho zastupovanie aspráva majetku. Slovenskému návrhu podrobnejší výpočet obsahových súčastí práva výchovy chýba úplne alen vrámci úpravy „starostlivosti oosobu dieťaťa“ je uvedené, že „rodičia majú právo mať dieťa useba, osobne sa neho starať achrániť ho“. Vtakomto znení však nie je výpočet rodičovských oprávnení (a povinností), vyplývajúcich zinštitútu „výchovy“ vyčerpávajúci. Ztretej časti práce je zrejmé, že podrobným výpočtom obsahových súčastí práva výchovy je právo apovinnosť rodiča „mať dieťa useba,  určiť miesto jeho pobytu, osobne sa o neho starať, chrániť záujmy dieťaťa, riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad.

Treťou oblasťou,ktorá si vyžaduje legislatívnu pozornosť je zmena zákonných ustanovení, týkajúcich sa spôsobu určovania miesta pobytu dieťaťa. Súčasná právna úprava po zavedení inštitútu striedavej starostlivosti síce vniesla pochybnosti do tradičného odvodzovania miestapobytu dieťaťa od miesta pobytu rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ale absenciou konkrétnych ustanovení nezaručila jednotný výklad vpraxi. Rozhodne je nevyhnutné aj vnútroštátnu zmenu miesta pobytu 149

 

dieťaťa považovať za podstatnú otázku, oktorej sa musia obaja rodičia dohodnúť. Krovnakému záveru sa priklonil český zákonodarca, ako už bolo spomenuté včasti 4. práce.

Dobrou inšpiráciou môže byť tiež výslovné určenie povinnosti rodičov rozhodovať ozáležitostiach dieťaťa spoločne tak, ako ju obsahuje český Občiansky zákonník vustanovení § 876 anasl.: „Rodičovskou zodpovědnost vykonávají rodiče ve vzájemné shodě. Hrozí-li při rozhodování ozáležitosti ditěte nebezpečí zprodlení, může jeden zrodičů rozhodnout nebo dát přivolení sám; je ale povinen neprodleně sdělit druhému rodiči, jaký je stav věcí... Nedohodnou-li se rodiče vzáležitosti, která je pro dítě významná zejména se zřetelem kjeho zájmu, rozhodne soud na návrh rodiče; to platí itehdy, vyloučil-li jeden rodič zrozhodování ovýznamné záležitosti dítěte druhého rodiče..“ Automatické uplatnenie domnienky, že ide opodstatnú záležitosť vždy, ak jeden rodič vylúčil druhého zrozhodovania odieťati je nezanedbateľným prevenčným prostriedkom ochrany pred zneužívaním rodičovskej zodpovednosti jej násilnou koncentráciou vrukách jedného rodiča. Zákon by však takéto flagrantné porušenie rovnoprávneho postavenia medzi rodičmi mohol sankcionovať ešte dôslednejšie apriznať rodičovi, vylúčenému zrozhodovania „právo veta“ pre všetky prípady, keď mu druhý rodič svojim zámerným správaním bezdôvodne odoprel právo spolupodieľať sa na rozhodovaní ozáležitostiach, týkajúcich sa dieťaťa.

Takýto legislatívny prístup je spôsobilý vytvoriť vspoločnosti novú, želanú právnu atmosféru. Trendom budúcnosti je zvyšovanie miery zodpovednosti rodiča za výchovu svojho dieťaťa. Zatiaľ síce nemáme vzákone výslovne vyjadrené, že sa rodič nemôže vzdať svojho dieťaťa, ani rodičovských práv apovinností aani ich výkonu. Tento záver sa vyvodzuje zkontextu ostatných ustanovení356. (Inšpiráciou môže byť opäť český Občiansky zákonník, ktorý výslovne stanovil, že „rodičia adeti majú voči sebe navzájom povinnosti apráva. Týchto vzájomných povinností apráv sa nemôžu vzdať; ak tak urobia, neprihliada sa ktomu.357) Bez ohľadu nato však jednoznačne platí, že obaja rodičia sú zodpovední za výchovu svojho dieťaťa, pričom výchova sa chápe nielen ako právo, ale dôsledne tiež ako povinnosť rodiča. Preto sa nemôže súd uspokojiť stým, že rozhodol ozverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného rodiča adruhý rodič sa zaviazal na

356 pre malý súvis stémou vynechávame problematiku utajených pôrodov a babyboxov

357 ust. § 855 ods. 1 OZ150

 

úhradu výživného aprípadne na občasný styk sdieťaťom vrozsahu pár dní mesačne. Takáto úprava výkonu rodičovských práv apovinností postráda kontinuitu povinnej rodičovskej zodpovednosti, keď prenecháva bremeno výchovy výlučne na pleciach jedného rodiča adruhému umožňuje zaujať postavenie zábavotvorného činiteľa. Žiadny zaspektov riadnej výchovy maloletého dieťaťa nesvedčí správnosti takéhoto prístupu. Jednak ochudobňuje dieťa ojeden výchovný vzor, pretože styk vrozsahu 1/10 mesiaca nezabezpečí dieťaťu možnosť obsiahnuť modely správania rodiča. Tiež stavia rodičov do kontradiktórneho postavenia vždy vneprospech jedného znich: zodpovedný za výchovu –zodpovedný za zábavu; trvajúci na dodržiavaní pravidiel –povoľujúci; prispôsobujúci sa potrebám dieťaťa –slobodnejší vrozhodovaní osvojich záležitostiach apod. Rodič vpreferenčnom postavení následne „obetuje“ svoje záujmy a potreby záujmom detí, čo môže pre dieťa vbudúcnosti znamenať bremeno zodpovednosti za šťastie tohto rodiča ako daň za ústupky aobete pri starostlivosti oň. Zákon má zásadne na niekoľkých miestach vyjadrenú rovnosť rodičov pred zákonom aich spoločnú zodpovednosť za výchovu dieťaťa. Na tejto by mali súdy jednoznačne trvať avyžadovať od každého zrodičov jej napĺňanie ato aj vrámci svojho pozitívneho záväzku, pokiaľ sa týka obnovovania rodiny. Na tejto bymala trvať aj nová právna úprava rodinných práv pri využití všetkých dostupných prostriedkov ochrany riadnej výchovy maloletého, včítane inštitútu výchovných opatrení. Ak má totiž štát (prostredníctvom súdu) dostáť svojmu pozitívnemu záväzku, musí disponovať systémom opatrení, ktoré vytvoria účinný mechanizmus „liečby“ ohrozených alebo narušených rodinnoprávnych vzťahov včasovo primeranom úseku.

Všetky tieto zásady dobre skĺbil cochemský358 model riešenia rodinných sporov, ktorý je založený na komplexnom, cielene orientovanom aintervenčne kooperujúcom správaní všetkých zúčastnených profesií (advokáti, odbor starostlivosti odeti, znalci, poradňa, súd). Jeho výsledky môžu byť ďalšou inšpiráciou pri budúcej slovenskej právnej úprave.

358 Rudolph, J.: Du bist mein Kind. Cochemská praxe –cesty klidšejšímu rodinnému právu. Praha : 2010151

 

RESUME

Thesis isdedicated toa specific part ofthe performance of parental responsibility–the education of the minor with special attention to a role as parentin the upbringing. Its aim is toseek newlegislative solutionsusingscientificresearchmethods, especiallyanalysisandcomparison.Acquired knowledgeof foreignlawshelpedformulateconclusionsdelegeferenda,that maybeuseful in thelegislativework on thenewSlovakCivil Code, which will also includeregulationof family law.Thanks todetailed analysis ofexisting law,canthesisto servealsoas an interpretationassistantforlegal practiceandthis way tofacilitatethe elimination ofthe completion by the judiciarylaw.

The bookis divided into10 parts. The first partseekstoanswerthe question, whatiseducationand what is the differencebetweenthis termandtheterm“personal care”(custody), introduced by the Family Actfrom 2005th.The second parttried toformulatethegoalsof correctupbringingof a minor. The thirdsection summarizes therightsof parents, forming thecontent of the right“to educate”.The fourth partdeals withdetermining the placeof residence. In the fifthpart there are somedecision-making rulesonrights of custody, as well as cases whenthe courtdecide on the matter.Sixthandseventhpartsareaboutthe righttocontactandto meetthe child.Ineightsection there are discussedsome other componentsof the parenting rights(no right to determineplaceof residence, right tocare for thechildor the right tomeetit). The thesisalsosummarizesthe meansof protectionof the correctupbringing of the minor (part 9). The final part is entitled “Conclusions”. 152

 

BIBLIOGRAFIA

Komentáre

Eliáš, J. akol. : Zákon orodině. Komentář. Praha : Orbis, 1970

Holub, M. : Zákon orodině. Text zákona, poznámky, judikatura. Praha : LINDE, 1992

Horváth, E., Varga, E.: Zákon orodine. Komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2009

Hrušáková, M. a kolektiv. Zákon orodině. Komentář. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2005

Hrušáková, M. akolektiv.: Zákon orodině. Zákon oregistrovaném  partnerství. Komentář. 4. vyd. Praha : C. H. Beck, 2009

Kodek G. E, Schwimann M.: ABGB Praxiskommentar Band 1 (§§ 1–284 ABGB, EheG, DVEheG, PatVG, UVG, USchG, TEG). . 4. Auflage, Wien : LexisNexis ARD ORAC

Münchener Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch: BGB -Band 7: Familienrecht I (§§ 1297-1588), LPartG, GewSchG, VersAusglG; 6. Auflage 2012, Műnchen : C.H.BECK

Münchener Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch: BGB - Band 8: Familienrecht II (§§ 1589-1921), SGB VIII; 6. Auflage. 2012, Műnchen : C.H.BECK

Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2011

Pavelková, B. -Kubíčková, G. -Čečotová, V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. 1. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2005

Radimský J. -Radvanová, S. a kol.: Zákon o rodině –Komentář. PRAHA  : PANORAMA,1989

Svoboda, J. -Ficová, S.: Zákon o rodine. Komentár. Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava :EUROUNION, 2005

Števček. M., Ficová, S. akol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012

Učebnice

Cirák, J. -Pavelková, B. -Števček, M.: Rodinné právo. 2. vydanie. Šamorín: HEUREKA, 2008

Češka, Z. a kol.: Československé rodinné právo. BRATISLAVA: Obzor, 1986153

 

Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné: Základné konanie. 2. akutalizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Univerzita Komenského vBratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008

Hrušáková, M. -Králičková, Z.: České rodinné právo. 3., přepracované a doplněné vydání, Masarykova univerzita a nakladatelství Doplněk, Brno, 1998

Králičková, Z., Žatecká E., Dávid, R.,Kornel, M.: Právo proti domácímu násilí. Skripta. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011

Lazar, J. akol.: Občianske právo hmotné. 1 diel. Bratislava : IURA EDITION, 2006

Radvanová, S –Zuklínová, M.: Kurs občanského práva -Instituty rodinného práva, Praha : C. H. Beck; 1999

Winterová, A. akolektiv: Civilní právo procesní. 2. aktualizované apřepracované vydání. Praha : LINDE, 2002

Články aštúdie

Arnoldová, M.: Pojem výchova v rodinnom práve. Justičná revue. ročník 1991, č. 3

Bakalář, E. –Novák, D.: Vyslechnutí dítěte před soudem. Právo arodina. ročník 2003,č. 3, str. 3 anasl.

Beňuchová, T. -Tomková, A.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 48

Ficová, S.: Ochrana práv maloletého prostredníctvom trov konania, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 109

Fuchsová, J.: Výsluch maloletých detí vobčianskom súdnom konaní. Bulletin Slovenskej advokátskej komory, ročník 2008, č. 7 –8

Haderka, J.: Limity možnosti práva při úpravě rodinných vztahů. Projev vPoslanecké sněmovně parlamentu České republiky. Právní praxe, ročník 1995, č. 6, str. 330 anasl.

Haderka, J. F.: Dopad norem Rady Evropy na moderní rodinné právo. Právní praxe, ročník 1994, č. 9, str. 507 anasl.

Hrušáková, M.: Výkon rodičovské zodpovědnosti. In: Ficová, S.: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007, str. 39 anasl.

Králičková, Z.: Nemanželská matka, nemanželské dítě. ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA, Nr. 393, str. 316 anasl. 154

 

Kuťák, Z.: Privátní psychologické posudky ve sporu ovýchovu dětí. . Právo arodina, 2003, str. 7 anasl.

Macháčková, L.: Princip rovnosti aochrana dítěte ve vztazích mezi rodiči adětmi. Právní fórum, ročník 2005, č. 3, str. 117 anasl.

Macháčková, L.: Mobilní telefon astyk rodiče sdítětem. Právo arodina. 2003, č. 3, s. 15

Melicharová, D.: „Výslech nezletilého vcivilním procesu. Proměny práva na počátku 3. tisíciletí –kořeny, východiska, perspektivy“. Praha

Mesároš, M.: Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. In: Zborník z medzinárodnej konferencie, konanej dňa 10.11.2004 v Bratislave na tému„Práva dieťaťa a ich ochrana“. Bratislava: Kancelária verejného ochrancu práv, str. 108

Novák, T. –Pokorná, A.: Jak dalece lze vynutit přípravu dítěte ke styku sdruhým rodičem. Právo arodina, 2004, č. 5, str. 8 anasl.

Novák, T. –Bakalář, E.: Styk dítěte sdruhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo arodina, 2003, č. 12, str. 8 anasl.

Paulínová, K.: Realizácia avýkon práv apovinností rozvedených rodičov kdeťom. Dieťa vohrození. Zborník príspevkov zkonferencie konanej dňa 10.–11. decembra 2009. Bratislava, 2010, str. 334

Pavelková, B.: Kpojmu „rodičovské práva apovinnosti“. Právny obzor, ročník 2009, č. 1, str. 50 anasl.

Pavelková, B.: Zákaz styku. In: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. BRATISLAVA:     Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007, s. 102 –108

Pavelková, B.: Inštitút striedavej starostlivosti vslovenskom rodinnom práve. In: Personálny amzdový poradca podnikateľa. Ročník 2010, č. 13 –14, str. 58 anasl.

Radvanová, S.: Dítě ohrožené aublížené. In: Dny práva 2010 (on-line). Dostupné na www.law.muni.cz.

Radvanová, S.: Zdravé rodinné prostředí –jak pro koho. Acta iuridica olomoucensis. Vol. 1, 2005, str. 47 -49

Richterová, N.: Ochrana práv maloletého dieťaťa vprocese rozvodu manželstva smaloletými deťmi. In: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. BRATISLAVA: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007, s. 88

Smiková, E., Kopányiová, A.: Využitie scénotestu pri vypracovávaní súdnoznaleckých posudkov ozverení maloletých detí. Dieťa vohrození. Zborník príspevkov zkonferencie konanej dňa 10. –11. decembra 2009, Bratislava, 2010, str. 346 anasl.

Smyčková, R.: Zásada rýchlosti civilného súdneho konania vo veciach starostlivosti o maloletých, In: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Univerzita 155

 

Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, str. 95

Stará, I.: Několik poznámek krodinnému právu vABGB ajeho úpravě de lege ferenda. Sborník zkonference „Proměny soukromého práva“. Acta Universitatis Brunensis. 2011, str. 387 anasl.

Telec, I.: Subjektivní práva rodinná. Právní rozhledy, ročník 2012, č. 3, str. 77 anasl.

Telec, I.: Ujma na osobnosti dítěte. In: Dny práva 2010 (on-line). Dostupné na www.law.muni.cz.

Vokálová, D.: Obmedzenie azákaz styku rodiča smaloletým dieťaťom. Bulletin slovenskej advokácie. ročník 2012, č. 6, str. 8 –15

Monografie

Alexy, R.: Pojem aplatnosť práva. Bratislava : KALLIGRAM, 2009

Bakalář, E. a kol.: Rozvodová tematika a moderní psychologie. Karolinum, PRAHA, 2006

Ficová, S. akol.: Ochrana práv maloletých vcivilnom procese. Bratislava : EUROUNION, 2008

Francová, M., Dvořáková Závodská, J.: Rozvody, rozchody azánik partnerství. Praha : ASPI, Wolters Kluwer, 2008

Hanuš, L.: Právní argumentace nebo svévole. Úvahy oprávu, spravedlnosti aetice. Praha : C. H. Beck, 2008

Jurčová, M., Pavelková, B., Nevolná, Z., Olšovská, A., Smyčková,R.. Zastúpenie vsúkromnom práve. Praha : C. H. Beck, 2012

Králičková, Z.. Lidskoprávní dimenze českého rodinného práva. Brno : Masarykova univerzita, 2010

Repáň, Ľ.: Psychológ bez čakárne. Bratislava: OBZOR. 1980

Rudolph, J.: Du bist mein Kind. Cochemská praxe –cesty klidšejšímu rodinnému právu. Praha : 2010

Srebalová, M.: Rýchlosť správneho konania a nečinnosť správneho orgánu. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2008

Šmolka, P.; Mach J.: Manželská arodinná trápení. Praha : PORTÁL. 2008

Špeciánová, Š.: Ochrana týraného azneužívaného dítěte. Praha : LINDE, 2003

Svák, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry adoktríny štrasburských orgánov 156

 

ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava : Eurokódex, 2006

Tripes, A.: Exekuce vsoudní praxi. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2001

Warshak, R. A.: Revoluce vporozvodové péči o děti. Praha, Portál 1996

Encyklopédie, zborníky

Kutláková, M. a kol.: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch, Bratislava, Agentúra cesty s.r.o., 2006

Eliáš, K., Svatoš, M.: Nový Občanský zákoník 2014. Rejstřík. Edice ÚZ, číslo 900, Sagit

http://www.iustin.cz/files/pavelkova2.pdf

http://www.vop.gov.sk/files/File/Zborniky/pravadietata2004.pdf

originál: http://www.vop.gov.sk/files/File/Zborniky/Prava_deti_2005.pdf

Problémy v legislatíve pri uplatňovaní práv dieťaťa v rozvedených rodinách na styk s druhým rodičom a vymožiteľnosť práva

Ing. Peter Michalka, Občianske združenie Detský fond SR

Po rozvode manželstva, alebo po rozchode partnerov, ktorí majú spolu dieťa, dochádza k závažným problémom v uplatňovaní práv dieťaťa na styk s rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené do výchovy. Podľa §24 ods. 4 súd dbá o to, aby bolo rešpektované právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Prax však hovorí o niečom inom. Snáď vo viac ako 95% v rozvedených rodinách je dieťa zverené do starostlivosti matky. Je veľa matiek, ktoré sa snažia zachovať kontinuálny vzťah medzi otcom a dieťaťom, ale je veľa takých, ktoré svoje dieťa zneužívajú v boji proti jeho otcovi. A práve proti takýmto ženám zasahujú súdy veľmi neradi, nepružne a zdĺhavo. Na uplatnenie svojich práv má otec možnosť podať návrh na výkon súdneho rozhodnutia. Trvá však niekedy mesiace, alebo dokonca roky, kým je výkon rozhodnutia realizovaný zanedbateľnou pokutou Sk 1.000,-, resp. Sk 2.000,-, ktorá je najvyššie možnou udeľovanou pokutou. Počas čakania na realizáciu jedného návrhu na výkon súdneho rozhodnutia v prípade ďalších zmarených termínov stretnutí otca s dieťaťom nie je možné uplatniť ďalší návrh. Často to teda vyzerá tak, že otec nevidí dieťa dlhé mesiace a matka po dlhom čase dostane smiešnu pokutu Sk 1.000,- Kde je tu snaha súdu o rešpektovanie práva maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu s druhým rodičom? Mnohé matky tento nedostatok v legislatíve v značnej miere zneužívajú. Počas plynúceho času dieťa stráca kontakt so svojim otcom často aj vplyvom matky, ktorá dieťa vychováva v nenávisti k otcovi. Tomuto jej konaniu však súdy obvykle nie sú ochotné učiniť zábrany. Matky zvyknú dieťaťu nahovoriť rôzne klamstvá, ktoré smerujú proti otcovi a môžu mať neblahé, niekedy až tragické následky. Často sa vyskytujú tvrdenia o tom, že otec dieťa nemá rád, nechcel, aby sa narodilo, chce ho uniesť do zahraničia, nikdy viacej neuvidí svoju mamu, atď. Hroznými sú tvrdenia o zneužívaní maloletých detí, ktorým musia otcovi často čeliť. Je ľahko vzniesť obvinenie voči otcovi o zneužívaní dieťaťa, je však veľmi ťažké otcovi dokázať opak. Matka nemusí dokázať svoje tvrdenie, otec ho musí dôkazmi vyvrátiť. V prípadoch marenia stretnutí dieťaťa s otcom by bolo jednoduchým riešením podmienenie úhrady výživného na dieťa platené otcom plnením záväzkov zo strany matky. Ak by matka nedala otcovi dieťa celý mesiac, tak jednoducho v mesiaci nasledujúcom stratí nárok na výživné pre dieťa. Neobstojí argument, že dieťa potrebuje peniaze. Dieťa potrebuje nielen peniaze od svojho otca, ale potrebuje si aj budovať svoj osobný vzťah k nemu. Takýmto jednoduchým riešením by sa vyriešilo veľmi veľa problémov. Prevláda názor, že dieťa jednoducho patrí matke a tá môže byť len veľmi ťažko pozbavená práv na výchovu dieťaťa. Musela by byť spravidla asociálnym typom, aby sa tak udialo. Vo veľkej miere negatívnu úlohu pri riešení problémov zohrávajú kolízne opatrovateľky, ktoré sa pohybujú len na povrchu problému a pôsobia v sporoch viac menej ako štatisti. Bránia sa svojimi minimálnymi kompetenciami, ale svojim neprofesionálnym feministickým prístupom dokážu spôsobiť nenapraviteľné škody veľkého rozsahu. Podľa §25 ods. 4 ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. V praxi by však druhý rodič mohol čakať dlhé roky, kým sa súd rozhodne sám pristúpiť k realizácii tohto paragrafu. Je tiež nešťastná definícia, že súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. Malo by byť presne určené, po akom čase znemožňovania styku otca s dieťaťom súd jednoznačne zmení rozhodnutie o osobnej starostlivosti. Pri súčasnom znení tohto paragrafu je jeho využitie v praxi minimálne. Súdy samotné vyvíjajú minimálne úsilie na zabezpečenie spravodlivosti a v prípadoch marenia styku dieťaťa s otcom zo strany matky sú často na strane matky, teda tej, ktorá porušuje zákon. Je to smutné konštatovanie, ale prax potvrdzuje túto skutočnosť. Je to spôsobené aj silnou feminizáciou našich súdov. Otcovia sa často cítia ako menejcenní občania našej spoločnosti. Dochádza k zámerným prieťahom v konaniach, zahmlievaniu skutočností a dokonca aj k porušovaniam zákonov zo strany samotných sudkýň. Je veľmi málo dbané na práva a potreby dieťaťa v mnohých konfliktoch rodičov, i keď sa to navonok deklaruje. Tieto svoje tvrdenia prezentujem z praxe, s ktorou som bohužiaľ sám priamo konfrontovaný. Matka môjho dieťaťa vyše osem rokov prakticky beztrestne porušuje rozsudky súdu o styku dieťaťa s rodičom. Realizácia môjho prvého návrhu na výkon súdneho rozhodnutia trvala 22 mesiacov, pri uplatňovaní druhého návrhu príslušný súd nereagoval 11 mesiacov. Po písomnej urgencii môjho návrhu som bol dotazovaný, ako prebieha styk s dieťaťom v tom danom čase. Keďže dva mesiace styk prebiehal podľa rozsudku, súd neprikročil k realizácii výkonu rozhodnutia udelením pokuty. Z toho mi logicky vyplýva analógia, že ak by som ja nezaplatil výživné za 11 mesiacov, ale za posledné dva mesiace áno, tak by som ho nemal uhrádzať spätne. Otec má predsa nielen povinnosti, ale aj práva. Lenže tieto práva sú mi upierané už vyše osem rokov, navyše od augusta 2004 som svojho syna nemal, ako mi to upravuje platný rozsudok. Matka dieťaťa sa jednoducho v čase určenom na odovzdanie dieťaťa nezdržuje doma tvrdiac, že syn ku mne nechce ísť. Keď sa mi však syna podarilo vyhľadať v školskej družine, s plačom mi povedal, že nevie, prečo s ním mama odchádza preč, keď mám pre neho prísť. Súd však údajne nemá možnosť zasiahnuť ináč, len udeľovaním pokuty, resp. odňatím dieťaťa. Lenže dieťa môže odňať len vtedy, ak je jeho matka s ním doma v určenú hodinu na odovzdanie dieťaťa. A keďže nie je, tak súd jednoducho nekoná a nie je schopný zabezpečiť vykonateľnosť rozsudku, ktorý sám vyniesol. Otec však medzitým musí samozrejme platiť výživné v plnej miere, pretože ináč by porušil zákon o povinnej výžive. Dosiahnuť zníženie výživného z dôvodu neplnenia súdnych rozhodnutí zo strany matky je nemožné. Takže otcovi zostáva len platiť výživné a akceptovať neschopnosť súdov zabezpečiť vymožiteľnosť práva? Pýtam sa, kde je zabezpečené rovnoprávne postavenie otca a matky dieťaťa? Vymožiteľnosť práva je v našom štáte na veľmi nízkej úrovni a práva otcov sú v našej spoločnosti permanentne porušované s tichým súhlasom súdov. Dokedy budeme tento neprávny stav tolerovať a tváriť sa, že nás sa to netýka? Kedykoľvek sa ktokoľvek z vás môže ocitnúť v tejto bezradnej situácii.